![]() Albert Púčik - najznámejší zo skupiny odsúdených za aktivity v tzv. Bielej légií. Púčik sa narodil v Dolných Motešiciach, maturoval v Trenčíne a od roku 1943 študoval na lekárskej fakulte v Bratislave. V roku 1944 absolvoval Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže. V lete 1945 sa pridal k ilegálnej skupine neoľudákov združených okolo osoby Štefana Chalmovského. Spoločne organizovali podzemnú HSĽS no ich hlavným cieľom bol boj proti silnejúcemu vplyvu komunistov. V decembri 1945 bol však Púčik zatknutý odsúdený na 7 mesiacov väzenia a 6 mesiacov v tábore nútených prác. Po prepustení v roku 1947 sa mu podarilo odísť do americkej okupačnej zóny v Rakúsku. Stretol tu viacerých aktívnych pracovníkov zahraničného protikomunistického odboja, najmä zakladateľa Bielej légie Jozefa Vicena, s ktorým nadviazal spoluprácu. V nasledujúcom období podnikol niekoľko ilegálnych prechodov cez už vtedy dobre stráženú hranicu, prenášal odkazy a kontaktoval osoby vhodné pre vybudovanie siete protikomunistického odboja. Časté prechody hraníc neunikli pozornosti vojenského obranného spravodajstva, ktoré na neho nasadilo agenta. V januári 1949 bol pri pobyte na Slovensku napokon zatknutý. Spolu so spolupracovníkmi a kamarátmi z mladosti Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom ich Štátny súd v Bratislave odsúdil na doživotie. Štátna prokuratúra sa však proti verdiktu odvolala a prípad putoval na najvyšší súd v Prahe. Ten aj na nátlak bezpečnostných orgánov napokon zmenil rozsudok na trest smrti. Žiadosť o milosť u prezidenta republiky Klementa Gottwalda bola zamietnutá. Keďže Púčik a jeho spolupracovníci svojou činnosťou porušovali vtedy platné zákony vyšetrovatelia nemali s výrobou obvinení a priznaní toľko roboty. Tri tresty smrti boli jednoznačnou prezentáciou "zostreného triedneho boja". Okrem nich padlo v procese niekoľko dlhoročných trestov odňatia slobody, aby sa zvýraznil odstrašujúci efekt. Bonusom bola propagandistická stránka veci. Americkí agenti boli zrazu za každým rohom a zvesti o mandalinke zemiakovej ako americkej biologickej zbrani nezneli tak absurdne. ![]() Viliam Žingor - legendárny partizánsky vodca sa narodil v roku 1912 v Bystričke. Za vojny bojoval v Sovietskom zväze, no v decembri 1941 bol demobilizovaný. Po odmietnutí ďalšieho povolávacieho rozkazu do slovenskej armády roku 1943 odišiel ako partizán do lesov Malej Fatry. Od začiatku patril medzi veľmi aktívnych partizánskych vodcov, čo mu vynieslo post veliteľa II.brigády M.R. Štefánika. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa on a jeho spolubojovníci zapojili do ťažkých bojov v Rajeckej doline. Nemecká presila ho prinútila stiahnuť sa do lesov, no v bojoch pokračoval do roku 1945. Po obnovení Československej republiky sa ako partizánska legenda stal poslancom Slovenskej národnej rady a ostal ním aj po voľbách roku 1946. Ešte v roku 1945 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska no hlavnú platformu na presadzovanie svojich postojov videl v novozaloženom Zväze slovenských partizánov. Ako jeho generálny tajomník (a neskôr úradujúci predseda) chcel zo zväzu vytvoriť nadstrannícku organizáciu zabezpečujúcu partizánom adekvátny spoločenský status. Zakrátko zistil, že jeho názory a názory stále mocnejších komunistov sa rozchádzajú. V roku 1947 v KSS vystúpil a taktiež rezignoval na svoj post v ZSP. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bol vylúčený aj zo SNR ako aj odbojovej organizácie. V nasledujúcich mesiacoch živoril. Nesmel pôsobiť ako správca štátneho majetku a po prepustení z práce odišiel v apríli 1949 na chatu v Račkovskej doline. Tu bol napokon po menších manévroch Štb v novembri rovnakého roka zatknutý. Komunisti pripravovali Žingorovu likvidáciu dlhodobo. Osôb so skutočnou morálnou autoritou sa báli a tak došlo k rozhodnutiu postaviť ho do čela vykonštruovaného procesu so skupinou partizánskych sprisahancov. Zatknutí boli vypočúvaní a mučení. Doznanie tak bolo získané násilím. Žingor bol počas pojednávania pred verejnosťou systematicky prezentovaný ako zradca, zbabelec, alkoholik a vrah. Štátna prokuratúra obvinila dokopy 8 osôb, pričom hlavnými protagonistami boli Viliam Žingor, Samuel Bibsza a Ladislav Nosák. Skupina mala v prípade ozbrojeného konfliktu východu so západom viesť ozbrojené povstanie a pomáhať pri nastolení kapitalizmu. Rozsudok bol vynesený v 21.10. 1950. Žingor, Bibsza a Nosák dostali trest smrti, ostatní obvinení doživotné resp. dlhoročné tresty. Na procese samozrejme výrazne participovali sovietski poradcovia. ![]() Vladimír Clementis - známy ľavicový intelektuál a jeden z popredných slovenských komunistov bol odsúdený v rámci jednoznačne najznámejšieho procesu s Rudolfom Slánským. Po štúdiách na Karlovej Univerzite v Prahe pracoval ako advokátsky koncipient a od roku 1931 ako advokát v Bratislave. V roku 1924 vstúpil do KSČ. Poslancom Národného zhromaždenia bol v rokoch 1935-1938. Po vzniku Slovenského štátu emigroval cez Poľsko do Paríža a neskôr do Londýna, kde sa pridal k zahraničnému odboju. Pod pseudonymom Peter Hron pôsobil v Londýnskom rozhlase. Pre kritiku paktu Molov - Ribbentrop ho ešte v roku 1939 vylúčili z KSČ. V roku 1945 mu bolo členstvo v strane obnovené. Bol zvolený do ústredného výboru KSČ a stal sa štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí. Po tragickej smrti Jana Masaryka v roku 1948 sa stal napokon ministrom zahraničia. Súčasne bol poslancom Národného zhromaždenia a Slovenskej národnej rady. Po roztržke Tita so Stalinom a prvých čistkách v komunistických stranách sa stal vhodným obetným baránkom pre vedenie KSČ. V roku 1950 bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a zbavený funkcie ministra zahraničia. V januári 1951 bol zatknutý a súdený napokon v rámci procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym (bývalým predsedom strany a predsedom vlády). Bol mučený a jeho priznanie tak ako priznanie ostatných obvinených bolo získané násilím. Dokonale zinscenovaný proces sprevádzaný démonickým prejavom štátneho žalobcu Jozefa Urválka priniesol jedenásť trestov smrti - medzi nimi i ten pre Vladimíra Clementisa. Napokon mal smolu, že nebol súdený v neskoršom procese so slovenskými buržoáznymi nacionalistami, keďže ten kulminoval už po smrti Stalina i Gottwalda a tresty smrti v ňom nepadli.
0 Comments
Leave a Reply. |
AuthorJ.B. CategoriesArchives
June 2021
|