Mor
Mor patril medzi najväčších zabijakov stredoveku. Zákerná choroba, spôsobená baktériou Yersenia pestis, prichádzala do Európy väčšinou z Ázie (v niekoľkých vlnách). Na prahu stredoveku (541 - 542) vypukla jedna z najničivejších pandémií, tzv. Justiniánov mor. Zasiahla centrum byzantskej ríše - Konštantinopol a prístavy po celom Stredomorí. Meno dostal podľa byzantského cisára Justiniána I. (Veľkého), ktorý bol jedným z miliónov nakazených. Na rozdiel od väčšiny z nich však chorobu prežil.
Celosvetovo si pandémia vyžiadala 25 až 50 miliónov životov. V porovnaní s pandémiou zo 14. storočia to bola však drobná štatistika. Čiernu smrť, ako mor všetci nazývali, prenášali blchy parazitujúce na hlodavcoch. Pandémia vypukla roku 1348 a za sedem rokov zabila viac ako tretinu populácie Európy (celosvetovo od 75 do 200 mil. ľudí). Mor sa šíril v troch variáciách. Vysokými horúčkami, bolestivým opuchom a hnisaním lymfatických uzlín sa prejavoval tzv. bubonický (žľazový) mor. Septický mor napádal vnútorné orgány a v konečnom štádiu prejavoval sčernalými časťami kože ako dôsledok toxínov v krvnom obehu. Práve z čiernych miest na koži vznikol už spomínaný názov - čierna smrť. No a najrýchlejší pľúcny mor, s inkubačnou dobou 1 - 2 dni, spôsoboval bolestivé vykašliavanie a konečné zlyhanie krvného systému. Samozrejme, nie každý nakazený zomrel. Prežilo zhruba 20 % nakazených. Mnoho z nich však malo často trvalé následky (najmä psychické).

Cestovanie
Cesty v stredoveku boli nebezpečné a cestujúci presunom mnohokrát riskovali život. Už len nájsť čisté a bezpečné miesto na spanie bolo prakticky nemožné. Cestujúci často nocovali v otvorenej prírode, čelili výkyvom počasia, divej zvery či nebezpečným prechodom hôr a riek. Mohli sa častokrát nechtiac zapliesť aj do lokálneho konfliktu, byť zranení či uväznení miestnym vladárom. A bolo jedno, či sa cestovalo v skupine alebo ako jednotlivec. Potenciálna korisť bola vždy zaujímavá, najmä u obchodníkov. Takže vždy ešte existovalo aj veľké nebezpečenstvo prepadnutia (a prípadne aj zabitia) zbojníkmi.
Ani cestovanie loďou nebolo o nič bezpečnejšie. Pri kvalite stredovekých námorných plavidiel (vynímajúc normanské drakare) stačila silnejšia búrka a loď stroskotala alebo sa v lepšom prípade stratila. A ak prežila, v priemere prešla vzdialenosť 120 až 200 kilometrov za deň.
Na koni cestujúci zdolali 35 až 50 kilometrov za deň a priemerná rýchlosť stredovekého pešieho cestujúceho bola 25 až 30 kilometrov denne.

Hladomor
Vzhľadom na slabú efektivitu stredovekého poľnohospodárstva stačila silnejšia búrka, či krupobytie a dedina hladovala. A ak neprišla pomoc, ľudia zomierali na podvýživu. Tí, ktorí prežili hladomor (napríklad konzumáciou lesných plodov, slamy, či ďateliny) zoslabli a častokrát sa stávali obeťami s hladomormi prichádzajúcich epidémií. Zabíjala tuberkulóza, týfus, kiahne, mumps či chrípka. A kanibalizmus tiež nebol v týchto časoch ničím neobvyklým.
Jeden z najväčších hladomorov, tzv. Veľký hladomor (1315 – 1317) si podľa odhadov vyžiadal životy 10 až 25 % mestskej populácie Európy. Toto obdobie, ktoré niektorí historici nazvali Malá doba ľadová, ovplyvnili najmä veľké klimatické zmeny, prudké poklesy priemerných ročných teplôt a nárast množstva a intenzity zrážok.  A následne aj pandémia čiernej smrti  z roku 1348.
Na našom území vypukol jeden z veľkých hladomorov v rokoch 1241 – 1242 po vpáde Tatárov (Mongolov). Obyvateľstvo pred plieniacimi Tatármi utieklo do hôr a polia ostali neobrobené. Následný nedostatok jedla bol podľa historikov rovnako ničivý ako samotný tatársky vpád.

Pôrod
Keďže fyzická práca počas tehotenstva bola bežná (u poddaných), častokrát dochádzalo k potratom a následnej smrti vykrvácaním. Len bohaté ženy neskorého stredoveku mali tú možnosť počas tehotenstva takmer neopúšťať posteľ.
Úspešný pôrod, čiže prežitie ženy aj dieťaťa, bol v stredoveku pomerne veľkým úspechom. A ani pôrod zdravého dieťaťa ešte neznamenal víťazstvo. Popôrodné komplikácie ako infekcie, krvácania či zápaly mohli byť pre ženy taktiež smrteľné.
Cisársky rez bol síce známy, no používal sa takmer výhradne na záchranu dieťaťa po smrti matky počas pôrodu.
Preferované boli najmä pôrodné babice, miestne vedny, bez formálneho vzdelania čerpajúce len zo svojich skúseností. Dokonca za istých okolností, keď hrozila smrť dieťaťa, mohli previesť mimoriadny krst (nemluvňa sa tak stalo kresťanom a mohlo byť napr. riadne pochované).

Detstvo
Obdobie detstva bolo tým najnebezpečnejším v živote stredovekého človeka. Detská úmrtnosť bola mimoriadne vysoká. Najohrozenejšie boli, samozrejme, deti do jedného roku, no podľa niektorých výskumov bol kritický vek až do siedmych rokov. Deti boli najčastejšími obeťami chorôb, podvýživy či rôznych infekcií.

Vojna
Vojna patrila medzi najväčšie a najčastejšie nástrahy života stredovekého človeka. Napriek tomu, že v stredoveku väčšinou bojovali pomerne malé armády, v dôsledku vojnových konfliktov zomierali tisíce. Vraždy, znásilnenia, a iné druhy násilia ako sprievodné javy (nielen) vojny decimovali obyvateľstvo počas celého stredoveku. A po násilí prichádzali choroby a hlad.
Útoky starých Maďarov v 10. storočí a atkay Normanov v 11. storočí znamenali pre Európu tisícky mŕtvych. Počet obetí oficiálne najdlhšieho stredovekého konfliktu - Storočnej vojny (1337 - 1453) mohol dosiahnuť až 3 milióny. V dôsledku krížových výprav zomrelo ďalších 1 až 3 milióny osôb.
Vojna sa nevyhýbala ani Uhorskému kráľovstvu. Hneď niekoľkokrát čelilo útokom Mongolov či Pečenehov z východu. Obete priniesli i konflikty kráľa Karola Róberta z mocným veľmožom Matúšom Čákom a Omodejovcami. A 15. storočie prinieslo zasa krvavý zápas s Turkami.

Kacírstvo
Nebezpečenstvom bol v stredoveku niekedy i odlišný názor. Problém mali v prvom rade ľudia, ktorí vyznávali (prípadne aj prezentovali) iné myšlienky ako kresťanská cirkev. Boli označených za heretikov, resp. kacírov.
Kvôli viere zomierali celé skupiny obyvateľstva. Prvým veľkým kresťanským kacírskym hnutím bolo albigénstvo (alebo aj katarstvo). Vzniklo v 12. storočí a jeho prívrženci žili v askéze, odmietajúc manželstvo a pohlavný styk. V roku 1208 pápež Inocent III. vyhlásil proti albigenským krížovú výpravu. Križiaci vyvraždili celé mestá a dediny. Ich násilnostiam sa nedokázalo ubrániť aj mnoho juhofrancúzskych katolíkov. Vojaci totiž neboli schopní odlíšiť ich od kacírov.
V rovnakom čase smerovali krížové výpravy aj do svätej zeme proti moslimom. Prvá (jediná skutočne úspešná) bola vyhlásená roku 1096. O tri roky neskôr, keď križiaci dosiahli svoj cieľ a dobili Jeruzalem, nastala v meste genocída moslimského a židovského obyvateľstva.
Ani v Európe to nemali Moslimovia a Židia jednoduché (a to počas celého obdobia stredoveku). Niektorí stredovekí vladári jednoducho Židov zo svojho územia vyhnali.

Lov
Lov divej zvery, populárna zábava šľachty, mohol byť taktiež zdravie ohrozujúcou aktivitou. Pád z koňa počas prenasledovania zvery, nešťastné poranenie svojím alebo cudzím šípom, či napadnutie jeleňom, medveďom mohlo byť smrteľné. Spoločenský status bezpečnosť nezaručoval. Byzantského cisára Basilea I. roku 886 napichol na rohy jeleň a jeho bezvládne telo vláčil niekoľko kilometrov. Útok diviaka bol roku 1031 osudným Imrichovi, synovi prvého uhorského kráľa Štefana I. Jeden z najmocnejších francúzskych kráľov - Filip IV. Pekný dostal počas poľovačky mozgovú porážku, na následky ktorej zomrel.

Predčasná smrť
Predčasná či náhla smrť nebola v stredoveku ničím neobvyklým. Jednoducho dožiť sa v stredoveku staroby bol výkon. Eventuálny skorší koniec ovplyvňovali faktory ako spoločenský status, pohlavie, bydlisko či profesia. Bohatstvo dlhý život nezabezpečovalo. Predčasne napríklad zomrelo hneď niekoľko uhorských kráľov. Ondrej III. vo veku 36 rokov zomrel za dodnes nejasných príčin, Albrecht Habsburský zahynul na výprave proti Turkom ako 42-ročný, jeho syn Ladislav Pohrobok zomrel ako 17-ročný, pravdepodobne na mor alebo leukémiu.
V Anglicku medzi rokmi 1330 a 1480 bol priemerný vek šľachty - u mužov 24 rokov a 33 rokov u žien. Vo Florencii Cosima Mediciho (okolo 1430) to bolo len 28,5 rokov u mužov a 29,5 u žien.
Keďže smrť mohla prísť kedykoľvek, najväčšou obavou stredovekého človeka bolo, aby stihol všetky potrebné predsmrtné ríty (obrady).

Voda
Nie, že by ľudia v stredoveku nevedeli plávať. Skôr sa snažili sa nejako udržať nad hladinou. Žiadne plavecké štýly, len spôsob ako zabrániť všetkými silami utopeniu. Asi najznámejším stredovekým utopeným, bol cisár Svätej ríše rímskej Fridrich II. Barbarossa. Počas tretej krížovej výpravy roku 1190, keď sa snažil prekročiť rieku Saleph, prúd ho nenávratne stiahol. Pri úteku z bojiska sa utopil i posledný z Jagelovcov na uhorskom tróne - Ľudovít II. Obom sa stala osudným ťažká zbroj, ktorá ich stiahla k riečnemu dnu.

Kedy futbal vznikol v takej forme ako ho poznáme?
Moderný futbal vznikol v 19.storočí v Anglicku. Hráči, pôvodne študenti stredných škôl, spočiatku nebojovali podľa jednotných pravidiel. Hra bola kombináciou dnešného futbalu, rugby, austrálskeho futbalu a zápasenia. Zápas trval aj tri hodiny, bol plný sporných situácií a konfliktov.  Futbal ako ho poznáme dnes vznikol v októbri 1863 v jednej londýnskej taverne. Stretli sa tu zástupcovia niekoľkých stredných škôl a klubov, založili Futbalovú asociáciu (The Football Association, FA) a dohodli i prvé oficiálne pravidlá.

Čo stálo v prvých pravidlách?
Prvé oficiálne pravidlá mali 14 bodov. Obsahovali základné rozmery ihriska, bránok (horné brvno pôvodne tvorila elastická páska) a tiež predchodcu pravidla o offside. Ich súčasťou bolo pôvodne i pravidlo umožňujúce vziať loptu do rúk a utekať (tzv. "fair catch") a taktiež iné, dovoľujúce skopnutie súpera. Obsah týchto dvoch bodov viedol ku sporom medzi tímami presadzujúcimi drsnejší spôsob hry a stúpencami technickejšieho futbalu. V decembri 1863 stúpenci "rugby štýlu" napokon asociáciu opustili. Oddelenie rugby od futbalu bolo tým pádom definitívne.

Aký bol ďalší vývoj hry a pravidiel?
Hra rukou bola definitívne postavená mimo hru reformou pravidiel z roku 1973. Odkopy od brány boli zavedené už v roku 1869, rohové kopy roku 1872. Novinkou z roku 1878 bolo použitie rozhodcovskej píštalky. Otázka faulov ostávala dlhšie neriešená. Platil totiž úzus, že mladý gentleman nefauluje. So zvyšovaním súťaživosti rástol logicky i počet sporných situácií a tak pri veľkej zmene pravidiel z roku 1891 dostal rozhodca možnosť hráčov potrestať. Stal sa nezávislým pánom na ihrisku, mohol nariadiť novozavedenú penaltu (aj keď pôvodne nebolo určené odkiaľ kopať), odpískať priamy kop, či hráča vylúčiť. Taktiež dostal dvoch "asistentov" - čiarových rozhodcov.

Ako sa futbal rozšíril a kedy sa odohral prvý reprezentačný zápas?
Počiatkom sedemdesiatych rokov 19.storočia mala FA už viac ako 50  členov. Prvá futbalová súťaž na svete - FA Cup tak mohla vzniknúť už v roku 1872. V rovnako roku sa odohrala aj prvá medzinárodná konfrontácia, keď "reprezentácia" Anglicka (teda výber FA) vyzvala výber Škótska. V Škótsku však futbalová asociácia ešte oficiálne neexistovala, takže išlo skôr o zápas hráčov najstaršieho škótskeho klubu Queen´s Park. Zápas sa odohral na ihrisku kriketového klubu v Glasgowe a skončil remízou 0:0.  Najstaršia liga na svete odštartovala v Anglicku roku 1888.

Ako a kedy sa futbal stal skutočne medzinárodným?
Po vzniku jednotlivých futbalových asociácií na Britských ostrovoch sa futbal do sveta šíril najmä prostredníctvom britského politického vplyvu. Roku 1889 vznikli futbalové zväzy v Holandsku a Dánsku. Nasledoval Nový Zéland (1889), Argentína (1893), Chile (1895), Švajčiarsko a Belgicko (1895), Taliansko (1898), Nemecko a Uruguaj (1900) a Uhorsko (1901). Medzinárodná futbalová federácia FIFA vznikla v Paríži roku 1904. Z pôvodných siedmych zakladajúcich členov sa postupne rozrástla na dnešných 208.

Kedy a kde vznikli prvé futbalové kluby na Slovensku?
Keďže územie Slovenska bolo do roku 1918 súčasťou Uhorska, všetky kluby založené pred 1. svetovou vojnou boli viac-menej maďarské. Najstarším futbalovým klubom na území Slovenska bol prešovský Eperjesi Torna es Vívó Egyesulet (ETVE Presov). Vznikol v máji 1898. V rovnakom roku bol založený aj Pozsonyi Torna Egyesulet (PTE). Sídlil v bratislavskej Petržalke a pred vojnou patril k najsilnejším lokálnym mužstvám v Uhorsku. V roku 1913 dokonca vyhral majstrovstvá Horného Uhorska. Z tohoto obdobia možno spomenúť aj Dunaszerdaheleyi Atlétikai Club (DAC) založený v roku 1904 v Dunajskej Strede. Najstarší slovenský klub vznikol až po rozpade Rakúska - Uhorska, v máji roku 1919. Bol ním 1.Československý Športový klub (1.ČsŠk) z Bratislavy.

V 20. storočí zažilo Slovensko turbulentné časy. Slobodnejšie roky striedali roky totality, pokojnejšie dni vymieňali zase tie búrlivé. Z dní, počas ktorých sa na Slovensku udiali kľúčové udalosti politického, kultúrneho, spoločenského či športového života, sme sa pokúsili vybrať len sedem najdôležitejších. Sedem dní, ktoré vytvorili hektický týždeň plný najvýznamnejších dní v slovenských dejinách minulého storočia.
Udalosti sme radili chronologicky a hlavným kritériom bolo, aby sa udalosť stala na Slovensku a zároveň bola podstatná pre ďalší vývoj v krajine.

30.10.1918 – deň prijatia Deklarácie slovenského národa, resp. Martinskej deklarácie. Zatiaľ, čo 28. októbra vznikla v Prahe Československá republika, ľudia na Slovensku (pre informačný zákaz) nič nevedeli. V suteréne martinskej Tatra banky sa 29. októbra stretlo vyše 200 slovenských politikov. Po zvolení 20-člennej Slovenskej národnej rady došlo k schváleniu Deklarácie slovenského národa (nehlasovalo sa), ktorou slovenskí politici zrušili spojenie Slovenska s Uhorskom. Bez ohľadu na udalosti v Prahe sa deklaranti prihlásili československému národu. V čase, kedy pred bankou hliadkovali maďarskí honvédi a nikto nevedel predpovedať, čo sa stane v najbližších dňoch, to bol odvážny počin. V tento deň teda v podstate na Slovensku vznikla Československá republika. Aj keď išlo len o oficiálny začiatok (keďže územie Slovenska bolo potrebné vojensky obsadiť), Slováci získali možnosť slobodného rozvoja.

14.3.1939 – deň vzniku (prvej) Slovenskej republiky. Či sa to niekomu páči alebo nie, tento deň na Slovensku zmenil naozaj veľa. Cesta k samostatnosti začala v októbri 1938, vyhlásením autonómie. Spoločnosť začala smerovať k diktatúre. Vznikla jediná slovenská štátostrana. Postavenie Hlinkovej gardy sa prudko posilnilo a vo voľbách do snemu si voliči vyberali z jednotnej kandidátky. V marci 1939 sa Slovensko na krátko stalo centrom Európskeho diania. Adolf Hitler sa rozhodol využiť aktivity slovenských nacionalistov na definitívne rozbitie pomníchovského Československa. Po teroristických akciách nacistami podporovaných radikálov došlo však na Slovensku k vojenskému zásahu pražskej vlády (tzv. Homolov puč). Predseda slovenskej autonomistickej vlády Jozef Tiso bol nahradený Karolom Sidorom. Hitler zasiahol, pozval na rokovanie do Berlína zosadeného Jozefa Tisa a predstavil vyhlásenie samostatnosti Slovenska, ako jedinú alternatívu. Na základe tohto stretnutia Jozef Tiso telefonicky zvolal mimoriadne zasadnutie slovenského snemu v Bratislave. V utorok 14. marca sa v aule dnešnej Univerzity Komenského (vtedy Slovenská univerzita) zišli poslanci a zaspievaním hymny demonštrovali akt vyhlásenia nezávislosti. Pre niektorých to bol vrchol dejín, pre iných nutné zlo. Vznikol tzv. Slovenský štát, nemecký satelit so všetkým, čo k tomu patrí.

29.8.1944 – deň, kedy vypuklo Slovenské národné povstanie. Ozbrojené povstanie sa na Slovensku pripravovalo už dlhšie a jeho pôvodný plán je dostatočne známy. Dve divízie chrániace Dukliansky priesmyk, mali umožniť vstup sovietskej armády na Slovensko a bojovať proti Nemcom. V rovnakom čase malo vypuknúť na Slovensku povstanie. Participovať mali na ňom všetky zložky domáceho odboja, armáda a partizáni. Medzitým zvyšujúca sa aktivita partizánov a neschopnosť slovenskej vlády tento problém vyriešiť, prinútili Nemcov k vojenskému zásahu na Slovensku.  Keď nemecké vojská prekročili Váh, bolo jasné, že pôvodný plán povstania zlyhal. Generál Ján Golian, vojenský veliteľ povstania, čakal s vyhlásením ozbrojeného odporu voči Nemcom na kroky bratislavskej vlády. V rozhlasovom prejave však minister obrany Ferdinand Čatloš vyzval armádu i obyvateľstvo k rešpektovaniu nemeckej prítomnosti. Po týchto slovách už nebolo na čo čakať. Golian 29. augusta o 20:00 hod. oznámil dohovorený signál – „začnite s vysťahovaním“ a povstanie začalo. Na povstaleckom území s centrom v Banskej Bystrici bola obnovená Československá republika a vyhlásená vláda Slovenskej národnej rady. Lenže povstanie vojensky úspešné nebolo. Viaceré obce boli vyvraždené a vypálené, mnohí povstalci skončili v nacistických koncentrákoch. Slováci však demonštrovali svoj nesúhlas s nacizmom a ozbrojeným povstaním sa postavili na stranu Spojencov.

19.6.1949 – deň, kedy začal protest proti tzv. Katolíckej akcií. Väčšina historikov by so zaradením tohto dňa asi nesúhlasila, no, išlo o najväčší protest Slovákov proti komunizmu. Podstatou (komunistami organizovanej) Katolíckej akcie bolo zorganizovať hnutie proti „imperialistickému“ pápežovi a postupne zlikvidovať vplyv katolíckej cirkvi v republike. Slovenskí biskupi však reagovali pastierskym listom, v ktorom upozorňovali na zámery Katolíckej akcie. V nedeľu 16. septembra odznel (napriek zákazu) v kostoloch. Nasledovala ostrá reakcia komunistických bezpečnostných zložiek. Kňazi, ktorí porušili zákaz, mali byť zatknutí. Obyvateľstvo sa však postavilo na ochranu svojich kňazov. V takmer štyridsiatich slovenských obciach došlo ku stretom s národnou bezpečnosťou, ľudovými milíciami či dokonca armádou. K najväčšej vzbure došlo v Levoči. V Borskom Sv. Mikuláši napríklad bezpečnostné zložky vyhlásili zákaz vychádzania, no obyvateľstvo nepovolilo. Komunisti pochopili, že zašli priďaleko a ustúpili. V každom prípade Katolícka akcia bola neúspešná a vplyv katolíckej cirkvi komunisti nezničili. Protestov sa zúčastnilo viac ako 25 000 osôb, viacerí z nich skončili v lágroch.

1.1.1993 – deň vzniku (modernej) Slovenskej republiky. Rozpad Československa visel vo vzduchu už dva roky. Problém medzi českou a slovenskou stranou sa rozvinul na pozadí nepodstatného sporu o budúci názov štátu (tzv. pomlčková vojna). Podstata však tkvela v nepochopení vzájomných postojov. Ukázal to i spor o kompetenčný zákon. Slovenský nacionalizmus zažíval svoj vrchol, zatiaľ čo Česi slovenské požiadavky odmietali. Po voľbách roku 1992 sa predsedovia národných vlád Václav Klaus a Vladimír Mečiar dohodli, že rozdelenie krajiny je lepšie ako nefunkčná federácia. A tak už 24. júna 1992 na niektorých miestach Slovenska vzplanuli tzv. vatry nezávislosti a 1. septembra bola na Bratislavskom hrade predstavená ústava Slovenskej republiky. Od tohto momentu už nebolo cesty späť. Pre Československo začal „final countdown“. Na nový rok, teda za tónov štátnej hymny, zaviala po prvý raz oficiálna štátna vlajka Slovenskej republiky. Zrodila sa slovenská koruna, vzniklo ministerstvo zahraničia, zahraničné zastupiteľstvá, športové reprezentačné tímy, hraničné priechody, atď. Slováci veľa získali, ale i stratili (okrem iného možnosť vyhovárať sa na pragocentrizmus). Časom sa ale ukázalo, že rozdelenie chybou nebolo

11.5.2002 – deň, kedy slovenskí hokejisti zvíťazili na majstrovstvách sveta v hokeji. Napriek tomu, že samotné víťazstvo sa udialo vo švédskom Gotteborgu, na Slovensku len málokto nekričal: „Sme majstri sveta“. Tento deň nenájdeme v žiadnej učebnici dejepisu, a pritom sa zmenilo mnohé. Už štvrťfinále s Kanadou a najmä strhujúce semifinále so Švédskom, zaplnilo reštaurácie a krčmy na celom Slovensku. Víťazstvo vo finálovom zápase s Ruskom videlo tisíce ľudí na námestiach a v uliciach. Slováci boli jednotní ako nikdy predtým. Alebo inak povedané, to. čo sa v minulosti nepodarilo politikom, podarilo sa slovenským hokejistom. Zdanlivo nepodstatná záležitosť naliala národu novú energiu a hlavne sebavedomie. Na diaľnici z Čiech sa za hranicami objavil veľahovoriaci billboard s textom: „Vitajte v krajine majstrov sveta v hokeji.“.

21.12.2007 – deň, kedy bol Schengenský priestor rozšírený o Slovenskú republiku. Obyvatelia tak dostali možnosť cestovať do krajín Európskej únie bez hraničných kontrol. Mohli využívať jednu z najdôležitejších výhod EÚ, do ktorej Slováci vstúpili 1. mája 2004. Oslavy vstupu sa odohrali na viacerých miestach, bývalých hraničných priechodoch. Najdôležitejšou bola akcia na rakúsko-slovenskom prechode Petržalka - Berg. Predstavitelia slovenskej vlády a starosta mesta Schengen tu symbolicky prepílili závoru, a tým odstránili pre Bratislavčanov najznámejší symbol železnej opony. Na otvorenie vzdušného Schengenského priestoru si obyvatelia Slovenska ešte museli počkať (do 2008), no aj tak to bol veľký míľnik (najmä vzhľadom na minulosť), podľa niektorých väčší ako vstup do únie.