Víťazný oblúk v dejinách.

Vznik prvých víťazných oblúkov siaha do obdobia Rímskej republiky. Ako vyplýva z názvu, mali byť oslavou významného vojenského víťazstva rímskej armády, resp. jej konkrétneho generála. Prvé boli dočasné, drevené a tvorili v podstate slávobránu, pod ktorou prechádzala defilujúca armáda oslavujúca tzv. triumf. Triumf bola rímska ceremónia konaná so súhlasom Senátu, akási forma najvyššieho ocenenia pre víťaza. Generál v deň konania triumfu prechádzal ulicami Ríma v bojovom voze ťahanom štyrmi koňmi. Smel si obliecť purpurové rúcho, symbol moci a nesmrteľnosti. Sprevádzala ho jeho neozbrojená armáda, hrdo prezentujúca vojnovú korisť. Neskôr, v časoch rímskeho cisárstva bola táto pocta vyhradená iba cisárovi.

Víťazné oblúky z kameňa (v tom čase zvané fornix) vznikli podľa tradície v snahe uchovať pamiatku na vojenské víťazstvo pre ďalšie generácie. Jeden z prvých Rimania postavili v roku 196 BC na počesť víťazstiev Lucia Steritinia v Hispanii (v časoch druhej Púnskej vojny). Podobne ako ďalšie oblúky z obdobia Rímskej republiky sa dodnes nezachoval. Zaujímavosťou je, že republikánske víťazné oblúky mohli byť postavené zo súkromných peňazí, takže sa stávalo, že vojvodca si vybudoval "pomník" na vlastné náklady.

Najslávnejšie, dodnes zachované víťazné oblúky vznikli v časoch Rímskeho cisárstva. Logicky všetky boli postavené na oslavu úspechov cisárov, prípadne ich rodinných príslušníkov. Budovali sa na náklady štátu, prípadne za peniaze niektorého z vysokých štátnych úradníkov, ktorý sa takto snažil zapáčiť svojjmu imperátorovi. Okrem klasických slávobrán vznikali oblúky aj na križovatkách ciest.
V samotnom Ríme existovalo až 36 cisárskych víťazných oblúkov, z nich sa dodones zachovali tri. Najstarší - víťazný oblúk cisára Tita z roku 81 AD. Oblúk Septima Severa z rokov 203 až 205 AD stojaci na severozápadnom konci rímskeho Fóra a Konštantínov oblúk (315AD) postavený v bezprostrednej blízkosti Colosea.

Oblúk Septima Severa v Ríme

Samotné oblúky sa snažili s pozorujúcim divákom komunikovať, resp. sprostredkúvali mu podstatné informácie. Ich súčasťou boli reliéfy a vlysy, ktoré odkazovali na udalosti z vojenského ťaženia, bitiek, či na získanú korisť. Nechýbali symbolické sochy bohyne víťazstva a nápisy oslavujúce cisára. Vnútornú stenu oblúku zdobili častokrát kazety.

Po páde Západorímskej ríše sa na víťazné oblúky, ako aj na iné rímske budovy na niekoľko storočí zabudlo. Obnovu zažili až v časoch renesancie. Kráľ Alfonz V. Aragónsky v roku 1446 nechal v rámci neapolského hradu Castel Nuovo postaviť bránu pripomínajúcu antický víťazný oblúk. Novovekým fenoménom bola stavba provizórnych víťazných oblúkov, ktoré  nemali s armádou nič spoločné. Stavali sa pri príležitosti kráľovských svadieb, návštevách význaných hostí alebo voľbe pápeža. Jeden vznikol pri príležitosti návštevy ruského cára aj v Bratislave.

Skutočné znovuzrodenie víťazného oblúku prišlo v období klasicizmu. Najväčším propagátorom rímskej kultúry bol Napoleon Bonaparte. Keď sa v roku 1804 korunoval za cisára Francúzska videl sám seba ako jedného z vojenských imperátorov antického Ríma. Z tohto dôvodu nechal v roku 1809 postaviť víťazný oblúk, tzv. Arc de Triomphe du Carroussel (dnes pred galériou Louvre). Odkazoval na Napoleonovo víťazstvo v bitke troch cisárov pri Slavkove (v roku 1805). Pôvodne bolo na ňom umiestnené súsošie (štvorzáprah s bojovým vozom) dovezené ako vojnová korisť z benátskeho dómu Sv. Marka.
Druhý, rozhodne slávnejší Arc de Triomphe sa začal stavať už v roku 1806. Práce však postupovali veľmi pomaly. Keď v roku 1810 prišiel Napoleon do Paríža so svojou novou manželkou, rakúskou princeznou Mariou Lujzou boli steny oblúka vysoké asi jeden meter. Preto boli pri tejto príležitosti vytvorené kulisy s kompletným oblúkom. Do Napoleonovej definitívnej porážky v roku 1815 oblúk prirodzene hotový nebol a vzhľadom na nové pomery nebolo jeho dokončenie žiadúce. Stavebné práce tak opäť stáli. Impulz k dostavaniu oblúka vyšiel od Ľudovíta Filipa, posledného kráľa Francúzska. Sám rozhodol o finálnom vzhľade tohto monumentu a jeho ikongrafii. Išlo v podstate o kompromis medzi republikánskym a monarchistickým odkazom. Víťazný oblúk dostavaný v roku 1836 je tak oslavou Napoleonskych, ale aj republikánskych vojenských úspechov. Na sochách a vlysoch sú teda tachytené obrazy z bojov 1.francúzskej republiky (1792-1804) a 1.cisárstva. Ná vnútornej strane oblúku sú mená francúzskych generálov. Mená tých, ktorí padli v boji sú podčiarknuté.
Po prvej svetovej vojne bol pod oblúkom umiestnený hrob francúzskeho nezámeho vojaka. Miesto sa tak stalo symbolickým pre všetkých Francúzov. Po druhej svetovej pribudli pamätné dosky oslavujúce padlých francúzských odbojárov a partizánov. V roku 1963 pribudol aj pamätník na padlých Francúzov počas vojny v Alžírsku.

Víťazné oblúky sa samozrejme rozšírili aj do ostatných častí Európy ba i sveta. V hlavom meste Nemecka vyrástla medzi rokmi 1788 a 1791 Brandenburská brána. Tento, v podstate víťazný oblúk nechal postaviť pruský kráľ Fridrich Wilhelm II. a pôvodne mal byť oslavou mieru. Prvý kto bránou spoločne so svojou víťaznou armádou prešiel bol však Napoleon v roku 1806. Ako vojnovú korisť odniesol do Paríža štvorzáprah so sochou bohyne víťazstva umiestnenú pôvodne na vrchole brány. Po pruskej okupácií Paríža v roku 1814 bolo súsošie vrátené späť a stalo sa symbolom víťazstva nad Napoleonom. Po druhej svetovej vojne stál oblúk na hranici východných a západných okupačných zón mesta a počas Studedndej vojny sa stal trvalým  dôkazom rozdelenia Berlína.
V 19.storočí vznikli napríklad dva londýnske víťazné oblúky. Medzi rokmi 1826 ať 1830 bol postavený tzv. Wellingtonov oblúk, dnes situovaný v Hyde Parku. Až do roku 1912 niesol monumentálnu jazeckú sochu víťaza nad Napoleonom lorda Wellingtona. Druhý - Mramorový oblúk (1825) stojí na križovatke Oxford Street a Park Lane, avšak pôvodne bol umiestnený pred Buckinghamským palácom. Centrálnym prechodom dodnes môžu prejsť iba členovia kráľovskej rodiny.

Siegestor v Mníchove

Povôdne drevený víťazný oblúk vyrástol aj v rumunskej Bukurešti. V roku 1878 po vojne za nezávislosť krajiny pod nim pochodovala rumunská armáda. V roku 1922 bol na rovnakom mieste postavený nový kamenný, výrazne inšpirovaný veľkým víťazným oblúkom v Paríži.  Je pamätníkom padlých v 1.svetovej vojne.
Za celkom iných okolností bol postavený oblúk v Barcelone. V roku 1888 sa v meste konala svetová výstava, obdoba dnešného Expa a víťazných oblúk bol vstupnou bránou na honosné výstavisko.
Víťazný oblúk nájdeme aj v New Yorku. Odkazuje na storočnicu voľby prvého amerického prezidenta. Dokončený bol v roku 1892 a nachádza sa na južnom konci Piatej Avenue.
Hneď niekoľko víťazných oblúkov je v Indii. Najznámejším je tzv. India Gate v Novom Dilí. Dostavaný v roku 1933, je pamätníkom 70 000 indických vojakov padlých medzi rokmi 1914 až 1921. V roku 1971 pod oblúkom pribudol hrob neznámeho indického vojaka a z objektu sa stal najdôležitejší a najväčší vojenský pomník v krajine.
Je zaujímavé, že v našich zemepisných šírkach sa žiaden skutočný víťazný oblúk nenachádza. S prižmúrením jedného oka možno zaň označiť jednu z brán viedenského Hofburgu (na Heldenplatz).  Nechal ju postaviť cisár František I. na pamiatku veteránov Napoleonskych vojen. Najbližší (k územiu Slovenska) skutočný víťazný oblúk je taktiež v Rakúsku. Vznikol v Insbrucku počas svadby budúceho cisára Leopolda II. a španielskej princeznej Márie Lujzy v roku 1765. Do výzdoby oblúka zasiahla predčasná smrť Leopoldovho otca - Františka Lotrinského. Vzhľadom na to, že zomrel krátko pred svadbou sochárska výzdoba severná strany oblúka je venovaná jeho pohrebu. Len južna strana zobrazuje motív svadby.

Najznámejším oblúkom modernej doby je Gateway Arch v Saint Louis. Svetoznámy fínsky architekt Eero Saarinen ho navrhol už v roku 1947, no dostavaný bol až v roku 1965. Niekedy nazývaný aj brána na západ, rozhodne nie je vojenským monumentom. Bol venovaný ľudu Spojených štátov amerických ako oslava expanzie federácie na západ. Ide o najvyšší oblúk zo všetkých.
Ešte novším je oblúk stojaci v modernej parížskej štvrti La Defense. Ležiac na jednej línií z Arc de Triomphe bol odhalený pri príležitosti dvestého výročia Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1989.