Od podania ruky k vztýčenému prostredníku - stručná história gest

Gestá - sú jednou z foriem neverbálnej komunikácie, alebo aj rýchlou formou odovzdania informácie bez slov. Najčastejšie na ne používame ruky, no niekedy aj iné časti tela. Niektoré dnes bežne poúžívané gestá majú dlhú históriu, iné sa viažu ku konkrétnej udalosti. Tu je niekoľko základných a zároveň zaujímavých príbehov o gestách.

Podanie ruky - pôvod tohoto pozdravu siaha až do čias antického Grécka. Na náhrobnom kameni z 5.storočia pred našim letopočtom (dnes umiestnenom v múzeu v Berlíne) sú vyobrazení dvaja vojaci potriasajúc si rukami.  Iným príkladom je stĺp chrámu aténskej Akropoly z rovnakého obdobia, ktorý znázorňuje Héru (bohyňu, manželku a sestru boha Dia) a Aténu (grécka bohyňa múdrosti a odvahy) ako si podávajú ruky. Obe strany si týmto gestom v časoch staroveku  prejavovali vzájomný rešpekt, rovnocenné postavanie  a predovšetkým to, že v rukách nenesú zbraň a majú priateľské úmysly.
V novoveku sa stalo podanie ruky aj symbolom ukončenia (vojnového) konfliktu. Obraz flámskeho maliara Bartolomea van der Helsta - Oslava Munsterského mieru, 18.júna 1648 - zachytil podanie ruky medzi starostom Amsterdamu kapitánom Witsenom a jeho dôstojníkom. V rovnakom čase sa stalo podanie ruky súčasťou svadobných obradov (zobrazené na mnohých svadobných portrétoch 17. storočia). Gesto malo symbolizovať vzájomnú dôveru a vernosť mladomanželov.

Palec hore - po anglicky thumbs up. Podľa všeobecne rozšíreného názoru pochádza toto gesto z arény rímskeho kolosea. Vztýčený palec mal byť signál pre gladiátora, aby dorazil (resp. nechal žiť) svojho už na zem zrazeného súpera. Palec otočený smerom nadol, či na hor bol gestom cisára, ktorý ako správny líder, mal vypočuť hlas rímskeho ľudu (a samozrejme prihliadnuť na hrdinský boj porazeného) a rozhodnúť o živote či smrti. V skutočnosti, však neexistujú exaktné dôkazy o tom, že sa pri gladiátorských zápasoch používalo práve toto gesto. Alternatívny (avšak logický) výklad tvrdí, že cisár resp. diváci, mali palec schovaný v zovretej pästi. V prípade ušetrenia gladiátorovho života, palec jednoducho vystrčili smerom na hor. Tým pádom sa cisár nemusel trápiť sledovaním arény a zisťovaní, na ktorý smer ukazuje väčšina palcov publika.

V symbol - symbol víťazstva. Podľa rozšírenej legendy malo toto gesto vzniknúť zhruba pred 600 rokmi po bitke pri Agincourte (jedna z bitiek 100 ročnej vojny, 1415). Francúzi mali každému chytenému anglickému lukostrelcovi odseknúť ukazovák a prostredník (aby im znemožnili v budúcnosti natiahnuť luk). Tí, ktorí prežili mali neskôr ukazovať dva vztýčené prsty ako symbol víťazstva, resp. toho, že o prsty neprišli a môžu strieľať ďalej. Podľa dobových obrázkových kroník, však lukostrelci pri streľbe z dlhých lukov používali všetky tri dominantné prsty (čiže aj palec) na pravej (resp. ľavej) ruke.
Dnešný význam gesta je spojený s obdobím druhej svetovej vojny, keď ho preslávil britský premiér Winston Churchill. Išlo o znak víťazstva, keďže písmeno V ako victory sa stalo symbolom hnutia odporu voči nacizmu po celej Európe (neskôr sa snažili V používať aj nacisti). Generál de Gaulle, povojnový francúzsky prezident, napríklad používal toto gesto po každom verejnom prejave až do roku 1969.

Salutovanie - vojenský pozdrav. Podľa niektorých teórií vzniklo salutovanie počas vojenských prehliadok v časoch vrcholného stredoveku. "Sallet" bola kovová prilba, na ktorú bol pripevnený tzv. vizir, teda predná časť, slúžiaca na ochranu tváre. Počas prehliadky (aby bola možná identifikácia) museli vojaci vizir posunúť nahor pridržať rukou a zároveň svojho nadriadeného pozdraviť.
Skutočné salutovanie vzniklo však až počas 18.storočia. V tomto čase boli klasické klobúky nahradené zložitejšími a hlavne vyššími čiapkami, či inými pokrývkami hlavy. Ich zdvihnutie na znak pozdravu bolo priveľmi komplikované a tak sa vojaci čiapky na znak pozdravu len dotkli.
Postupom, času sa v jednotlivých armádach vyvinuli rôzne druhy salutovania, Pozdrav vojakov poľskej armády je napríklad len s dvoma vystretými prstami na pravej ruke. V britských ozbrojených silách zase vojaci letectva, pechoty či námorníctva salutujú navzájom odlišným spôsobom.
Svojským druhom salutovania - bol nacistický pozdrav, alebo tzv. hailovanie. Pozdrav sa podľa tradície odkazuje na časy antického Ríma, avšak žiaden dochovaný zdroj používanie tohoto gesta nepotvrdzuje. Po prvý krát tak tento "rímsky" pozdrav zobrazil francúzsky  maliar Jean Louis David vo svojom obraze Prísaha Horatiov. V roku 1914 sa objavil v talianskom filme Cabiria, odkiaľ ho prevzal zakladateľ talianskeho fašizmu Benitto Mussolini. Jeho veľký obdivovateľ, Adolf Hitler gesto postupne zahrnul do svojho nacistického hnutia.

High five - teda gesto pozdravu, ale i oslavy. Oficiálne ide o pomerne nový pozdrav aj keď ho ľudia v minulosti určite používali. Podľa tradície gesto po prvý krát použil jeden z dvojice amerických baseballových tímov - Los Angeles Dodgers v roku 1977 alebo Louisville Cardinals v roku 1978.
Akokoľvek to bolo (pravdepodobne to bolo úplne inak, keďže gesto používali makléri na Wall Street roky pred tým), gesto je veľmi podobné s džezovým gestom, tzv. low five - keď sú tlieskajúce ruky dole pri tele. Podobné džezové gesto použil Al Johnson vo filme The Jazz Singer už v roku 1927.

Vztýčený prostredník - je všeobecne známe a rozšírené obscéne gesto. Tento symbol dešpektu, vychádzajúci z imitácie mužského penisu, bolo známe už v staroveku. Gesto bolo použité dokonca v niekoľkých antických divadelných hrách. Napríklad v Aristefanovej komédií Oblaky, gesto vztýčeného prostredníka použije jeden zo Sokratových žiakov Strepdiadres. Podľa niektorých rímskych historikov zase toto gesto používali  germánski vojaci ako symbol dešpektu k ich protivníkom.
V našich zemepisných šírkach bol však rozšírenejší symbol - figy (palec v zovretej dlani medzi ukazovákom a prostredníkom). Taktiež symbol dešpektu, ale i niečoho nedosažiteľného (ako slovný obrat "figu borovú"). V tomto kontexte je zaujímavá socha ženy ukazujúca symbol figy umiestnená na múre komárňanskej pevnosti. Odkaz bol určený Turkom, ktorí pevnosť v 16. a 17. storočí niekoľko krát obliehali, no nikdy ju nedobili.