Ako zomierajú diktátori

História dokazuje, že diktatúry končia prinajlepšom potupne. S diktátormi to bolo často krát podobne. Mocní muži, ktorých sa vo svojej dobe obávali celé národy nezomierali v posteli obklopení rodinou a priateľmi. A to ani tí, ktorí zomreli prirodzenou smrťou, ako Stalin alebo Mao. Obaja v posledných rokoch svojho života trpeli paranojou z potenciálnych (často krát úplne vymyslených) ale aj skutočných rivalov.

oJozef Stalin zomrel 5. marca 1953. Štyri dni pred tým ho našli ležať pomočeného na zemi svojej pracovne v dači neďaleko Moskvy. V nočných hodinách predošlého dňa ho ranila mŕtvica, avšak služobníctvo sa  neodvážilo do pracovne vstúpiť. V poobedných hodinách komorník zavolal obávaného šéfa NKVD (všemocnej tajnej polície) Laurentija Beriju. Ten sa rozhodol zavolať lekára až naledujúci deň, čím prakticky podpísal Stalinovi rozsudok smrti. Keď do dače dorazila zdravotnícka pomoc, Stalin už len chrčal a zvracal, nebolo mu pomoci. Stalinovo mŕtve telo sa politbyro rozhodlo nabalzamovať a vložiť do mauzólea vedľa Lenina. Po oficialitách sa v Kremli začal boj o moc, z ktorého napokon vyšiel víťazne Nikita Chruščov. Ten sa v roku 1956 rozhodol zlikvidovať Stalinov kult, keď v tajnom referáte predniesol správu o diktátorovych zločinoch. V roku 1961 bolo napokon pod rúškou noci Stalinovo telo vynesené z mauzólea a pochované pri neďalekom kremeľskom múre.

Stalinov hrob pri moskovskom kremeľskom múre.

Mao Ce- Tung trpel paranojou zo zvrhnutia či nahradenia posledných pätnásť rokov svojho života.  Aj preto rozpútal tzv. Kultúrnu revolúciu, ktorá ťažko skúšanú čínsku spoločnosť ešte viac destabilizovala. Obyvateľstvo bolo nútené prisahať vernosť Maovi a v snahe  prežiť muselo donášať na svojich kolegov, priateľov a rodinu. Tento sociálny experiment si vyžiadal smrť miliónov ľudí. Keď dostal jeden z najbližších Maovych spolupracovníkov Čou En-laj rakovinu, diktátor povolil liečbu až včase kedy bolo neskoro. V posledných rokoch sa Mao z politiky mierne stiahol a napriek postupujúcej Parkinsonovej chorobe holdoval sexu s mladými milenkami. Zomrel 9. septembra 1976, štyri dni potom ako utrpel svoj tretí infarkt. Dožil sa 82 rokov. Jeho telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavené v Pekingu.

Pád Benita Mussoliniho začal v roku 1943. Po invázií spojeneckých vojsk na Sicíliu sa Veľká fašistická rada rozhodla diktátora zosadiť. V júli vydal kráľ Viktor Emanuel III. rozkaz Mussoliniho zatknúť a internovať na ostrove Ponza ležiaceho neďaleko talianskeho pobrežia. Nikto z diktátorovych spolupracovníkov ani bývalých praiteľov neprotestoval. Okrem jedného. Bol nim Adolf Hitler, ktorý sa rozhodol Mussoliniho oslobodiť a poslal na ostrov špeciálnu jednotku. Tá diktátora z ostrova odviezla, takže mohol na severe Talianska opäť obnoviť moc. Jeho politický kredit však vážne utrpel. V posledných dňoch 2. svetovej vojny Mussoliniho spolu s milenkou a ďalšími spolupracovníkmi chytili talianski partizáni. Všetkých do jedného postrieľali. Telá boli odvezené do Milána a znetvorené zavesené dolu hlavou na pouličné osvetlenie. Práve Mussoliniho príklad odstrašil Afolfa Hitlera ukrývajúceho sa v tom čase vo svojom berlínskom bunkri. Keď 20. apríla, v deň jeho 56tych narodenín padli na Berlín prvé sovietske granáty vedel, že pravdepodobnosť úniku je minimálna. O deväť dní neskôr sa oženil so svojou dlhodobou milenkou Evou Braunovou a 30. apríla 1945 obaja spáchali samovraždu. Hitler sa zastrelil, Braunova otrávila. Ich telá boli vynesené pred bunker, poliate benzínom a zapálené.

Pomerne známe sú aj okolnosti konca posledného komunistického diktátora Nicolae Ceausescu. Spočiatku relatívne progresívny vodca Rumunska vládol v krajine od roku 1965. V sedemdesiatych rokoch už ako doživotný prezident rozdával vysoké štátne posty svojim príbuzným, "systematizoval" krajinu (čo viedo k obrovskému štátnemu dlhu) a prebudovával Bukurešt. Ceausescu sa snažil dlhy riešiť zvýšením exportu na úkor domáceho obyvateľstva. V decembri 1989 bola situácia v krajine neúnosná. 16.12. v sedmohradskom Temešvári vypuklo anti-komunistické povstanie požadujúce Ceausescovo odstúpenie. Diktátor, ktorý vôbec nepochopil závažnosť situácie zvolal na 21.12. 1989 do Bukurešti veľkú provládnu manifestáciu. Tá však počas Ceausescovho prejavu prerástla do otvoreného neúhlasu s diktatúrou. Na druhý deň vnikol dav demonštrantov do budovy Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska. Ceausescovi sa podarilo len o vlások uniknúť zo strechy budovy  útekom v helikoptére. V nasledujúcich dňoch bola situácia v krajine absolútne neprehľadná. Média chŕlili správy o občianskej vojne medzi protestujúcimi a tajnou políciou Securitate, ktorá si mala vyžiadať až 60 000 mŕtvych (v skutočnosti zomrelo menej ako 1000 osôb). V tejto atmosfére armáda unikajúceho Ceausescua s jeho manželkou chytila a postavila pred improvizovaný poľný súd. Po krátkom procese, v ktorom boli obaja obvinení z genocídy a ďalších zločinov, boli prakticky okamžite spoločne popravení. Tesne pred streľbou popravčej čaty mal Ceausescu spievať Internacionálu, zatiaľ čo jeho ultra nepopulárna manželka Elena vojakom vulgárne nadávala.

Telá Benita Mussoliniho a jeho podporovateľov na námestí v Miláne. (flickr.com)

O konci diktátorov z krajín tretieho sveta by sa dala napísať celá kniha (a niekoľko ich aj vyšlo). Je len málo afrických štátov, ktoré v druhej polovici 20.storočia nezažili niektorého z diktátorov. Väčšine z nich sa podarilo utieť do exilu a uniknúť tak spravodlivému trestu a tak paradoxne najhoršie skončil Muammar Kaddáfí. Otrasy tzv. Arabskej jari zvrhli diktátorov v Tunisku a Egypte no situácia v Kaddáffího Líbyi ostávala kľudná. Avšak aj tu 15. februára 2011 vypukli nepokoje. Niekoľko mesiacov trvajúca občianska vojna priniesla až 40 000 mŕtvych z radov rebelov, armády ako aj civilistov. 20.októbra 2011 obletela svet správa, že Kaddáfí bol zabitý. Všeobecne sa tvrdilo, že sa mu v ozbrojenej kolóne podarilo utiecť do Alžírska, takže odhalenie Kaddáfího skrýše bolo prekvapením. Povstalci diktátora najskôr ztĺkli a nechali ho potupne prosiť o milosť. Napokon ho ťažko zraneného zastrelili a jeho telo nechali vystavovať v mraziarňach.

V niektorých prípadoch sa diktátorom podarilo založiť dynastiu a odovzdať moc svojim potomkom. Fracois Duvalier, známy aj ako "Papa Doc", bol prezidentom Haiti bezprecedentných 14 rokov (potom ako sa vyhlásil za doživotného prezidenta). Po svojej smtrti v roku 1971 bol pochovaný na Národnom cintoríne, avšak neskôr boli jeho ostatky presunuté do monumentálneho mauzólea postaveného jeho synom, ktorý ho v prezidentskom kresle nahradil. Jean-Claude Duvalier zvaný "Baby Doc" viedol krajinu až do roku 1986 keď vypukli protivládne protesty. Z obáv o svoj život z Haiti utiekol a tak sa demonštranti vybúrili aspoň na hrobke jeho otca.