Francúzsko, Máj 1940 Rýchle obsadenie Holandska, Belgicka a severného Francúzska za štyri týždne bolo majstrovskou ukážkou vedenia modernej dynamickej vojny. Išlo o najdôležitejšiu bitku vojny. Všetky ostatné medzi rokmi 1940 - 1945 boli len jej dôsledkom. Po porážke zdecimovanej francúzskej armády Hitler získal kontrolu nad Západnou Európou. Fašistické Taliansko konečne vstúpilo do vojny. Obdivuhodná zachranná akcia Britov, keď sa podarilo zorganizovať všetky plavidlá schopné transportu cez La Manche a evakuovať britský expedičný zbor z Dunkirku, zase ukázala že Hitlerovo víťazstvo nebolo úplné. Stalinov sen o tom, že sa západné kapitalistické krajiny zničia navzájom taktiež nevyšiel. Bitka o Anglicko, August - September 1940 Nemecká Luftwafe spustila denné bombardovanie britských leteckých základní a Londýna s cieľom ovládnuť vzdušný priestor nad Anglickom a následne podniknúť inváziu. Odhodlaný odpor britského obyvateľstva, vedeného charizmatickým Winstonom Churchillom, hrdinskosť pilotov na oblohe a správne použitie radaru tieto plány znemožnili. Neúmerne veľké straty prinútili Hitlera v septembri k menej efektívnemu nočnému bombardovaniu a s príchodom neskorej jesene boli plány na inváziu neuskutočniteľné. Bitka ukázala, že Veľká Británia (s pomocou USA) je silnejším súperom ako Hitler predpokladal. Na druhej strane nacisti pochopili, že ich hlavný cieľ je tam, kde vždy proklamovali - na východe. Operácia Barbarossa, Jún - Júl 1941 Prekvapivý nemecký prepad Sovietskeho zväzu bol najväčším nemeckým víťazstvom celej vojny. Rovnako tak bitka, ako taká sa odohrávala na najväčšej ploche v dejinách. Prvý cieľ Wehrmachtu bol splnený už po niekoľkých týždňoch - veľká čast sovietskej armády na západe ZSSR bola zničená. Napriek tomu, že operácia svoj dlhodobý cieľ nesplnila, Nemcom sa podarilo obsadiť fakticky celú európsku časť Ruska. Vyše dva roky obliehali Leningrad a v decembri 1941 stáli prakticky v Moskve. Červená armáda musela prejsť totálnou reorganizáciou. S novými zbraňami a s obrovskými stratami na životoch, dokázala Nemcov z krajiny vyhnať definitívne až v druhej polovici roka 1944. Bitka o Moskvu, December 1941 Úspešná protiofenzíva Sovietov, dovtedy ustupujúcich až k svojmu hlavnému mestu začala 5. decembra 1941. Napriek tomu, že nemecká armáda stála už na predmestí Moskvy stala sa protiofenzíva Červenej armády rozhodujúcim krokom ku konečnému neúspechu nacistov na východe. Je pravdou, že v ďalších mesiacoch Sovieti utrpeli porážky, bitka o Moskvu však ukázala, že Blitzkrieg v sovietskom Rusku vyčerpal svoje možnosti. Skupiny nemeckých armád sever a stred boli viazané Sovietmi a nacisti museli čeliť vyčerpávajúcej zdĺhavej vojne. Tú vzhľadom na svoje ekonomické možnosti nemali šancu ustáť. Pearl Harbor, 7. December 1941 Napriek tomu, že japonský útok trval len 90 minút, bitka rozhodne patrí medzi najdôležitejšie. Šesť lietadlových lodí a vyše 400 lietadiel podniklo zdrcujúci nálet na najdôležitejšiu americkú námronú základňu v Pacifiku. Odpoveď bola okamžitá. Ekonomicky najsilnejší štát sveta vstúpil do vojny proti štátom Osi. Útok na Pearl Harbor zjednotil americkú verejnosť v podpore vojny ako takej. Američania naskočili do vojny v Pacifiku čo napokon vyústilo do zhodenia atomových bômb v auguste 1945. Na druhej strane účasťou amerických vojakov na tichomorskom bojisku sa oneskoril ich príchod do Európy. Bitka o Midway, Jún 1942 Od útoku na druhú najdôležitejšiu základňu Američanov v Tichomorí si Japonci sľubovali úplne ovládnutie oceánu. V realite sa z lovca stal lovený. Americká flotila poznajúc japonskú komunikačnú šifru prekvapenie čakala a uštedrila nepriateľovi trpkú porážku. Zo straty štyroch lietadlových lodi sa Japonci prakticky nikdy nespamätali. Víťazstvo pri Midway umožnilo Američanom začať novú ofenzívu v južnom Pacifiku. Japonci sa naopak začali sústrediť na obranu, pričom nebezpečenstvo leteckého útoku na samotné Japonsko sa každým mesiacom stávalo reálnejším. Operácia Torch, November 1942 Spojenecké vylodenie v Maroku a Alžírsku bolo pomerne jednoduchou operáciou, pretože pôvodný nepriateľ - Vichystické Francúzsko, rýchlo prešlo na stranu Američanov a Britov. Operácia Torch bola ale prvou úspešnou spojeneckou ofenzívou a americké sily prvý krát prekročili Atlantik. Víťazstvo umožnilo neskoršie vylodenie na Sicílii a pád Mussoliniho režimu v Taliansku. Na britský nátlak USA pristúpili na angažovanie sa v Stredomorí, čo znamenalo, že vylodenie v západnej Európe v roku 1943 neprichádzalo do úvahy. Bitka pri Stalingrade, November 1942 - Január 1943 Táto trojmesačná bitka je často-krát označovaná za osudové stretnutie celej vojny. V prípade obsadenia mesta, by Nemci ovládli aj dôležitú volžskú cestu na sever. Červená armáda však dokázala totálne zničené mesto obkľúčiť a 6. nemeckú atrmádu prinútiť ku kapitulácií. Nepomohlo ani telefonické menovanie Paulusa Hitlerom za poľného maršála. Po porážke pri Stalingrade nacisti už nedosiahli úspech. Naopak Červená armáda získala potrebné sebavedomie pre ďalšie operácie. A v neposlednom rade nemecké vedenie avšak aj obyvateľstvo pochopilo, že Tretia ríša je v defenzíve. Bitka pri Kursku, Júl 1943 Táto bitka je považovaná za jedno z najväčších sovietskych víťazstiev vo vojne a rozhodne (po Moskve a Stalingrade) prvé dosiahnuté v lete. Hitlerovu operáciu "Citadela" Sovieti za cenu obrovských strát zastavili, no ešte dôležitejšie boli ich letné protiofenzívy. Severná operácia "Kutuzov" v priestore Briansku a Orlova a južná operácia "Vojvodca Rumancev" medzi Belgorodom a Charkovom priniesla dôležité nemecké porážky. Iniciatíva na východnom fronte definitívne prešla na stranu Červenej armády. Postup Sovietov smerom k rieke Dneper a dosiahnutie predvojnovej hranice vo februári 1944 prebehlo bez väčšieho zastavenia. Vylodenie v Normandii, Jún 1944 Deň D je pre mnohých najdôležitejšiou vojenskou akciou celej vojny. Úspešné vylodenie 6. júna 1944 a nasledujúcich šesť týždňov umožnilo oslobodenie západnej Európy. Spojenci uštedrili Nemcom lekciu z logistiky a technologických inovácií dôležitých pri vylodení. Nemci presvedčení o nepriechodnosti svojho Atlantického valu boli v krátkej dobe porazení, aj keď ešte nie definitívne. Za pár týždňov vstúpil generál Charles de Gaulle do Paríža, čo bolo dôležité z hľadiska povojnovej legitimity postavenia Francúzska ako mocnosti. Operácia Bagration, Jún - Júl 1944 Sovietska ofenzíva v Bielorusku bola, tri týždne po Dni D, väčšou vojenskou operáciou ako celé spojenecké vylodenie v Normandii. Wehrmacht útok v danom priestore a v takom množstve nečakal a behom šiestoch týždňov bola takmer celá skupina nemeckých armádna zničená. Červená armáda oslobodila veľkú časť okupovaného územia ZSSR, pričom čelné sovietske jednotky prenikli až do stredného Poľska. Tlak, ktorý operácia Bagration na Nemcov vyvinula umožnil naplniť úspech vylodenia v Normandii. Visliansko-odrianska operácia, Január - Február 1945
Červená armáda za dva týždne posunula front od Visly až k dnešnej nemecko-poľskej hranici na rieke Odra. Presila sovietskych vojsk bola takmer trojnásobná, no Nemci bojovali do posledného dychu. Vedeli, že Sovieti sa majú za čo mstiť. Napriek tomu sovietske tanky postupovali až o 20-30 km denne, čo z operácie robí najrýchlejšiu bitku vojny. Situáciu komplikovali aj tisíce nemeckých utečencov snažiaci sa utiecť z Východného Pruska. Po bitke stála sovietska armáda na Odre (pričom ovládala aj predmostia) len 70 km od Berlína. Bolo jasné, že Nemci už nie sú schopní bojovať na dvoch frontoch.
0 Comments
Od storočnice ukončenia 1. svetovej vojny a vzniku Československej republiky k päťdesiatnici zavraždenia Martina Luthera Kinga, rok 2018 prináša niekoľko zaujímavých výročí. Ukončenie 1.svetovej vojny Sté výročie konca 1.svetovej vojny je jednou z najdôležitejších historických udalostí tohoto roka. Prímerie uzavreté v o jedenástej hodine, jedenásteho dňa, jedenásteho mesiaca roku 1918 ukončilo krvavý vyše štvorročný konflikt. Víťazstvo dohody z roku 1918 je dnes prekryté spomienkou na utrpenie a smrť milónov vojakov (symbolom sa stalo dekorovanie kvetom červeného poľného maku). Veľké spomienkové akcie tak možno očakávať po celom svete, najväčšie budú rozhodne vo Francúzsku a Veľkej Británií. Vznik 1.Československej republiky Pre nás možno ešte dôležitejšou udalosťou ako koniec 1.svetovej vojny bude sté výročie vzniku Československa. 28. október 1918 znamenal zánik Rakúsko-Uhorskej monarchie a začlenenie Slovenska do novej, demokratickej Československej republiky. Veľké oslavy sa pripravujú najmä v Českej republike. Česká akadémia vied pripravuje viaceré vedecké konferencie, národné divadlo chystá predstavenia o T.G. Masarykovi a Česká televízia bohatý program, vrátane tv. seriálu o vzniku štátu. Slováci majú na viacerých projektoch participovať a samozrejme organizovať vlastné spomienkové akcie. Séria reforiem Meidži Rok 2018 je taktiež stopäťdesiatym výročím začiatku veľkého reformného procesu v Japonsku. V roku 1868 skončila 250-ročná izolácia Japonska a cisár Meidži začal poeurópšťovať krajinu. V Japonsku tak bola prijatá ústava a zavedená konštitučná monarchia, zreformovaná armáda, vznikli moderné ministerstvá, školský systém atd.. Napriek tomu, že táto prudká a intezívna modernizácia viedla k vzniku japonského imperializmu, Japonsko čakajú tento rok veľké oslavy. Zavraždenie Martina Luthera Kinga a Roberta Kennedyho Päťdesiate výročie zavraždenia dvoch veľkých osobnosti americkej politiky šesťdesiatych rokov 20.storočia. Kľúčová postava boja za ľudské práva, autor svetoznámeho prejavu "I have a dream", baptistický kazateľ Martin Luther King bol zavraždený Jamesom Earlom Rayom 4. apríla v Memphise. Mladší brat prezidenta Johna F. Kennedyho, minister spravodlivosti, senátor a prezidentský kandidát demokratov Robert Kennedy zomrel rukou Palestínčana Sirhana Sirhana po prejave v Los Angeles. Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy Päťdesiate výročie "priateľskej" pomoci vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) v auguste 1968 znamenalo koniec reformného procesu v Československu a pstupný nástup rafinovanej normalizácie. V Čechách aj na Slovensku je pri tejto príležitosti pripravovaných niekoľko výstav, koncertov, vedeckých konferencií a verejných spomienkových akcií. Okrem iného pred dvesto rokmi vyšla po prvý krát kniha Mary Shelley - Frankenstein. Pred tridsiatimi rokmi došlo k tzv. Sviečkovej manifestácií a pred sedemdesiatimi k Mníchovskej dohode.
Dňa 30. mája 1924, len tri dni potom ako zasadol nový taliansky parlament vysúpil pred rečnícky pult unitársky socialista poslanec Giacomo Matteotti a žiadal, aby bola voľba všetkých fašistických poslancov vyhlásená za neplatnú. Preslov, ktorý predniesol na podporu svojich požiadaviek bol dolsova obžalovacou rečou proti režimu reprezentovanom Benitom Mussolinim. Mussolini, vodca fašistickej strany bol premiérom Talianska od roku 1922. V októbri toho roku nechal pochodovať niekoľko desiatok tisíc svojich "čiernokošeliarov" - príslušníkov fašistických polovojenských oragnizácií na hlavne mesto. Kráľ po Pochode na Rím (zo strachu z občianskej vojny) ponúkol Mussolinimu post premiéra a ten samozrejme prijal. Stal sa tak pánom Talianska, no nie všemocným. Nasledujúcich 18 mesiacov bol predsedom koaličnej vlády, takže svojho plánu na zavedenie fašistickej diktatúry sa musel dočasne vzdať. Predvolevná kampaň v roku 1924 však znovu ukázala pravú tvár fašistov. Priniesla nespočetné porušovanie volebnej slobody, nápomáhanie štátnych úradov pri zločinoch a spreneveru štátnych prostriedkov zo strany fašistických vedúcich pracovníkov. Toto všetko bolo v Matteotiho reči. Jej záver bol prerušovaný výkrikmi prítomných fašistických poslancov, samotný Mussolini zúril. V nasledujúcich dňoch potom ako sa k Matteotimu pridali ďalší opoziční poslanci kritika pokračovala. Nová talianska vláda dôveru v parlamente síce získala, no celkovo panovalo veľké napätie. Benito Mussolini, evidentne pán situácie stál pred novým problémom. Vytrvalá kritika člena poslaneckej snemovne, ktorý je ochotný ísť proti režimu až do konca, to bola vec, ktorú nikto neočakával. A to Matteoti pripravoval ďalšie odhalenia týkajúce sa lží v otázke rozpočtu novej fašistickej vlády a sprenevery štátnych prostriedkov jej predstaviteľov (vrátane Mussoliniho). 10. júna 1924 o 16:30, práve keď opustil svoj byt a smeroval do Montecittoria (budova poslaneckej snemovne) bol Matteotti unesený päťčlenným komandom. Podľa svedkov k nemu na ulici pristúpili dvaja muži a pokúsili sa ho odtiahnuť do veľkej Lancie zaparkovanej na chodníku. Matteotti nebol žiaden bitkár, no podarilo sa mu jedného z útočníkov zvaliť na zem. Bolo potrebné, aby zasiahol tretí muž, ozborejný boxerom, ktorým poslancovi vrazil do tváre. Napoly omráčeného Mattottiho vtiahli do auta, kde sedeli ďalší dvaja gangstri. Auto prudko odštartovalo a smerovalo rýchlo na rímsku perifériu. Matteottiho húževnatý odpor pokračoval aj počas jazdy, čo sa pravdepodobne stalo dôvodom pre jeho zavraždenie (nožom) už v aute. Gangstri napokon telo socialistického poslanca zahrabali asi 30 km od Ríma. Správa o únose prominentného člena socialistickej strany sa po Ríme rozšírila behom niekoľkých dní. Svedkovia z ulice si opísalii poznávaciu značku Lancie a okolnosti incidentu oznámili polícií. Piati muži z auta neboli žiadni amatéri. Všetci patrili k Mussoliniho ľuďom. Na ich čele stál Amerigo Dumini, ortodoxný fašista, člen bojových zväzov už od počiatku s mnohými zárezmi z tých najvražednejších fašistických akcií. On ani ďalší však únos nevymysleli. Boli len spoľahlivými vykonávateľmi (ako sa neskôr ukázalo) vopred precízne naplánovanej akcie. Auto napríklad objednal u prenajímateľa Filippo Filippelli, blízky Mussoliniho priateľ. Rovnako i ďalší osnovatelia plánu patrili k špčike fašistickej strany, teda do Mussoliniho blízkosti. Otázkou je, či bol duce priamo vinným z Matteottiho vraždy. On sám sa tomu vždy bránil a zvaľoval zodpovednosť za vraždu na svojich podriadených. Ani dnes nie je možne presne určiť či priamo rozhodol o zmiznutí muža, ktorý sa mu odvážne postavil v Montecittoriu. Každopadne, bez ohľadu na to či zakladateľ fašizmu vyslovene prikázal alebo neprikázal svojim mužom Mattottiho zabiť, nesie v tejto veci hlavnú vinu. Mussolini stál za skupinou profesionálnych zabijakov okolo Duminiho. Boli to pre neho priatelia, ktorých kryl pred políciou a finančne podporoval. Okrem toho únos a vražda presne zapadajú do atmosféry režimu, ktorý Mussolini vytvoril. Matteottiho vražda spôsobila v Taliansku zemetrasenie. Opozoční poslanci odišli na znak nesúhlasu s politikou teroru z parlamentu a po vzore plebejcov z rímskej republiky sa nazvali Avnetinum. Kritika prichádzala aj zo strany spolkov a záujmových organizácií. Bez reakcie neostalo ani zahraničie. Aby Mussolini prežil, musel obetovať niekoľko spolupracovníkov na vysokých postoch ministerstva vnútra. Po preskupení síl však prešiel do protiútoku. V priebehu roku 1925 sa mu podarilo zlikvidovať opozíciu a vnútiť Taliansku zmeny, na ktorých sa zakladal fašistický režim. Giacomo Matteotti sa tak stal prvou obeťou nastupujúcej duceho dikatúry.
Napriek tomu, že august je u nás považovaný za druhý mesiac uhorkovej sezóny, školských prázdnin a neveľkej aktivity v dejinách sa vyskytlo niekoľko zvláštnych a pozoruhodných udalostí dokazujúcich opak. Tu je niekoľko z nich. 21. august 1911 - Krádež obrazu Mony Lisy v Paríži. Leonardov osudový obraz vysel v parížskej galérií Louvre od čias Veľkej francúzskej revolúcie (s malými prestávkami). Ukradol ho taliansky remeselník Vincenzo Peruggia, potom ako sa v Louvri zamestnal. Paradoxne bol najatý aby namontoval ochranné sklo na niektoré, pre galériu najvácnejšie obrazy vrátane Mony Lisy. Potom ako Peruggia strávil noc ukrytý v galérií, obraz jednoducho zvesil a skrytý pod šatami vyniesol von z budovy. Hlavný motívom bol nacionalizmus, Peruggia bol presvedčený, že obraz patrí do Talianska. Po 24 hodinách bola krádež obrazu oznámená verejnosti. Noviny sa pretekali v uverejňovaní historiek o ukradnutom obraze. Mona Lisa sa vďaka krádeži stala skutočne slávnou. Takmer po dvoch rokoch sa obraz do Louvre vrátil. Peruggia sa stal slávnym, priam talianskym národným hrdinom. Väzeniu sa však napokon nevyhol. Dostal sedem mesačný trest. 1. august 1774 - Joseph Priestley objavil kyslík. Dnes zdanlivo zabudnutý Joseph Priestley, bol britským ministrom a zároveň chemikom. Pri jednom z vlastných vedeckých experimentov vložil hrudu oxidu ortute pod priehladný sklenený zvon a nechal posobiť slnečné lúče. Následná chemická reakcia uvoľnila bezfarebný plyn, ktorý rozhorel plameň priloženej sviečky. Bezfarebným plynom nebolo nič iné ako kyslík. 1. august 1981 - začiatok vysielania televíznej stanice MTV. MTV čiže Music television bol pôvodne dlhodobo pripravovaný formát televízie, ktorá ako prvá prezentovala videoklipy uvádzané tzv. video jockejmi (VJ) 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Začala vysielať na obed New Yorského času a prvým klipom bola symbolicky skladba s názvom "Video Killed the Radio Star" od The Buggles. Originálnym sloganom televízie bol: "You will never look at music same way again" a producentom sa ho v skutočnosti podarilo naplniť. MTV dramaticky zmenila vnímanie hudby. Kapely začali investovať nemalé financie do vizuálnej stránky svojej prezentácie a videoklipov. Televízia búrala aj rasovú bariéru a naplno "hrala" čiernych umelcov ako Michael Jackson, Tina Turner či Prince. Ovplyvnila celú generáciu mladých ľudí v 80tych a 90tych rokoch po celom svete, a jej vplyv upadol až nástupom youtube. 7 august 1947 - úspešná expedícia Kon-Tiki v Tichom oceáne. Nórsky výskumník Thor Heyerdahl sa s päťčlennou posádkou preplavil na primitívnej drevenej plti cez Pacifik. 101 dní po štarte v Peru expedícia prístála na Polynézskych ostrovoch v južnej časti Tichého oceána, Plť bola vyrobená z ľahkého balzového dreva pospájaná len lanami bez jediného klinca, či inej modernej časti. Heyerdahl sa snažil expedíciou dokázať, že pôvodné obyvateľstvo Južnej Ameriky - Inkovia boli schopní plavby z Peru do Polynézie. Kultúry oboch oblastí, hoci vyše 7000 km vzdialené, maju totiž veľa podobného. Názov expedície a zároveň plavidla - Kon-Tiki bol odvodený od mena starodávneho boha vetra. 8. august 1963 - Veľká vlaková lúpež. Pätnásti maskovaní muži ozbrojení železnými tyčami v skorých ranných hodinách prepadli poštový vlak premávajúci na trase Glasgow - Londýn. Išlo o jeden z najznámejších zločinov 20.storočia. Zlodejom sa podarilo ukradnúť 2,6 milóna libier (čo zodpovedá dnešným asi 50 mil. Eur). Lúpež perfektne pripravili - uviedli do činnosti signalizačné zariadenie, ktoré zastavilo vlak, a telefóne vedenie pozĺž celej trate prerušili. Personál vlaku po zastavení premohli. Časť vagónov odpojili a pokračovali v ceste len s tými, v ktorých boli peniaze. Zastavili na dohodnutom mieste, kde náklad preložili do nákladného auta.
Polícia začala okamžite s vyšetrovaním. Napriek tomu, že páchatelia použili rukavice a kukly bolo 12 z nich behom niekoľkých mesiacov chytených. Pomohlo najmä odhalenie opusteného statku, kde sa našlo množstvo odtlačkov prstov. V najdlhšom procese britskej súdnej histórie dostali zlodeji vysoké tresty odňatia slobody. Je zaujímavé, že z pôvodnej sumy sa našlo len čosi viac ako 300 000 libier. O mŕtvych sa hovorí, že odišli na posledný odpočinok. Nasledujúce príklady dokazujú, že s odpočinkom a večným nehybným spánkom to nemusí byť vždy tak celkom pravda. Osudy niektorých mŕtvych tiel priniesli naozaj bizarné príbehy. Pápež Formosius - sedel na svätom stolci len päť rokov (891 - 869), najskôr stránil jednej politicky silnej skupine (reprezentovanej veľmožmi Guidom a Lambertom), no neskôr zo strachu povolal na jej zneškodnenie východofranského kráľa Arnulfa. Ten síce dobyl Rím a získal cisársku korunu, no Formosia zatiaľ niekto otrávil. Jeho nástupca pápež Bonifác bol najvyšším pontifikom asi dva týždne, no potom ho nahradil pápež Štefan VI. prívrženec vyššie zmienenej prvej skupiny. Štefan nechal vytiahnuť Formosia z hrobu a oblečeného do pápežského rúcha posadil jeho mŕtve telo na lavicu obžalovaných. Následný súd uznal Formosia vinného z krivej prísahy a mŕtvole boli useknuté dva prsty, ktorými sa zvykol žehnať. Telo napokon hodili do Tiberu. Neznámy mních ho však vylovil a pochoval. Oliver Cromwell - tzv. Lord Protector, líder revolúcie v Anglicku a človek spoluzodpovedný za popravu kráľa Karola I. Keď sa v roku 1660 dostal na znovu obsadený kráľovský trón syn popraveného kráľa Karol II., jedno z jeho prvých rozhodnutí bolo, že nechal potrestať osoby vinné za otcovu smrť. Vôbec mu neprekážalo, že Oliver Cromwell bol už dva roky mŕtvy. Jeho telo, vytiahnuté z hrobu bolo obesené a rozštvrtené. Cromwellovu hlavu napichli na tyč pred Westminsterským opátstvom, kde vydržala nasledujúci 25 rokov. Neskôr niekoľko krát zmenila majiteľa, stala sa muzeálnym artefaktom, aby bola napokon v roku 1960 riadne pochovaná v areáli univerzity v Cambridge. Ľudovít XIV. - francúzsky kráľ, zomrel 4 dni pred svojimi 77 narodeninami. Jeho telo bolo následujúcich osem dní vystavované a potom prevezené do Saint-Denis, miesta posledného odpočinku francúzskych kráľov. O sto rokov neskôr žil anglický kňaz a geológ William Buckland (1784-1856), ktorý mal jeden životný cieľ: ochutnať mäso každého známeho živočícha. Často servíroval svojim hosťom potkanie pečienky či jedlo z myší. Raz navštívil arcibiskupa z Yorku, ktorý mu ukázal nabalzamované srdce Ľudovíta XIV. Kúpil ho pravdepodobne od vykrádačov hrobov. Buckland srdce kúpil a ako správny gurmán opražil na oleji a neskôr ho nechal dopiecť. Napokon srdce zjedol, údajne s dusenou fazuľkou. Napoleon Bonaparte - prvý francúzsky cisár zomrel, ako je známe v britskom zajatí na ostrove sv. Heleny. Jeho telo putovalo na pitevný stôl. Vyrezali mu srdce, ktoré Napoleon vo svojom závete odkázal svojej manželke (nikdy k nej však nedorazilo) a žalúdok. Ostatné bolo uložené do hrobu. V roku 1913 však oznámilo anglické múzeum Johna Huntera (fungujúce pri Kráľovskej komore chirurgov), že má vo svojich zbierkach niekoľko ďalších zakonzervovaných Napoleonovych orgánov, oddelených tajne po oficiálnej pitve. Okrem iného mal medzi nimi byť aj zakonzervovaný Napoleonov penis. Múzeum penis predalo istej účtovníckej firme a cez niekoľko ďalších majiteľov sa napokon dostal do vlastníctva Johna Lattimera. Bol to urológ, profesor Kolumbijskej Univerzity, no autentickosť Napoleonovho štetca lásky sa mu overiť nepodarilo. Neskorší dediči mali záujem penis predať a analýzu DNA logicky nedovolili a tak záhada pretrváva do dnes. Joseph Haydn - rakúsky hudobný skladateľ, autor dnešnej nemeckej hymny zomrel v roku 1809, v deň kedy vstúpili francúzske Napoleonske vojská do Viedne. Mŕtvola hudobníka však neostala dlho pokope. Joseph Carl Rosenbaum (tajomník rodu Esterházyovcov, bývalých haydnových zamestnávateľov) a Johann Nepomuk Peter (riaditeľ väznice v Dolnom Rakúsku) odrezali z mŕtveho tela hlavu. Obaja boli totiž vášniví frenológovia a hodlali géniovu hlavu podrobiť analýze. V roku 1820 sa Nikolas Esterházy rozhodol presunúť Haydnove telesné pozostatky do rodinnej hrobky v Eisenstadte (keďže v roku 1809 to nebolo možné). Keď po exhumácii zistil, že telu chýba hlava, okamžite podozrieval Rosenbauma. Ten Haydnovu vypreparovanú lebku zašil do postele a Esterházyho uspokojil falošnou. Pravá lebka zostala v Rosenbaumovej držbe až do jeho smrti, keď ju odkázal Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Občas ju tam tajne ukazovali návštevníkom, až bola lebka v roku 1954 uložená späť k Haydnovmu telu do Eisenstadtu. Thomas Paine - jeden z lídrov americkej revolúcie zomrel v roku 1809. Bol pochovaný v La Rochelle v štáte New York. Desať rokov po smrti, ale anglický radikál William Cobett usúdil, že americká zem nie je pre Paina dostatočne dobrá a telo previezol do Veľkej Británie. Britské úrady však odmietli vydať povolenie na pohreb a tak Cobett ukrýval telo na povale svojho domu. Ostalo tam až do Cobettovej smrti vr oku 1835. Jeho syn Painove ostatky na povale našiel a rozpredal zberateľom. Andrej Hlinka - katolícky kňaz a dlhoročný predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zomrel krátko pred naplnením svojho životného sna (vyhlásením autonómie Slovenska) v auguste 1938. Telo bolo nabalzamované a v sklenenej rakve a za účasti desaťtisícov ľudí uložené do krypty na cintoríne v Ružomberku. V novembri 1939 došlo k presunutiu do novo vybudovaného mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Tu vydržalo až do počiatku roku 1945 kedy ho spolu s rakvou previezli na neznáme miesto (mal tak urobiť Alexander Mach, aby telo uchránil pred postupujúcou sovietskou armádou). Zaujímavé je, že spomínaná sklenená rakva sa po rokoch našla v katakombách bratislavského dómu sv. Martina. V jednom zo skiel ostala však diera po projektile, ktorý podľa legendy vystrelil ruský vojak v roku 1968. Telo Andreja Hlinku sa ale dodnes nenašlo. Eva Perónová - mimoriadne populárna prvá dáma Argentíny zomrela ako 33 ročná v roku 1952 na rakovinu. Jej telo bolo nabalzamované a dočasne vystavené v paláci kultúry v Buenos Aires. Pripravované mauzóleum sa však kvôli vojenskému prevratu v roku 1955 dokončiť nepodarilo. Juan Perón (Evin manžel a exprezident) utiekol do Španielska a Evino telo sa stratilo. Po šestnástich rokoch, keď vláda vojenskej junty v Argentíne skončila, sa Juanovi podarilo zistiť, že Eva bola tajne pochovaná v Miláne. Telo mŕtvej manželky nechal exhumovať a keď sa v roku 1973 do vlasti vrátil, priniesol ho so sebou. V roku 1995 Tomás Eloy Martinéz vydal o strastiplnom osude Evinho tela knihu s názvom Santa Evita. Charles Chaplin - svetovo známy herec, režisér a producent zomrel na vianoce v roku 1977. V marci 1978 však dvojica švajčiarskych robotníkov Chaplinovo telo z hrobu ukradla a od pozostalých žiadala výkupné. Za krátko boli únoscovia chytení. Rakva s Chaplinovou mŕtvolou sa našla po týždňoch hľadania zahrabaná v poli blízko Ženevského jazera. Telesné pozostatky boli vrátené na pôvodné miesto, no hrob bol pre istotu zaliaty betónom.
Gestá - sú jednou z foriem neverbálnej komunikácie, alebo aj rýchlou formou odovzdania informácie bez slov. Najčastejšie na ne používame ruky, no niekedy aj iné časti tela. Niektoré dnes bežne poúžívané gestá majú dlhú históriu, iné sa viažu ku konkrétnej udalosti. Tu je niekoľko základných a zároveň zaujímavých príbehov o gestách. Podanie ruky - pôvod tohoto pozdravu siaha až do čias antického Grécka. Na náhrobnom kameni z 5.storočia pred našim letopočtom (dnes umiestnenom v múzeu v Berlíne) sú vyobrazení dvaja vojaci potriasajúc si rukami. Iným príkladom je stĺp chrámu aténskej Akropoly z rovnakého obdobia, ktorý znázorňuje Héru (bohyňu, manželku a sestru boha Dia) a Aténu (grécka bohyňa múdrosti a odvahy) ako si podávajú ruky. Obe strany si týmto gestom v časoch staroveku prejavovali vzájomný rešpekt, rovnocenné postavanie a predovšetkým to, že v rukách nenesú zbraň a majú priateľské úmysly. V novoveku sa stalo podanie ruky aj symbolom ukončenia (vojnového) konfliktu. Obraz flámskeho maliara Bartolomea van der Helsta - Oslava Munsterského mieru, 18.júna 1648 - zachytil podanie ruky medzi starostom Amsterdamu kapitánom Witsenom a jeho dôstojníkom. V rovnakom čase sa stalo podanie ruky súčasťou svadobných obradov (zobrazené na mnohých svadobných portrétoch 17. storočia). Gesto malo symbolizovať vzájomnú dôveru a vernosť mladomanželov. Palec hore - po anglicky thumbs up. Podľa všeobecne rozšíreného názoru pochádza toto gesto z arény rímskeho kolosea. Vztýčený palec mal byť signál pre gladiátora, aby dorazil (resp. nechal žiť) svojho už na zem zrazeného súpera. Palec otočený smerom nadol, či na hor bol gestom cisára, ktorý ako správny líder, mal vypočuť hlas rímskeho ľudu (a samozrejme prihliadnuť na hrdinský boj porazeného) a rozhodnúť o živote či smrti. V skutočnosti, však neexistujú exaktné dôkazy o tom, že sa pri gladiátorských zápasoch používalo práve toto gesto. Alternatívny (avšak logický) výklad tvrdí, že cisár resp. diváci, mali palec schovaný v zovretej pästi. V prípade ušetrenia gladiátorovho života, palec jednoducho vystrčili smerom na hor. Tým pádom sa cisár nemusel trápiť sledovaním arény a zisťovaní, na ktorý smer ukazuje väčšina palcov publika. V symbol - symbol víťazstva. Podľa rozšírenej legendy malo toto gesto vzniknúť zhruba pred 600 rokmi po bitke pri Agincourte (jedna z bitiek 100 ročnej vojny, 1415). Francúzi mali každému chytenému anglickému lukostrelcovi odseknúť ukazovák a prostredník (aby im znemožnili v budúcnosti natiahnuť luk). Tí, ktorí prežili mali neskôr ukazovať dva vztýčené prsty ako symbol víťazstva, resp. toho, že o prsty neprišli a môžu strieľať ďalej. Podľa dobových obrázkových kroník, však lukostrelci pri streľbe z dlhých lukov používali všetky tri dominantné prsty (čiže aj palec) na pravej (resp. ľavej) ruke. Dnešný význam gesta je spojený s obdobím druhej svetovej vojny, keď ho preslávil britský premiér Winston Churchill. Išlo o znak víťazstva, keďže písmeno V ako victory sa stalo symbolom hnutia odporu voči nacizmu po celej Európe (neskôr sa snažili V používať aj nacisti). Generál de Gaulle, povojnový francúzsky prezident, napríklad používal toto gesto po každom verejnom prejave až do roku 1969. Salutovanie - vojenský pozdrav. Podľa niektorých teórií vzniklo salutovanie počas vojenských prehliadok v časoch vrcholného stredoveku. "Sallet" bola kovová prilba, na ktorú bol pripevnený tzv. vizir, teda predná časť, slúžiaca na ochranu tváre. Počas prehliadky (aby bola možná identifikácia) museli vojaci vizir posunúť nahor pridržať rukou a zároveň svojho nadriadeného pozdraviť. Skutočné salutovanie vzniklo však až počas 18.storočia. V tomto čase boli klasické klobúky nahradené zložitejšími a hlavne vyššími čiapkami, či inými pokrývkami hlavy. Ich zdvihnutie na znak pozdravu bolo priveľmi komplikované a tak sa vojaci čiapky na znak pozdravu len dotkli. Postupom, času sa v jednotlivých armádach vyvinuli rôzne druhy salutovania, Pozdrav vojakov poľskej armády je napríklad len s dvoma vystretými prstami na pravej ruke. V britských ozbrojených silách zase vojaci letectva, pechoty či námorníctva salutujú navzájom odlišným spôsobom. Svojským druhom salutovania - bol nacistický pozdrav, alebo tzv. hailovanie. Pozdrav sa podľa tradície odkazuje na časy antického Ríma, avšak žiaden dochovaný zdroj používanie tohoto gesta nepotvrdzuje. Po prvý krát tak tento "rímsky" pozdrav zobrazil francúzsky maliar Jean Louis David vo svojom obraze Prísaha Horatiov. V roku 1914 sa objavil v talianskom filme Cabiria, odkiaľ ho prevzal zakladateľ talianskeho fašizmu Benitto Mussolini. Jeho veľký obdivovateľ, Adolf Hitler gesto postupne zahrnul do svojho nacistického hnutia. High five - teda gesto pozdravu, ale i oslavy. Oficiálne ide o pomerne nový pozdrav aj keď ho ľudia v minulosti určite používali. Podľa tradície gesto po prvý krát použil jeden z dvojice amerických baseballových tímov - Los Angeles Dodgers v roku 1977 alebo Louisville Cardinals v roku 1978. Akokoľvek to bolo (pravdepodobne to bolo úplne inak, keďže gesto používali makléri na Wall Street roky pred tým), gesto je veľmi podobné s džezovým gestom, tzv. low five - keď sú tlieskajúce ruky dole pri tele. Podobné džezové gesto použil Al Johnson vo filme The Jazz Singer už v roku 1927. Vztýčený prostredník - je všeobecne známe a rozšírené obscéne gesto. Tento symbol dešpektu, vychádzajúci z imitácie mužského penisu, bolo známe už v staroveku. Gesto bolo použité dokonca v niekoľkých antických divadelných hrách. Napríklad v Aristefanovej komédií Oblaky, gesto vztýčeného prostredníka použije jeden zo Sokratových žiakov Strepdiadres. Podľa niektorých rímskych historikov zase toto gesto používali germánski vojaci ako symbol dešpektu k ich protivníkom.
V našich zemepisných šírkach bol však rozšírenejší symbol - figy (palec v zovretej dlani medzi ukazovákom a prostredníkom). Taktiež symbol dešpektu, ale i niečoho nedosažiteľného (ako slovný obrat "figu borovú"). V tomto kontexte je zaujímavá socha ženy ukazujúca symbol figy umiestnená na múre komárňanskej pevnosti. Odkaz bol určený Turkom, ktorí pevnosť v 16. a 17. storočí niekoľko krát obliehali, no nikdy ju nedobili. Futbalové dresy vznikli prakticky ešte pred samotným futbalom. Prapôvodne išlo o športové uniformy súkromných anglických škôl. Dresy boli bez čísiel, hráčov identifikovali podľa farebných štucní a čiapok. V období pred 1.svetovou vojnou sa začali používať dlhé trenky až po kolená, obyčajne odlišnej farby ako dresy. Od roku 1909 začali brankári nosiť odlišné dresy ako hráči v poli. Čísla dresov sa po prvý krát objavili v roku 1933 vo finále FA Cupu, no skutočne ich rozšírili až Brazílčania v 50tych rokoch. V 60tych rokoch sa dresy zjednodušili a trenky značne skrátili. V ďalšej dekáde sa prvý krát objavili repliky dresov pre fanúšikov. V roku 1974 vstúpili do hry výrobcovia športového oblečenia. Reprezentačné dresy niesli už aj logo výrobcu. Majstrovstvá sveta v USA 1994 priniesli okrem viacerých noviniek aj čísla i na prednej strane dresov (najmä pre lepšiu identifikáciu hráčov na televíznych obrazovkách). FIFA (a kontinentálne organizácie) si problematiku dresov stráži. Napríklad keď v roku 2002 nastúpila reprezentácia Kamerunu v dresoch bez rukávov FIFA zasiahla a označila oblečenie ako nevyhovujúce pravidlám. Na väčšine reprezentačných dresov nie je štátny znak krajiny. Je to mu tak preto, že organizátormi medzištátnych zápasov a turnajov sú národné futbalové asociácie, resp. FIFA a UEFA atď.. Takže namiesto štátneho znaku, sú na dresoch logá futbalových zväzov. Farby reprezentačných dresov logicky najčastejšie vychádzajú z farieb štátnej vlajky. Niekedy je to však inak a za použitím farieb sa skrýva konkrétna historická skutočnosť. Taliansko Talianska futbalová reprezentácia tradične nastupuje v dresoch azúrovej farby, ktorá nemá s tradičnou talianskou trikolórou nič spoločné. Nebolo tomu tak vždy. Počas prvých dvoch zápasov, ktoré talianske futbalové mužstvo zohralo v roku 1910 hráči nastúpili v bielych tričkách a trenkách klubov, v ktorých počas roka hrávali. Azúrové dresy si ale obliekli už v treťom zápase. Voľba tejto farby nebola náhodná. Azúrová bola tradičnou farbou savojského kráľovského rodu (tzv. savojská modrá), zjednotiteľov Talianska. Po vyhlásení talianskej republiky v roku 1945 sa táto farba stala aj súčasťou štandardy prezidenta. Holandsko Podobným prípadom ako Taliani sú aj Holanďania. Oranžová farba dresov vychádza z tradičnej národnej farby Holandska odvodenej z erbu vodcu nizozemskej revolúcie a zakladateľa Spojených nizozemských provincií Wiliama Oranžského. Na majstrovstvách sveta v roku 1934 nastúpilo holandské mužstvo v tmavomodrých dresoch a oranžových štucniach. V zápätí sa oranžová dostala i na dresy. Tradične hráči obliekali biele trenky, avšak občas sa objavila aj ich čierna alternatíva. Nemecko Nemeckí futbaloví reprezentanti nastupovali už od vzniku futbalovej asociácie v bielych dresoch a čiernych trenkách. Farby sú odvodené od vlajky Nemeckého cisárstva, resp. Pruského kráľovstva, ktoré bolo dominantným nemeckým štátom. Prvky dnešnej čierno-červeno-zlatej vlajky sa na dresoch objavili po prvý krát v roku 1988. Farbou vonkajších (náhradných) dresov je od povojnových čias zelená (v kombinácií s bielymi trenkami). Podľa častokrát opakovaného, ale mylného tvrdenia výber padol na zelenú preto, že prvé mužstvo, ktoré po vojne hralo s Nemeckom bolo Írsko (má dresy zelenej farby). V skutočnosti Nemci hrali prvý zápas so Švajčiarmi a zelená je farbou Deutsche Fussball Bund (Nemeckej futbalovej asociácie). Škótsko Tradičnou farbou škótskych futbalových dresov je tmavo modrá v kombinácií s bielymi trenírkami. Obe farby používal tím Qeen´s Park, ktorý bol vlastne prvým reprezentačným mužstvom Škótska a zohral prvý medzištátny zápas v dejinách (spolu s Anglickom). Medzi rokmi 1881 až 1951 škótski futbalisti nastúpili na viacero zápasov v dresoch ružovej farby, tradičnej farbe Archibalda Primrosea, piateho grófa z Rosebery a britského premiéra. Primrose bol veľmi vplyvnou postavou škótskeho futbalu, bol čestným predsedom škótskej futbalovej asociácie ako aj niektorých škótskych ligových tímov. Najčastejšie Škóti hrali v ružových dresoch v prvej dekáde dvadsiateho storočia. Posledný zápas v dresoch tejto farby zohrali v roku 1951 proti Francúzsku. Pre kvalifikáciu na Euro 2016 bola ružová zvolená ako farba pre náhradné dresy. Brazília Od roku 1914 nastupovali brazílski futbalisti v bielych dresoch, modrých trenkách a čiernych štucniach. Všetko sa zmenilo po jednej z najprekvapujúcejších zápasov futbalovej histórie. V maracanskom finále svetového šampionátu 1950 domáca Brazília podľahla Uruguaju. Za jeden z dôvodov prehry bola považovaná biela farba dresov - kritizovaná za nedostatok patriotizmu. Následne bola vypísaná verejná súťaž na nové reprezentačné dresy s podmienkou použitia štyroch farieb brazílskej vlajky. Víťazný návrh priniesol žlté dresy so zeleným lemom, modré trenky a biele štucne. Prvý krát Brazílčania nastúpili v tejto farebnej kombinácií v roku 1954 v zápase proti Chile. Modrá farba náhradných dresov sa občas používala už v medzivojnovom období no definitívne sa stala druhou brazílskou voľbou náhodou a to v roku 1958. Vo finálovom zápase majstrovstiev sveta vo Švédsku mala Brazília nastúpiť proti domácim obliekajucím žlté dresy. Keďže Brazílčania náhradné dresy nemali, zakúpili sadu modrých tričiek, na ktoré našili emblém futbalovej federácie vystrihnuté z ich žltých dresov. Argentína Futbalisti Argentíny podobne ako ďalšie tímy v období pred 1.svetovou vojnou obliekali biele dresy (v kombinácií s čiernymi štucňami). Tradičné bielo-modré (belasé) dresy odvodené od štátnej zástavy, sa po prvý krát objavili v roku 1911. Avšak nebola to jediná voľba. V roku 1919 napríklad Argentína nastupovala v rovnakých jednofarebných belasých dresoch ako Uruguaj. Ako farba náhradných dresov sa dnes prakticky výhradne používa modrá. V roku 1958 na majstrovstvách sveta vo Švédsku nastúpili futbalisti Argentíny v zápase so Západným Nemeckom v zapožičaných žltých dresoch IFK Malmo, ktoré nikdy nevrátili. Južná Afrika Juhoafrický národný futbalový tím hrá svoje zápasy v žlto-zelených dresoch. Tieto farby prevzal od v krajine populárnejšieho športu - rugby. Historicky zelené dresy si juhoafrickí ragbisti prvý krát obliekli v roku 1896 pri návšteve Veľkej Británie a išlo vlastne o dresy jednej školy v Kapskom meste. Keďže rasová segregácia v časoch apartheidu platila bezvýhradne aj vo futbale (ako aj iných športoch) farby sa stali symbolom nadradenosti bielych. Po krvavom potlačení černošských nepokojov v Sowete roku 1976 bola Juhoafrická republika vylúčená z FIFA. Vrátila sa po 16tich rokoch, po páde apartheidu a nástupe Nelsona Mandelu k moci. Ten si uvedomil, že ragby a futbal sú cesta ako zjednotiť čiernych a bielych v krajine. Futbalistom sa v roku 1995 podarilo vyhrať Africký pohár národov a zelená a žltá sa postupne stali skutočne národnými farbami. Pre úplnosť musím dodať, že juhoafrickí ragbysti vyhrali v rovnakom roku majstrovstvá sveta. Na svoje premiérové majstrovstvá sveta v roku 1998 nastúpili juhoafrickí futbalisti v bielych dresoch so žltými a čiernymi pásmi. Postupne však prešli k tradičnej, dnes už všeobecne prijímanej žlto-zelenej kombinácií. Japonsko Vývoj dresov japonskej futbalovej reprezentácie bol pomerne turbulentný. V medzivojnovom období hralo Japonsko v modrých dresoch v kombinácií s bielymi trenkami. Dôvod nie je úplne jasný. Jedna teória hovorí o inšpirácií farbami Tokijskej univerzity, či modrých uniforiem japonskej cisárskej armády. Častokrát sa spomína i prvý japonský medzinárodný úspech z roku 1930, ktorý prišiel práve v modrých dresoch. Po druhej svetovej vojne a konci japonského imperializmu došlo k zmene. Väčšinu zápasov až do 80tych rokov odohrali Japonci v bielych dresoch (niekedy s modrým lemom). V roku 1980 sa japonská reprezentácia vrátila k modrej (považovanej za šťastnejšiu). Počas pôsobenia trénera Kenzo Yokohamu medzi rokmi 1988-1991 mužstvo hralo v červeno-bielej farebnej kombinácií, odvodenej od farieb japonskej vlajky. V roku 1992 už v modrých dresoch sa dostavil ďalší veľký úspech - Japonsko zvíťazilo v Ázijskom pohári. Od týchto čias Japonsko hraje v rôznych odtieňoch modrej. Austrália Austrálski futbalisti hrajú svoje zápasy v žltých (zlatých) dresoch (so zeleným lemom). Zlatá a zelená sú totiž austrálskymi národnými farbami už od konca 18teho storočia a symbolizujú spätosť krajiny s prírodou. Prvé zápasy medzi rokmi 1922 až 1924 odohrali futbalisti v belasých dresoch. Belasá reprezentuje Nový Južný Wales a Queensland, dva dominantné štáty Austrálskeho zväzu z hľadiska vtedajšieho zloženia futbalovej reprezentácie. Od roku 1924 však futbalisti hrávajú v zlato-zelenej kombinácií. Zaujímavé je, že na dresoch nie je logo futbalovej asociácie, ale austrálsky štátny znak. Slovinsko
Okolo farieb slovinskej futbalovej reprezentácie existovala pomerne vášnivá diskusia. Krátko po vzniku slovinskej futbalovej reprezentácie v roku 1991 vystupovali futbalisti v dresoch farieb slovinskej vlajky. V roku 1994 sa však vedenie slovinského futbalového zväzu rozhodlo pre zmenu na zelenú a bielu (aby sa vymedzilo proti ostatným národným tímom bývalej Juhoslávie). Ide o tradičné farby hlavného mesta Ľubľany ako aj miestneho futbalového klubu NK Olimpija. Prakticky okamžite sa zdvihla vlna odporu voči novým farbám, vychádzajúca najmä zo severnej a východnej časti krajiny. Práve kvôli tlaku verejnosti vedenie zväzu pristúpilo k čiastočnej zmene a začleneniu modrej do dresov. V roku 2002 boli na majstrovstvách sveta predstavené dresy so symbolikou trojvršia - slovinského Triglavu. Napriek snahám aspoň o zavedenie sady náhradných dresov vo farbách vlajky k ničomu podobnému zatiaľ neprišlo. Od roku 2007 dominuje v dresoch biela. Kráľovnou náhodou. Po narodení Alžbety v roku 1926 nikto nepočítal s možnosťou, že sa niekedy v budúcnosti stane kráľovnou. Dieťa vojvodu a vojvodkyne z Yorku (budúceho kráľa Juraja VI. a kráľovnej Alžbety) stálo v nástupníckom rade až na treťom mieste za svojim strýkom Eduardom, Princom z Walesu (budúcim kráľom Eduardom VIII.) a svojim otcom. Keď sa však v roku 1936 kráľ Eduard VIII. rozhodol vzdať britskej koruny a vziať si (už raz rozvedenú) americkú herečku Wallis Simpsonovú a Juraj VI., otec Alžbety sa stal kráľom, malá Alžbeta bola zrazu prvým kráľovským dedičom. Povojnová svadba Princezná Alžbeta, zasnúbená za Filipa Mountbattena, ktorý získal titul Prince Filip, Vojvoda z Edinburghu „zaplatila“ v roku 1946 za látku na svoje svadobné šaty z hodvábu prídelovými lístkami. Tie platili v Británii od čias 2. svetovej vojny. Pár sa napokon zosobášil v novembri 1947. Alžbeta mala aj 15-metrovú vlečku z čipky, ktorú paličkovalo v Hodruši-Hámre 10 slovenských žien 10 mesiacov. Televízna premiéra. Po skorej smrti kráľa Juraja VI. bola Alžbeta prvým európskym vladárom korunovaným po 2. svetovej vojne. Čo je ale zaujímavejšie, samotná korunovácia vo Westminsterskom opátstve bola prvým živým prenosom BBC. Pre kameramanov, osvetľovačov, zvukárov a réžiu bol prenos úplnou novinkou. Napokon sa im však podarilo spoluvytvárať obraz mladej kráľovnej. Pracujúca matka Kráľovná mala s Filipom štyri deti - Princa Charlesa a Princeznú Annu, ktorí sa narodili pred tým, ako sa Alžbeta stala kráľovnou a Princa Andrewa (Andreja) a Princa Eduarda. Keď v roku 1960 čakala Princa Andrewa bola prvou vládnucou tehotnou vladárkou od roku 1857, keď kráľovná Viktória oslavovala príchod Princeznej Beatrice. Rok plný katastrôf Rok 1992 bol pre kráľovnú hrôzostrašným. V novembri takmer úplne vyhorel zámok Windsor, najväčší osídlený zámok na svete a oficiálna rezidencia kráľovnej. Okrem toho sa v roku 1992 rozsypali manželstvá hneď troch kráľovniných detí: Princa Charlesa, Princa Andrew a Princeznej Anny. Horlivá pisateľka Kráľovná (jej kancelária) počas svojho panovania odpovedala už na viac ako 3 a pol milióna listov. Okrem toho poslala viac než 540 000 telegramov určených párom oslavujúcim diamantovú svadbu (v rámci celého Britského spoločenstva národov). Corghi Prvého psa - fenku corghiho, menom Susan, dostala Alžbeta k 18. narodeninám roku 1944. Podľa zachovalých dokumentov Susan dokonca odcestovala s kráľovnou na svadobnú cestu. Od vtedy mala kráľovná viac než 30 psíkov tohto plemena. Viaceré z nich boli priamymi potomkami legendárnej Susan. Neobvyklé dary Počas doby panovania dostala Alžbeta niekoľko naozaj nezvyčajných darov. Dokonca aj živé zvieratá. Podľa oficiálnej webovej stránky britskej monarchie počas svojej návštevy súostrovia Seychely roku 1972 dostala kráľovná dve korytnačky. Kamerunský prezident ku kráľovninej striebornej svadbe daroval Alžbete slona menom Dumbo. Pri návšteve Kanady prijala dva exempláre vzácnych čiernych bobrov. Všetky živočíchy boli umiestnené v londýnskej zoo. Za zmienku taktiež stojí pár kovbojských čižiem (dar pri návšteve USA), slnečné okuliare a 7 kíl kreviet. Lode Počas svojho života Alžbeta pokrstila, resp. po prvýkrát spustila na hladinu, 23 lodí. Prvú HMS Vanguard 30. 10. 1944 v škótskom Clydebank. Prvú loď ako kráľovná pokrstila Alžbeta v roku 1953, niesla meno Britania. Z veľkých osobných lodí spustila na hladinu Elizabeth II v roku 1967 a Queen Mary 2 v roku 2004. Kráľovná a premiér Počas doby panovania Alžbety II. sa zatiaľ na poste britského ministerského predsedu vystriedalo 11 mužov a jedna žena. S každým sa, samozrejme, kráľovná pravidelne stretávala. Najväčší vplyv na vtedy 27-ročnú kráľovnú mal Winston Churchill (1951 - 1955), ostrieľaný politik, ktorý Alžbetu zasvätil do reálnej politiky. Zvláštny vzťah, plný vzájomného rešpektu, mala Alžbeta s premiérkou Margaret Thatcherovou (1979 - 1990). Tony Blair (1997 - 2007) bol zasa prvý premiérom už narodeným v čase panovania kráľovnej. Rekordérka
Alžbeta II. je najdlhšie vládnucim britským (a anglickým) monarchom. Od čias Wiliama Dobyvateľa je presne 40-tym vladárom korunovaným v Anglicku. Je taktiež prvou britskou kráľovnou, ktorá oslávila svoju diamantovú svadbu (20. 11. 2007). |
AuthorJ.B. CategoriesArchives
June 2021
|