Kráľovnou náhodou.
Po narodení Alžbety v roku 1926 nikto nepočítal s možnosťou, že sa niekedy v budúcnosti stane kráľovnou. Dieťa vojvodu a vojvodkyne z Yorku (budúceho kráľa Juraja VI. a kráľovnej Alžbety) stálo v nástupníckom rade až na treťom mieste za svojim strýkom Eduardom, Princom z Walesu (budúcim kráľom Eduardom VIII.) a svojim otcom. Keď sa však v roku 1936 kráľ Eduard VIII. rozhodol vzdať britskej koruny a vziať si (už raz rozvedenú) americkú herečku Wallis Simpsonovú a Juraj VI., otec Alžbety sa stal kráľom, malá Alžbeta bola zrazu prvým kráľovským dedičom.

Povojnová svadba
Princezná Alžbeta, zasnúbená za Filipa Mountbattena, ktorý získal titul Prince Filip, Vojvoda z Edinburghu „zaplatila“ v roku 1946 za látku na svoje svadobné šaty z hodvábu prídelovými lístkami. Tie platili v Británii od čias 2. svetovej vojny. Pár sa napokon zosobášil v novembri 1947. Alžbeta mala aj 15-metrovú vlečku z čipky, ktorú paličkovalo v Hodruši-Hámre 10 slovenských žien 10 mesiacov.

Televízna premiéra.
Po skorej smrti kráľa Juraja VI. bola Alžbeta prvým európskym vladárom korunovaným po 2. svetovej vojne. Čo je ale zaujímavejšie, samotná korunovácia vo Westminsterskom opátstve bola prvým živým prenosom BBC. Pre kameramanov, osvetľovačov, zvukárov a réžiu bol prenos úplnou novinkou. Napokon sa im však podarilo spoluvytvárať obraz mladej kráľovnej.

Pracujúca matka
Kráľovná mala s Filipom štyri deti - Princa Charlesa a Princeznú Annu, ktorí sa narodili pred tým, ako sa Alžbeta stala kráľovnou a Princa Andrewa (Andreja) a Princa Eduarda. Keď v roku 1960 čakala Princa Andrewa bola prvou vládnucou tehotnou vladárkou od roku 1857, keď kráľovná Viktória oslavovala príchod Princeznej Beatrice.

Rok plný katastrôf
Rok 1992 bol pre kráľovnú hrôzostrašným. V novembri takmer úplne vyhorel zámok Windsor, najväčší osídlený zámok na svete a oficiálna rezidencia kráľovnej. Okrem toho sa v roku 1992 rozsypali manželstvá hneď troch kráľovniných detí: Princa Charlesa, Princa Andrew a Princeznej Anny.

Horlivá pisateľka
Kráľovná (jej kancelária) počas svojho panovania odpovedala už na viac ako 3 a pol milióna listov. Okrem toho poslala viac než 540 000 telegramov určených párom oslavujúcim diamantovú svadbu (v rámci celého Britského spoločenstva národov).

Corghi
Prvého psa - fenku corghiho, menom Susan, dostala Alžbeta k 18. narodeninám  roku 1944. Podľa zachovalých dokumentov Susan dokonca odcestovala s kráľovnou na svadobnú cestu. Od vtedy mala kráľovná viac než 30 psíkov tohto plemena. Viaceré z nich boli priamymi potomkami legendárnej Susan.

Neobvyklé dary
Počas doby panovania dostala Alžbeta niekoľko naozaj nezvyčajných darov. Dokonca aj živé zvieratá. Podľa oficiálnej webovej stránky britskej monarchie počas svojej návštevy súostrovia Seychely roku 1972 dostala kráľovná dve korytnačky. Kamerunský prezident ku kráľovninej striebornej svadbe daroval Alžbete slona menom Dumbo. Pri návšteve Kanady prijala dva exempláre vzácnych čiernych bobrov. Všetky živočíchy boli umiestnené v londýnskej zoo.
Za zmienku taktiež stojí pár kovbojských čižiem (dar pri návšteve USA), slnečné okuliare a 7 kíl kreviet.

Lode
Počas svojho života Alžbeta pokrstila, resp. po prvýkrát spustila na hladinu, 23 lodí. Prvú HMS Vanguard 30. 10. 1944 v škótskom Clydebank. Prvú loď ako kráľovná pokrstila Alžbeta v roku 1953, niesla meno Britania. Z veľkých osobných lodí spustila na hladinu Elizabeth II v roku 1967 a Queen Mary 2 v roku 2004.

Kráľovná a premiér
Počas doby panovania Alžbety II. sa zatiaľ na poste britského ministerského predsedu vystriedalo 11 mužov a jedna žena. S každým sa, samozrejme, kráľovná pravidelne stretávala. Najväčší vplyv na vtedy 27-ročnú kráľovnú mal Winston Churchill (1951 - 1955), ostrieľaný politik, ktorý Alžbetu zasvätil do reálnej politiky. Zvláštny vzťah, plný vzájomného rešpektu, mala Alžbeta s premiérkou Margaret Thatcherovou (1979 - 1990). Tony Blair (1997 - 2007) bol zasa prvý premiérom už narodeným v čase panovania kráľovnej.

Rekordérka
Alžbeta II. je najdlhšie vládnucim britským (a anglickým) monarchom. Od čias Wiliama Dobyvateľa je presne 40-tym vladárom korunovaným v Anglicku. Je taktiež prvou britskou kráľovnou, ktorá oslávila svoju diamantovú svadbu (20. 11. 2007).

Albert Púčik - najznámejší zo skupiny odsúdených za aktivity v tzv. Bielej légií. Púčik sa narodil v Dolných Motešiciach, maturoval v Trenčíne a od roku 1943 študoval na lekárskej fakulte v Bratislave. V roku 1944 absolvoval Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže. V lete 1945 sa pridal k ilegálnej skupine neoľudákov združených okolo osoby Štefana Chalmovského. Spoločne organizovali podzemnú HSĽS no ich hlavným cieľom bol boj proti silnejúcemu vplyvu komunistov. V decembri 1945 bol však Púčik zatknutý  odsúdený na 7 mesiacov väzenia  a 6 mesiacov v tábore nútených prác. Po prepustení v roku 1947 sa mu podarilo odísť do americkej okupačnej zóny v Rakúsku. Stretol tu viacerých aktívnych pracovníkov zahraničného protikomunistického odboja, najmä zakladateľa Bielej légie Jozefa Vicena, s ktorým nadviazal spoluprácu.
V nasledujúcom období podnikol niekoľko ilegálnych prechodov cez už vtedy dobre stráženú hranicu, prenášal odkazy a kontaktoval osoby vhodné pre vybudovanie siete protikomunistického odboja. Časté prechody hraníc neunikli pozornosti vojenského obranného spravodajstva, ktoré na neho nasadilo agenta. V januári 1949 bol pri pobyte na Slovensku napokon zatknutý. Spolu so spolupracovníkmi a kamarátmi z mladosti Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom ich Štátny súd v Bratislave odsúdil na doživotie. Štátna prokuratúra sa však proti verdiktu odvolala a prípad putoval na najvyšší súd v Prahe. Ten aj na nátlak bezpečnostných orgánov napokon zmenil rozsudok na trest smrti. Žiadosť o milosť u prezidenta republiky Klementa Gottwalda bola zamietnutá. Keďže Púčik a jeho spolupracovníci svojou činnosťou porušovali vtedy platné zákony vyšetrovatelia nemali s výrobou obvinení a priznaní toľko roboty.  Tri tresty smrti boli jednoznačnou prezentáciou "zostreného triedneho boja". Okrem nich padlo v procese niekoľko dlhoročných trestov odňatia slobody, aby sa zvýraznil odstrašujúci efekt. Bonusom bola propagandistická stránka veci. Americkí agenti boli zrazu za každým rohom a zvesti o mandalinke zemiakovej ako americkej biologickej zbrani nezneli tak absurdne.

Viliam Žingor - legendárny partizánsky vodca sa narodil v roku 1912 v Bystričke. Za vojny bojoval v Sovietskom zväze, no v decembri 1941 bol demobilizovaný. Po odmietnutí ďalšieho povolávacieho rozkazu do slovenskej armády roku 1943 odišiel ako partizán do lesov Malej Fatry. Od začiatku patril medzi veľmi aktívnych partizánskych vodcov, čo mu vynieslo post veliteľa II.brigády M.R. Štefánika. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa on a jeho spolubojovníci zapojili do ťažkých bojov v Rajeckej doline. Nemecká presila ho prinútila stiahnuť sa do lesov, no v bojoch pokračoval do roku 1945.
Po obnovení Československej republiky sa ako partizánska legenda stal poslancom Slovenskej národnej rady a ostal ním aj po voľbách roku 1946. Ešte v roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska no hlavnú platformu na presadzovanie svojich postojov videl v novozaloženom Zväze slovenských partizánov. Ako jeho generálny tajomník (a neskôr úradujúci predseda) chcel zo zväzu vytvoriť nadstrannícku organizáciu zabezpečujúcu partizánom adekvátny spoločenský status. Zakrátko zistil, že jeho názory a názory stále mocnejších komunistov sa rozchádzajú. V roku 1947 v KSS vystúpil a taktiež rezignoval na svoj post v ZSP. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bol vylúčený aj zo SNR ako aj odbojovej organizácie. V nasledujúcich mesiacoch živoril. Nesmel pôsobiť ako správca štátneho majetku a po prepustení z práce odišiel v apríli 1949 na chatu v Račkovskej doline. Tu bol napokon po menších manévroch Štb v novembri rovnakého roka zatknutý.
Komunisti pripravovali Žingorovu likvidáciu dlhodobo. Osôb so skutočnou morálnou autoritou sa báli a tak došlo k rozhodnutiu postaviť ho do čela vykonštruovaného procesu so skupinou partizánskych sprisahancov. Zatknutí boli vypočúvaní a mučení. Doznanie tak bolo získané násilím. Žingor bol počas pojednávania pred verejnosťou systematicky prezentovaný ako zradca, zbabelec, alkoholik a vrah. Štátna prokuratúra obvinila dokopy 8 osôb, pričom hlavnými protagonistami boli Viliam Žingor, Samuel Bibsza a Ladislav Nosák. Skupina mala v prípade ozbrojeného konfliktu východu so západom viesť ozbrojené povstanie a pomáhať pri nastolení kapitalizmu. Rozsudok bol vynesený v 21.10. 1950. Žingor, Bibsza a Nosák dostali trest smrti, ostatní obvinení doživotné resp. dlhoročné tresty.  Na procese samozrejme výrazne participovali sovietski poradcovia.

Vladimír Clementis - známy ľavicový intelektuál a jeden z popredných slovenských komunistov bol odsúdený v rámci jednoznačne najznámejšieho procesu s Rudolfom Slánským. Po štúdiách na Karlovej Univerzite v Prahe pracoval ako advokátsky koncipient a od roku 1931 ako advokát v Bratislave. V roku 1924 vstúpil do KSČ. Poslancom Národného zhromaždenia bol v rokoch 1935-1938.  Po vzniku Slovenského štátu emigroval cez Poľsko do Paríža a neskôr do Londýna, kde sa pridal k zahraničnému odboju. Pod pseudonymom Peter Hron pôsobil v Londýnskom rozhlase. Pre kritiku paktu Molov - Ribbentrop ho ešte v roku 1939 vylúčili z KSČ.
V roku 1945 mu bolo členstvo v strane obnovené. Bol zvolený do ústredného výboru KSČ a stal sa štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. Po tragickej smrti Jana Masaryka v roku 1948 sa stal napokon ministrom zahraničia. Súčasne bol poslancom Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady. Po roztržke Tita so Stalinom a prvých čistkách v komunistických stranách sa stal vhodným obetným baránkom pre vedenie KSČ.  V roku 1950 bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a zbavený funkcie ministra zahraničia. V januári 1951 bol zatknutý a súdený napokon v rámci procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym (bývalým predsedom strany a predsedom vlády). Bol mučený a jeho priznanie tak ako priznanie ostatných obvinených bolo získané násilím. Dokonale zinscenovaný proces sprevádzaný démonickým prejavom štátneho žalobcu Jozefa Urválka priniesol jedenásť trestov smrti - medzi nimi i ten pre Vladimíra Clementisa. Napokon mal smolu, že nebol súdený v neskoršom procese so slovenskými buržoáznymi nacionalistami, keďže ten kulminoval už po smrti Stalina i Gottwalda a tresty smrti v ňom nepadli.