Skaza vzducholode Italia

Príbeh talianskej vzducholode Italia a jej konštruktéra Umberta Nobileho plnil v lete 1928 stránky slovenskej ale aj svetovej tlače. Pri výskume severných polárnych oblastí Italia stroskotala a musela byť zorganizovaná rozsiahla záchranná akcia. Po niekoľkých dňoch hľadania sa niektorých členov výpravy podarilo zachrániť, avšak pri snahe pomôcť zahynul známy nórsky polárnik Roald Amundsen. Čo sa vlastne v máji a júni 1928 stalo?

Umberto Nobile, taliansky generál, konštruktér a vzduchoplavec sa preslávil v roku 1926, keď spolu s Roaldom Amundsenom a americkým podnikateľom Lincolnom Ellsworthom preletel na vzducholodi severný pól. Za svoj úspech získal uznanie samotného Benita Mussoliniho, ktorý mu udelil čestné členstvo vo fašistickej strane. Po úspechu medzinárodného projektu Mussolini zatúžil po vlastnej talianskej expedícií a tak podporil konštrukciu novej Nobileho vzducholode. Dostala príznačný názov Italia.
Išlo o 106 metrov dlhú, polovystuženú vzducholoď poháňanú troma spaľovacími motormi. Dokázala vyvinúť maximálnu rýchlosť 113 km za hodinu a uviezla 9500 kilogramov. Dizajnovo bola totožná so vzducholoďou Norge (z expedície roku 1926), avšak mala väčšie palivové nádrže. Intenzívnu podporu pri stavbe vzducholode poskytlo Talianske kráľovské námorníctvo, financie poskytlo aj mesto Miláno.

Vzducholoď Italia, zdroj: Bundesarchiv Bild 102-05738, Stolp, Landung des Nordpol-Luftschiffes "Italia"

Posádku vzducholode tvorili takmer výhradne Taliani. Výnimku tvoril švédsky meteorológ a fyzik Finn Malmgren a český špecialista na elektrické javy František Běhounek. Kapitánom bol Adalberto Mariano, takže Umberto Nobile mal status veliteľa výpravy. Celkovo šestnásťčlennú posádku dopĺňal maskot výpravy - foxteriérka Titina. Hlavnou úlohou expedície bolo preskúmať zatiaľ neznáme ľadové plochy Arktídy a popri tom demonštrovať vyspelosť talianskej vzduchoplavby.

Let odštartoval 15. apríla 1928 z Milána. Po oblete Álp z východu vzducholoď otočila na sever a dostala sa nad územie Moravy. Preletela priamo nad Brnom a od Olomouca ju nakrátko sprevádzalo lietadlo, Nad Jesenníkmi vletela Italia do silnej búrky, no podarilo sa jej ju prekonať. Let pokračoval cez celé územie Poľska až k Baltskému moru, kde bola expedícia na niekoľko dní kvôli počasiu prerušená. Následne pokračovala cez Baltické more a celé Švédsko až na Západné Špicbergy. K severnému pólu odštartovala 23. mája 1928 avšak kvôli silnej búrke Italia pól len preletela a vracala sa na základňu. Asi 100 km severne od Špicbergov vzducholoď havarovala. Dôvodom bola silná námraza, ktorá plavidlo preťažila. Zo šestnástich členov posádky prežilo haváriu 9.

Väčšina z preživších mala zranenia, niektorí rozsiahle. Po úvodnom šoku začal boj o prežitie. V ľadovej pustatine sa šanca prežiť odvíjala od  vzájomnej spolupráce a času kedy môže prísť pomoc. Z havarovanej vzducholode sa podarilo vybrať potraviny, zbraň, spacáky ale aj látku, z ktorej bol postavený provizórny stan. Vzhľadom na charakter výpravy mala väčšina stroskotancov na sebe polárnu výstroj, avšak nie vždy kompletnú. 129 kilogramov potravín obohatených o mäso zo zastreleného polárneho medveďa malo po vypočítaní prídelov stačiť na 45 dní. Neporušená prežila aj krátkovlnná vysielačka, ktorou sa po 12 dnňoch vďaka odrazu v ionosfére podarilo odoslať žiadost o pomoc. Ako prvý volanie 3. júna zachytil 2400 km vzdialený ruský rádioamatér. Keďže sa spojenie dlho nedarilo nadviazať 30. mája sa Švéd Malmgren spolu s dvoma navigátormi Adalbertom Marianom a Filippom Zappim vydali peši hľadať pomoc.

Medzi tým sa vo svetovej tlači objavili správy o zmiznutí vzducholode a výzvy na pátranie. Už 25. mája taliansky kapitán Romagna Manoja oslovil nórsku stranu so žiadosťou o pomoc. Prenajal dve lode, ktoré začali skúmať severovýchodné  pobrežie Špicbergov. Postupne sa rozbehla dovtedy nevídaná medzinárodná záchranná akcia. Zapojili sa prakticky všetci známi polárnici, medzi nimi aj Roald Amundsen, prvý človek na južnom póle. Po zachytení rádiosignálu bolo do oblasti vyslaných niekoľko švédskych, nórskych, fínskych, ruských a talianskych letov. Stroskotancov ako prvý 20. júna 1928 zbadal taliansky pilot Madalena. Pre zlé počasie nebol schopný pristáť, tak aspoň polárnikom zhodil zásoby. Na mieste stroskotania sa podarilo pristáť švédskemu pilotovi Einarovi Lundborgovi o 5 dní neskôr. Vo svojom lietadle mal miesto na záchranu iba pre jedného muža, vzal Nobileho. To sa v médiách stretlo s veľkou kritikou, avšak ako sa neskôr ukázalo talianska vláda nastojčila na Nobileho záchrane (okrem toho bol Nobile zranený). Pri druhom lete sám Lundborg havaroval, takže mu muselo prísť na pomoc iné lietadlo. Ostatní piati stroskotanci a pes boli napokon zachránení 12. júla ruským ľadoborcom Krasin. V rovnaký deň posádka ľadoborca vytiahla na palubu aj dvoch navigátorov Zappiho a Mariana. Na pešej ceste za pomocou boli niekoľko týždňov. Tretí člen skupiny, švédsky fyzik Malmgren cestu neprežil. Podľa všetkého mal vykĺbené rameno a viaceré vnútorné zranenia. Zomrel na vyčerpanie a jeho telo sa nikdy nenašlo. Neprežil ani Nór Roald Amundsen, 18 júna 1928 počas pátrania nad Arktídou jeho lietadlo zmizlo. Okolnosti Amundsenovej smrti, ani ďalších členov posádky lietadla sú dodnes neznáme.

Pre Nobileho mala katastrofa vzducholode Italia nedozierne následky. Jeho odporci presadzujúci vývoj letectva namiesto vzducholodí sa postarali o to, aby upadol do nemilosti. Nórska strana ho vinila zo smrti jeho priateľa, populárneho Amundsena. Nobile napokon v stavbe vzducholodí pokračoval, avšak mimo Talianska, v Moskve. Namiesto toho aby expedícia ukázala úroveň talianskych leteckých strojov, priniesla krajine poníženie. Skaza Italie bola možno povedať začiatok konca éry vzducholodí. Havária však neznamenala úplný koniec vzduchoplaveckých expedícií do polárnych oblastí. V roku 1931 boli severné časti ZSSR úspešne preskúmané nemeckou vzducholoďou Graf Zeppelin.