Východ je prírodne a kultúrno-historicky najrozmanitejšou časťou Slovenska. Počnúc Východoslovenskou nížinou, cez oblasti so zvlnenými pohoriami až k Vysokým Tatrám ponúka naozaj pestrú paletu prírodných krás. Tie, spolu s výhodnou polohou určite v minulosti ovplyvnili človeka pri jeho tvorbe, najmä v architektúre. Spišská gotika, východoslovenská renesacia, drevené kostolíky, či viaceré významné hrady a zámky, to všetko predstavuje významnú časť kultúrného dedičstva Slovenska. Nie je náhoda, že väčšina slovenských lokalít Unesco sa nachádza práve na východe. V nasledujúcom článku sa pozrieme na vzostupy a pády v dejinách východného Slovenska.

Ak preskočíme rozprávanie o pravekých kultúrach a Keltoch, dostaneme sa k Slovanom. Tí, prichádzajúc z východu prekročili karpatské priesmyky a v 6. storočí sa niektorí z nich začali usádzať v povodí východoslovenských riek (najmä pri Prešove).  Tým vlastne vytvorili prvé slovanské sídla na našom dnešnom území. V 9.storočí sa východné Slovensko stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše, no kontinuita slovanského osídlenia pokračovala aj po jej páde. Keďže nebezpečenstvo, v podobe agresívnych kočovných národov prichádzalo u nás z východu, nebolo to úplne samozrejmé. 

Keď v roku 1000 založil Štefan I. Uhorské kráľovstvo začlenil východné Slovensko do nového štátu, aj keď nie okamžite. V priebehu vrcholného stredoveku vznikli historické regióny - župy a ich do dnes používané názvy. Spiš a Šariš, lokalizované na severe, Zemplín a Abov južnejšie a Gemer na juhozápade. Na dnešné územie východného Slovenska zasahovala aj Užská a Turnianska župa, avšak išlo len o menšie časti. V čase utvárania žúp vznikali aj mestá, predovšetkým na Spiši. Prvenstvo drží Levoča. Mesto ako aj celý východ spustošili Tatári pri svojom vpáde 1241-42. Keďže prežil len ten, kto neutiekol do hôr celé oblasti ostali vyľudnené. Kráľ Belo IV. preto pozval do krajiny nemeckých osadníkov, ktorí sa usadili najmä na Spiši. Ako obyvateľstvo na čas oslobodené od daní Nemci (Sasi) obnovili spomínanú Levoču ako aj ďalšie obce.  

Zlatá éra východného Slovenska, ako aj celého stredovekého Uhorska prišla v 14.storočí za vlády Anjouvcov. Práve v bitke pri Rozhanovciach, neďaleko Košíc porazil kráľ Karol Róbert pánov východného Slovenska - Omodejovcov (spojencov mocného Matúša Čáka). Z bývalého omodejského panstva, ležiaceho aj na Zemplíne a Above sa stalo jadro budúcej kráľovej moci. Potom ako Karol Róbert udelil viacerým východoslovenským mestám privilégia, ich význam prudko vzrástol. Spišské mestá a Košice sa stali dôležitými obchodnými centrami ležiacimi na spojnici poľského a baltského severu a uhorského juhu. Okrem toho sa na Spiši začalo s rozvojom banníctva. Za Karolovho syna Ľudovíta I. Veľkého došlo k podpore gotiky. Svetovým prvenstvom v privilégiu vlastniť meststý erb sa vďaka Anjuovcom pýšia Košice.

Český a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský stál pred ťažšou situáciou ako jeho predchodcovia. Na juhu čelil tureckému nebezpečenstvu, v Čechách odbojným Husitom. Aby získal finančné prostriedky potrebné na boj, dal do zálohy 16 spišských miest poľskému kráľovi. Do Uhorska sa vrátili až v roku 1770. Za Ladislava Pohrobka boli viaceré východoslovenské mestá vystavené teroru zo strany tzv. Bratríkov (pôvodne nasledovníkov Husitov na Slovensku, neskôr zdivočelých žoldnierov). Na druhej strane sa v 15.storočí začalo s výstavbou katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Pôvodný plán vytvoriť 5-loďový chrám sa bohužial nenaplnil, no v meste vznikla na uhorské pomery významná kamenárska huta. Kvality a sláva majstra Pavla z Levoče a jeho drevených sôch siahali začiatkom 16.storočia ešte o level vyššie.

Po víťazstve Turkov pri Moháči v roku 1526 a obsadení centrálnej časti Uhorska význam (nie len) východného Slovenska vzrástol. Permanentné turecké nebezpečenstvo prinútilo mestá k prebudovaniu obranných systémov. Rozvoju však bránili vojny a tzv. stavovské povstania. Išlo o revolty uhorskej protestantskej šľachty proti panovníkom z radov Habsburgovcov. Za zmienku stojí udalosť spojená s povstaním Imricha Tokoliho zvaná Prešovské jatky. Sedmohradské knieža Tokoli začal povstanie ako turecký spojenec v roku 1678. Obsadil takmer celé územie dnešného Slovenska, avšak po porážke Turkov pri Viedni (1683) proti cisárovi Leopoldovi I. (zároveň uhorskému kráľovi) nemal šancu. Cisár sa so zvyškom povstalcov vysporiadal masakrom, ktorý bol silnou kávou aj na vtedajšie pomery. Cisárský generál Carafa nechal 24 obvinených mučiť a exemplárne popraviť. Jeden z odsúdených musel napríklad znášať vrážanie žeravých drôtov do genitálií, či trhanie nechtov. Dekapitácia musela byť napokon pre neho vykúpením. Aby sme sa, ale vrátili k pozitívam, začiatkom 17. storočia sa na Spiši a Šariši rozvinula špecifická výchoslovenská renesancia. Zvonice v Strážkach a Kežmarku, panské domy a radnica v Levoči majú v dejinách slovenského výtvarného umenia osobitný význam. Netreba zabudnúť ani na vznik Košickej univerzity, tretej v dejinách Slovenska, v roku 1657.

V 18. storočí po vyhnaní Turkov z Uhorska a vzniku Habsburskej monarchie aj s Haličou začal význam východoslovenských regiónov (okrem Gemera) klesať. V 19. storočí pribudli nové typy stavieb - reduty, divadlá, nájomné domy. V 70tych rokoch viaceré mestá spojila železnica. Mimochodom, na východe vznikol aj prvý futbalový klub u nás. Bolo to v Prešove v máji 1898.

Počas 1.svetovej vojny sa východné Slovensko stalo zázemím pre východný front. Tisíce vojakov z celej monarchie doviezla železnica do Humenného či iných východoslovenských miest a odtiaľ pokračovali peším pochodom. Z frontu zase prichádzali ranení ošetrovaní v nemocniciach a padlí, ktorých pochovávali na desiatkach vojenských cintorínov. Časť z nich existuje dodnes. Počas prvej vojnovej zimy (1914-1915) sa ruské vojská dostali až na južné svahy Karpát a obsadili Bardejov, Svidník či Medzilaborce.

Po roku 1918 sa východné Slovensko stalo súčasťou novej československej republiky. Avšak najskôr bolo v novembri a decembri 1918 potrebné oblasť vojensky obsadiť, následne sa vysporiadať s odporom maďarského obyvateľstva miest. Po útoku Maďarskej republiky rád v máji a júni 1919 prakticky celé východné Slovensko padlo nakrátko do rúk maďarským boľševikom. V Prešove bola dokonca vyhlásená babková Slovenská republiká rád. Po diplomatickom zásahu československých spojencov sa však maďarské vojská z nášho územia stiahli. Následné poslovenčenie miest prebiehalo len pomaly. Košice sa nálepky maďarského mesta zbavili až po 2.svetovej vojne. Na druhej strane sa Košice spolu s Prešovom stali významnými administratívnymi centrami (naopak význam Levoče výrazne poklesol). Vybudovali sa správne budovy, pošty a rozhlas, banky a na sklonku republiky vznikla Štátna vysoká škola technická Dr. M.R. Štefánika v Košiaciach.

Viedenskou arbitrážou v novembri 1938 bolo Československo nútené odstúpiť svoje júžné územia Slovenska Maďarsku. Týkalo sa to celej východoslovenskej nížiny a o čo viac aj Košíc. Fotografie ako obyvateľstvo maďarskej národnosti víta hlavu Maďarska Miklósa Horthyho prichádzajúceho do mesta na bielom koni sú známe.  Niekoľko mesiacov na to, v marci 1939 opäť na východnom Slovensku zúrila vojna. V tzv. Malej vojne zaútočilo Maďarsko z východu a zakrátko okupovalo oblasť Sobraniec. Počas konfliktu došlo k bombardovaniu Spišskej Novej Vsi - prvému leteckému bombradovaniu v strednej Európe. Slovenská republika, ktorá v čase útoku existovala týždeň nemala veľa času na obranu a prípadný protiútok. Zahraničná politika Slovenska, rovnako ako aj Maďarska bola v tom čase ovládaná Hitlerom. Ten rozhodol o okamžitom zastavení bojov a tak Slovensko došlo o ďalšie východné územia. Pri absencií Košíc sa správnymi centrami stali menšie mestá ako Gelnica a Trebišov.

Významnou etapou dejín boli boje na jeseň 1944. Sovietska armáda spoločne s 1.československým armádnym zborom v snahe pomôcť Slovenskému národnému povstaniu začala Karpatsko-dukliansku operáciu. Išlo o jednu z najväčších horských bitiek celej 2. svetovej vojny. Napriek svojmu neúspechu operácia odštartovala oslobodzovanie východného Slovenska. Vyvrcholením boli tvrdé boje v Dargovskom priesmyku a obsadenie Košíc v januári 1945. Z posledných udalostí vojny nemožno zabúdať ani na podpis Košického vládneho programu, ktorý stanovil nový spoločensko-politický poriadok v obnovenej československej republike. Obyvatelia maďarskej a nemeckej národnosti sa napríklad stali občanmi druhej kategórie a ich osude a prípadnom odsune malo byť rozhodnuté neskôr. Na jeseň 1946 boli napokon (aj) spišskí Nemci zo Slovenska vysťahovaní.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948, tak ako na celom Slovensku došlo aj na východe k obrovským spoločenským zmenám. Proces kolektivizácie vytvoril jednotné roľnícke družstvá a natrvalo vykorenil tradičný spôsob poľnohospodárstva. Rovnako tak budovanie mamutích priemyselných závodov, najmä Východoslovenských železiarní v Košiciach zmenilo zaužívané typy zamestnania. Bezohľadnou výstavbou došlo k zničeniu viacerých budov v historických centrách východoslovenských miest. Na druhej strane sa vďaka pamiatkovej ochrane podarilo zachrániť bardejovské námestie a Levoču. Významným miestom spomínania sa stal pamätník na Dukle. Každoročne sa tu organizovali masové oslavy, pioneri z okolia tu skladali svoje sľuby, bol otvorený náučný chodník v Údolí smrti a pod..

Pád komunizmu v roku 1989 a vznik Slovenskej republiky v roku 1993 bol na východe spojený s prudkým nárastom nezamestnanosti. Potom ako boli viaceré podniky nútené prepúšťať a iné vedené neschopným manažmentom úplne skončili, bola situácia v niektorých okresoch výrazne nepriaznivá. V priebehu nového milénia sa veci začali zlepšovať avšak chýbalo diaľničné spojenie so západom. Taktiež došlo k rozvoju kultúry. Prakticky všetky historické centra spišských a šarišských miest prešli rekonštrukciou. Historické jadro Levoče, Bardejova, drevené kostolíky v Karpatoch a bukové pralesy v Poloninách a Vihorlate pribudli k Spišskému hradu na zoznam kultúrneho dedičstva Unesco. Na čakajúcej listine so žiadosťou o zapísanie do zoznamu je ešte oltár majstra Pavla z Levoče ako aj slovenská časť vinohradníckej oblasti Tokaj. Vyvrcholením na poli kultúry bol nesporne rok 2013, keď sa Košice stali európskym hlavným mestom kultúry.

Albion - Názov pôvodne označujúci celú Britániu, je dnes známy ako synonymum Anglicka. Objavuje sa už v rímskych časoch a etymologicky má dve možné interpretácie. Podľa jednej z nich, základ slova albio znamená biely, čo môže odkazovať na známe útesy viditeľné na južnom pobreží Anglicka.  Podľa druhej znamená krajina na konci sveta (v zmysle na hranici známeho sveta). V priebehu storočí vzniklo o pomenovaní niekoľko legiend. Najznámejšia pochádza zo 14.storočia. Ostrov mal dostať meno podľa najstaršej z 30 dcér gréckeho kráľa, ktoré museli z rodnej krajiny odísť. Pristáli v ďalekej krajine na severe a podľa z najstaršej z dcér ju pomenovali Albine.

Aragónsko - je dnes autonómne spoločenstvo v Španielsku, v minulosti samostatné kráľovstvo. Existovalo medzi rokmi 1035 - 1516 a jeho centrum sa nachádzalo v Zaragoze. Neskôr bolo spojené s dnešným Katalánskom, Valenciou a súostrovím Baleáry. Po svadbe Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely Kastílskej (resp. po nástupe Karola I. v roku 1516) sa oblasť začlenila do novovzniknutého Španielskeho kráľovstva. Názov je pravdeodobne odvodený od rieky Aragon, resp. od baskického haran-goi-ona, čo v preklade znamená vyššie dobré údolie.

Batavská republika - bol štát, ktorý medzi rokmi 1795 a 1806 existoval na územi dnešného Holandska, Belgicka a časti Nemecka. Išlo o tzv. sesterskú republiku Francúzska, resp. jeden z Napoleonovych bábkových štátov. V roku 1806 sa francúzsky cisár rozhodol preusporiadať pomery a vytvoril nové Holandské kráľovstvo s kráľom Ľudovítom Bonapartem (Napoleonovým bratom). Názov bol odvodený od germánskeho kmeňa Bataviov, ktorí okolo 1.storočia BC žili pri holandskom úseku rieky Rýn. Meno Batavia dodnes nesie jedna z holandských provincií.

Besarabia - územie ohraničené riekami Dnester a Prut, v podstate korešpondujúce s dnešným Moldavskom. Podľa tradičného vysvetlenia je názov odvodený od valašskej dynastie Besarabov, ktorá vládol na juhu krajiny v 14. storočí. Dynastia vytvorila Moldavské kniežatstvo, ohrozované mocnými susedmi, predovšetkým Turkami. Kniežatstvo si však za cenu platenia tribútu udržalo samostatnosť až do 18.storočia. To už bola éra ruského vplyvu. Rusi videli v oblasti vhodný prietor na ďalšiu expanziu na Balkán a v roku 1812 Besarabiu pripojili k svojej ríši. Severná časť ostala jej súčasťou až do roku 1918, kedy bola podobne ako tá južná v roku 1859, pripojená k Rumunsku. V Rusku v tam čase zúrila občianska vojna a víťazi 1.svetovej vojny chceli vytvoriť silný rumunský štát. Oblasť zmenila pána opäť v roku 1940, kedy ju na základe Paktu Molotov-Ribbentrop obsadili sovietske vojská. Súčasťou ZSSR bola Besarabia až do roku 1991, keď vzniklo nezávislé Moldavsko a južná časť pripadla Ukrajine.

Burgundsko - historická krajina pôvodne ležiace v juhovýchodnom a východnom Francúzsku, pomenované podľa germánskeho kmeňa Burgundov. V stredoveku existovali dve Burgundské kráľovstvá. Prvé, medzi rokmi 534 až 933 ako podriadená krajina Franskej ríše, resp. súčasť tzv. cisárskeho údelu. Po roku 933 kedy bolo (druhé) Burgundsko znovuzjednotené Hugom I. sa podľa hlavného mesta nazývalo aj Arelatskym kráľovstom. Od roku 1033 patrilo Burgundsko pod Svätú ríšu rímsku, čo znamenalo, že sa  cisár mohol nechať korunovať kráľom Arleatským. V roku 1378 Burgundsko daroval cisár a známy český kráľ Karol IV.  francúzskemu kráľovi. Tým kráľovstvo stratilo nezávislosť a definitívne zaniklo.

Caledonia - je latinský názov pre oblasť dnešnej Británie nachádzajúci sa na sever od tzv. Hadrianovho múru (niekedy až od Antoniovho múru). Takže ide o Škótsko. Meno je odvodené od keltského kmeňa Caledonov, obyvateľov severeného Škótska v dobe železnej (neskôr ich vystriedali známejší Piktovia).

Dobrudža - je historický región situovaný pri dunajskej delte, dnes rozdelený medzi Rumunsko a Bulharsko. Podľa tradície je názov odvodený od tureckej transkripcie mena stredovekého vládcu oblasti, Dobrodiča. Iné teórie vychádzaju zo slovanského slova dobro - dobrá zem, v zmysle úrodnej pôdy dunajskej delty. Dobrudža bola v priebehu dejín najskôr súčasťou Rímskej, následne Byzantskej ríše a od 7. stor. prvého Bulharského kráľovstva. Od 11. storočia, Dobrudža ako hraničné územie trpelo častými inváziami Tatárov a Mongolov, avšak bez trvalej okupácie. Medzi rokmi 1195 do 1390 oblasť opäť obsadili Bulhari. V roku 1411 však začala vyše štyristoročná turecká nadvláda. V roku 1878 po Berlínskom kongrese, získalo severnú väčšiu časť Rumunsko, zatiaľ čo južnú, menšiu, obývanú prevažne Turkami obsadilo Bulharsko. V tomto čase bola v oblasti objavená ropa, takže jej dôležitosť v rámci európskeho merítka vzrástla. Prejavilo sa to najmä počas oboch svetových vojen, keď malo v Dobrudži svoje záujmy Nemecko.

Halič - alebo aj Galícia, je historické územie rozprestierajúce sa v dnešnom Poľsku a severozápadnej Ukrajine. Názov je pravdepodobne odvodený od kmeňa Halyzanov, ktorí mali oblasť obývať v 10.storočí. Uvádza tak Byzantská kronika z 12.storočia. Samozrejme latinský názov Galícia, evokuje "francúzsku" Galiu, resp. prepojenie na Keltov, avšak písomné pramene nič podobné nepotvrdili. V priebehu storočí prešla Halič pomerne turbulentným vývojom. Tzv. Haličské kniežatstvo bolo od 12.storočia súčasťou Kyjevskej Rusi. V prvej polovici 13.storočia oblasť čiastočne dobyl uhorský kráľ Ondrej II. a vyhlásil sa za kráľa Haliče a Volyne. Tento titul neskôr používali aj Habsburgovci.  Po roku 1370 prevzali kontrolu nad Haličou poľskí králi. Pri troch deleniach Poľska, koncom 18,storočia bola oblasť rozdelená medzi Rakúsko a Rusko. Väčšia, tzv. Rakúska Halič existovala v rámci habsburskej monarchie ako samostatná korunná krajina až do roku 1918, kedy západná časť pripadla novozniknutému Poľsku a východná Sovietskemu zväzu. Historickým centrom bol Ľvov (nemecky Lemberg), ktorý si podobne ako celá oblasť zachoval západný charakter.

Livónsko - je historické územie v dnešnom Lotyšsku a Estónsku. Názov je odvodený od Livónov, jedného z ugrofínskych národov, ktorý obýval lokalitu v 9.storočí. V 10.storočí sa oblasť dostala pod vplyv kresťanských kyjevských kniežat. Keďže sa kresťanstvo medzi Livóncami šírilo len pomaly, v 12.storočí do krajiny smerovala krížová výprava. Počas nej vznikol rytiersky, tzv. Livónsky rád a bola založená Riga. Keď sa v roku 1228 rád spojil s mocnejším Rádom nemeckých rytierov (viď. nižšie) na takmer dve storočia oblasť ovládol. Po porážke Rádu nemeckých rytierov poľsko-litovskou úniou ovládli Livónsko poľskí králi. Keďže išlo o ekonomicky zaujímavú oblasť, napojenú na obchod s Nemeckom o Livónsko mali v 16.storočí záujem Švédi, Dánsko, Litva a Moskovská Rus. Napriek sérií vojenských konfliktov si až do roku 1795 oficiálne udržalo nadvládu Poľsko. Po prvom delení Poľska pripadlo Livónsko Rusku. Po 1.svetovej vojne sa územie rozdelilo medzi novozniknuté Estónsko a Lotyšsko. Nie však podľa historického, ale etnického princípu. Lotyšská časť sa dnes označuje ako kultúrny región Vidzeme. Dodnes existuje archaický livónsky jazyk a dokonca aj národná hymna.

Rumélia/Východná Rumélia - niekedy nazývaná aj európske Turecko bola pôvodne oblasť zahrňujúca celý turecký Balkán. Názov vychádza z tureckého slovného spojenia "krajina Rimanov" a odkazuje na boje Osmanskej ríše s Byznaciou, ktorej sa hovorilo aj Rímska ríša. Počas rusko-tureckej vojny 1875-78 došlo k vytvoreniu tzv. Veľkého Bulharska, ktorého súčasťou bola aj Rumélia v užšom slova zmysle. Išlo o oblasť tiahnucu sa od Istanbulu popri pobreží Egejského mora až k Solúnu, s časťou dnešného Severného Macedónska a Kosova. Ruská zahraničná politika vtedy slávila úspech, keďže plánovala vytvoriť námorné základne na bulharskej časti pobrežia Egejského mora. Tým by došlo k obídeniu Turkami ovladaného Bosporu a Dardanel, takže ruská čierno-morská flotila by sa dostala do Stredozemného mora. Vtedajší pán európskej politiky, Otto von Bismarck si uvedomoval riziká, ktoré by nové pomery priniesli. Dobre vedel, že proti prítomnosti Rusov v Stredomorí sú Briti a Francúzi. Aj preto zorganizoval Berlínsky kongres (1878), ktorý síce potvrdil vznik Bulharska (ako aj iných štátov), avšak bez prístupu do Egejského mora. Bola vytvorená autonómna provincia Východná Rumélia, ktorá spolu s inými územiami pripadla Osmanskej ríši. V roku 1885 však Bulharsko Východnú Ruméliu získalo, čo bolo napriek silnej tureckej menšine chápané ako zjednotenie krajiny.

Sedmohradsko - alebo Transylvánia, ale aj Ardieľ je historická oblasť v dnešnom Rumunsku. Názov je odvodený od siedmych miest (hradov) osidlených tzv. sedmohradskými Sasmi (prišli do oblasti ako kolonizátori v pol. 12.stor.). Od roku 1003 do 1526 bolo Sedmohradsko integrálnou súčasťou Uhorska. Po bitke pri Moháči (1526), za vlády Jána Zápoľského získalo ako nezávislé kniežatstvo, samostatnosť (1570-1649 sa v šišom geografickom rámci nazývalo aj Partium). V nasledujúcich desaťročiach sa sem presunulo jadro bývalého uhorského štátu a vládli tu kalvínske kniežatá. Často krát s podporou tureckého sultána zo Sedmohradska vychádzali stavovské povstania namierené proti rekatolizácií a autorite Habsburgovcov. Po porážke Turkov pri Viedni (1683) a po Satmárskom mieri (1711), ktorý ukončil stavovské povstania sa Sedmohradsko stalo opäť súčasťou Uhorska, resp. Habsburskej ríše. Zotrvalo v nej až do roku 1918, kedy bolo toto územie pripojené k Rumunsku. Ostala tu však žiť veľka maďarská a pred 2.svetovou vojnou aj nemecká menšina. Sedmohradskí Sasi boli v roku 1945 odsunutí, no Maďari ostali aktívni.  Sedmohradsko je baštou maďarského politického hnutia v Rumunsku.

Sliezsko - je historický región v dnešnom Poľsku, Česku a Nemecku. Tradične sú v rámci Sliezska rozlišované dve oblasti Horné a Dolné Sliezsko, ktoré majú odlišný charakter a osud. Najnovšie výskumy hľadajú pôvod názvu územia v rieke Slenze, tradične sa hovorí o odvodení od slovanského kmeňa Slezanov. O hospodársky dôležitú oblasť prebiehal boj už od 11. storočia. Svoju zvrchovanosť nad Sliezskom striedavo vyhlasovali Poľko a Český štát. Časté vojny spôsobovali drobenie územia na mešie regióny ako Tešínsko či Kladsko, ktoré sa boli z času na čas samostné, resp. menili majiteľa. V rannom novoveku sa Sliezsko stalo centrom tkáčskej výroby a počiatkom 18. storočia bolo hospodársky najdôležitejšou časťou Habsburskej monarchie. To bol dôvod prečo po nástupe Márie Terézie v roku 1740 vtrhli do Sliezska vojská pruského kráľa Fridricha II. veľkého (tzv. Vojna o rakúske dedičstvo) a oblasť trvalo obsadili. Sliezsko sa rozdelilo, v Habsburskej monarchií ostala len malá časť - dnešné české Sliezsko. Keď boli v druhej polovici 19.storočia v nemeckom Sliezsku objavené obrovské zásoby čierneho uhlia, jeho význam ešte vzrástol. Po 1.svetovej vojne sa Sliezsko opäť rozdelilo, Horné ostalo v Nemecku, zatiaľ čo Dolné pripadlo znovuobnovenému Poľsku. K opätovnému zjednoteniu došlo až po roku 1945, Poľsko získalo celú oblať až na tri malé regióny. Národnostná štruktúra obyvateľstva sa zmenila, Nemci boli odsunutí a do Sliezska prišli tisíce baníkov z celého Poľska. Dnes je Sliezsko stále hospodársky najdôležitejšou oblasťou krajiny.

Územie rádu nemeckých rytierov/Prusko - územie pri pobreží Baltského mora, v dnešnom Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku. Rád nemeckých rytierov vznikol počas tretej krížovej výpravy vo svätej zemi v roku 1190. Kvôli slabej pozícií v Palestíne, sa na pozvanie uhorského kráľa Ondreja II. (reagoval na vpád Tatárov) presunuli do Sedmohradska. V roku 1225 sa rád zúčastnil ťaženia proti pobaltským pohanom, následne s cieľom šíriť kresťanstvo v oblasti ostal pôsobiť naďalej. Pri Balte začali rytieri budovať štát, ktorý počas najväčšej  slávy siahal hlboko do vnútrozemia, dnešného Poľska. Centrami boli dnešný Kaliningrad a hrad Malbork. V 13.st. si rád podmanil baltské kmene Prusov, ktoré dali meno územiu pri mori ako aj neskoršiemu štátu. Koncom 14.storočia sa rád dostal do konfliktu s úniou Poľska a Litvy, čo napokon viedlo k jeho pádu. V bitke pri Grunwalde v roku 1411, najväčšej v stredoveku,  bol Rád nemeckých rytierov porazený. Rytieri stratili vplyv a dostali sa pod mocenskú kontrolu poľského kráľovstva. Územie sa postupne sekularizovalo a ako Pruské vojvodstvo existovalo od roku 1525. Spočiatku závislý štát umnou svadobnou politikou získaval stále väčšie územie a v roku 1701 mohlo vzniknúť Pruské kráľovstvo. V priebehu 150tich rokov sa Prusko,  s centrom v Berlíne, stalo významnou vojenskou mocnosťou, schopné niekoľko krát poraziť svojho staršieho suseda Habsburskú ríšu. Za poslednou porážkou v roku 1866 stál kancelár Otto von Bismarck, v tom čase zjednocujúci Prusko s ostatnými nemeckými štátmi. Po zjednotení Nemecka v roku 1871, sa pruskí kráľi stali dedičnými nemeckými cisármi a pruská šľachta (tzv. junkeri) vládnucou a určujúcou vrstvou v novom štáte. Práve junkrei podporovali minilitarizmus a vohnali Nemecko do dvoch svetových vojen. Po roku 1918 bolo Prusko predelené tzv. poľským koridorom, takže Východné Prusko sa stalo exklávou. Nemecká porážka v 2. svetovej vojne znamenala koniec Pruska ako takého. Kaliningrad s priľahlou oblasťou si prisvojil Sovietsky zväz, (juho)východné a väčšinu západného Pruska získalo Poľsko. Menšia časť, ktorá ostala Nemecku sa premenovala na Brandenbursko.

Valašsko - historické územie v dnešnom Rumunsku, ohraničené dolným tokom Dunaja a južným úpätím Karpát. Tradične sa Valašsko rozdeľovalo na tzv. Veľké Valašsko (Muntenia) na východe a Malé Valašsko (Oltenia). Samostatné Valašské kniežatstvo vzniklo začiatkom 14.storočia. Malo však mocných susedov Uhorsko a od roku 1393 aj Osmanskú ríšu, medzi ktorými kniežatstvo umne lavírovalo. V tomto čase viedol protiturecký boj knieža Vlad III. Drakula, zvaný napichovač. Po rozpade stredovekého Uhorska sa Valašsko dostalo pod politický vplyv Turkov. Po ich porážke začiatkom 18. storočia začal do oblasti prenikať iný mocný sused - Rusko. Jedinečné oslabenie ruského vplyvu prišlo po Krymskej vojne (1853-1856) kedy sa Valašsko zjednotilo s Moldavskom a vytvorili jednotné kniežatstvo (1859). V roku 1861 došlo k vyhláseniu nezávislého Rumunska s hlavným mestom - Bukurešť, čím Valašsko natrvalo splynulo s novým štátom.

Zlatá horda - bol rozsiahly štátny útvar primárne situovaný v strednej Ázií, avšak na západe siahajúci až na územie Ukrajiny, Moldavska a južného Ruska. Zakladateľom bol chán Batú, vnuk Džingischána, ktorý sa v roku 1241 rozhodol natrvalo udržať obrovské územia dobité svojimi predkami. Názov Zlatá horda je pravdepodobne odvodený od zlatej farby stanov bojových Mongolov a to aj napriek tomu, že chán v novom štáte podporoval výstavbu veľkých miest. Turecké slovo horda znamená palác, kmeň ale aj veliteľstvo. Išlo o prvý mongolský muslimský štát, pôvodne súčasť Mongoľskej veľríše, neskôr však samostatný. Zlatá horda žila z veľkého peňažného výkupného plateného kniežatami Moskovskej Rusi ako aj vládcami ďalších podmanených území. Do polovice 14.storočia bola najväčším a najsilnejším štátom východnej Európy, avšak postupne sa ukázali decentralizačné snahy mongolskej šľachty. Po náraste moci moskovských kniežat a viacerých vojenských konfliktoch, zásahoch mocného mongolského vojvodcu Timúra Lenka v roku 1395 a 1399 moc štátu poklesla. Definitívne Zlatá horda zanikla v roku 1502, po tom ako stratila politický vplyv nad Moskovskou Rusou.