Epidémie a pandémie sú tak staré ako ľudstvo samo.  Vírusy a baktérie, ktoré ich spôsobujú sprevádzali človeka pri osídľovaní sveta a pravidelne decimovali svetovú populáciu. V nasledujúcom článku sa pozrieme na niekoľko najničivejších svetových nákaz v priebehu dejín, ako aj spôsob ako sa s nimi ľudstvo vyrovnalo.

Antoniov mor - niekedy nazývaný aj Galénov, bola pandémia medzi rokmi 165 - 180 n.l.. Podľa väčšiny historických prameňov išlo o mor, no niektorí historici hovoria aj o kiahňach či osýpkach. Po Rímskej ríši ho rozniesli vojaci prichádzajúci z východu. Po prvý krát sa nákaza objavila pri obliehaní starovekého mesta Seleukeia v dnešnom Iraku, no baktéria spôsobujúca mor pravdepodobne pochádzala z východnej Číny.  Počas vrcholu pandémie mal mor v samotnom meste Rím zabíjať 2000 ľudí denne. Celkovo zabil 5 milónov obyvateľov ríše, pričom zomrela asi štvrtina nakazených.  Rímske cisárstvo sa s pandémiou nevedelo vyrovnať a rímske vojsko nebolo naďalej chrániť hranice ríše. Ostávalo spáliť domy nakazených. Napriek celým vyľudneným oblastiam, možno ale konštatovať, že v nasledujúcich morových pandémiach bola smrtnosť (úmrtnosť zo skupiny nakazených) vyšia. Podľa niektorých historikov mohla za to lepšia výživa Rimanov.

Justiniánov mor - pandémia moru, ktorá prebehla za vlády byzantského cisára Justiniána I. medzi rokmi 541-542.  Nakázu spôsobovala baktéria Yersinia pestis, ktorá sa rozšírila z Číny a strednej Ázie (podľa niektorých z Etiópie). Mala na svedomí 30 až 50 miliónov obetí, čo predstavovalo 13-26% populácie známeho sveta. Nakazil sa aj samotný cisár Justinán, avšak prežil. Podobne ako u iných preživších mala choroba vplyv na Justiánovu psychiku. Po vyliečení evidentne stratil životnú energiu a zaoberal sa vieroučnými spormi, niektorí historici dokonca hovoria o istom druhu šialenstva.  Samotný mor sa stal v Malej Ázii endemickým čo znamenalo, že sa po opadnutí prvej vlny v určitých cykloch vracal a to celé dve nasledujúce storočia. To zabránilo efektívnejším zásahom zo strany ústrednej vlády. Ekonomické dôsledky boli katastrofálne. Pramene tvrdia, že zatiaľ čo pred epidémiou mala byzantská armáda aj 35 000 platených vojakov, v druhej polovici 6.storočia to bolo len 10 000.

Čierna smrť - najväčšia stredoveká epidémia pľúcneho moru, likvidujúca európsku a ázijskú populáciu medzi rokmi 1347-1351. Za prvé ohnisko rozmnoženia nebezpečnej baktérie sa všeobecne považuje stredná Ázia či severná India. Podľa najnovších výskumov pandémia súvisí s premnožením istého druhu stepných hlodavcov, ktoré ju mali rozniesť na Hodvábnu cestu - spojnicu medzi východom a západom. Do Európy sa nákaza dostala cez stredomorské prístavy, keď na lodiach boli infikované hlodavce, resp. blchy. Z talianskych prístavov sa nákaza rozšírila do Francúzska, Španielska, Portugalska a Anglicka. V nasledujúcich rokoch zasiahol mor celú Európu okrem Ruska a niektorých horských oblastí. Samozrejme rozšíril sa aj do Indie, na blízky Východ a väčšiny oblastí Číny.
Podľa najvyšších čísiel si Čierna smrť vyžiadala až 200 miliónov obetí (najnižšie 70 mil). Vymrela tretina európskej populácie, v niektorých oblasti Talianska, Flámska a Anglicka to bolo až 40%. Napríklad u obyvateľstva Florencie bol priemerný vek úmrtia 20 rokov, čo bolo o polovicu menej ako v roku 1300. Okrem priamych obetí tu boli ešte mŕtvi z radov minoritných zložiek spoločnosti, ako napríklad Židia, ktorí boli vinení a prenasledovaní za nákazu ako takú.
V čase pandémie prišli ľudia konečne aj z preventívnymi riešeniami. Už v marci 1348 Benátky zavreli svoj prístav pre prichádzajúce lode. Tie, ktoré chceli do prístavu vplávať museli ostať v 30 dňovej izolácií. Postupne bola doba predĺžená na 40 dní - od toho quarantine - karanténa. Tieto lode ostali v benátskej lagúne, pričom časom Benátčania časom založili karanténny ostrov Lazzaretto Vecchio. Okrem toho bolo najjednoduchšie, aby človek odišiel do hôr mimo civilizácie a nikoho (aj za cenu zabitia) k sebe nepustil.
Mor zmenil pohľad na život. Tí ktorí prežili začali veriť viac vo vlastné sily, resp. v sily človeka. Smrť obrovského množstva obyvateľov Európy mala aj svoje pozitívum, menej ľudí sa delilo o rovnaké zdroje. Čierna smrť tak stála paradoxne pri zrode Renesancie.

Epidémia kiahní v roku 1520 - rozšírili ju do Nového sveta Španieli. Keď v roku 1520 conquistador Hernán Cortes rozvrátil ríšu Aztékov a obsadil najväčšie mesto vtedajšej Ameriky Tenochtitlán, mal neviditeľného spojenca. Vírus kiahní pôsobil nevedomky ako biologická zbraň a v priebehu roka zabil podľa odhadov skoro 30 miliónov Indiánov. Ďalšie milióny zomreli v následných epidémiách vracajúcich sa v nasledujúcom storočí. Z pôvodného obyvateľstva ich prežilo asi 10%. Pre Aztékov, ako aj iné mezoamerické kultúry boli kiahne absolútne neznáme, takže mali na rozdiel od Europanov nulové obranné látky. Okrem toho sa ríša rýchlo rozpadala, takže sa epidémií nevedeli  brániť.

Tretí mor - posledná veľká moróvá pandémia, ktorá vypukla v roku 1855 v provincii Junan v juhovýchodnej Číne. Postupne sa rozšírila na všetky osídlené kontinenty a vyžiadala si 12 miliónov obetí, (avšak z toho 10 miliónov len v Indii). Pandémia dostala pomenovanie podľa tretej veľkej vlny pľúcneho moru, ktorý zasiahol Európu od roku 541, avšak v Európe už veľa škody našťastie neurobila. Ako sme uviedli najväčšie ohnisko bolo v Indií, kde sa vtedajšej britskej správe nedarilo efektívne zasiahnuť.
V Číne sa mor periodicky vracal a v roku 1894 prenikol aj do britského Hong Kongu. Práve tu došlo k dôležitému objavu. Francúzky baktériológ Alexandre Yersin izoloval baktériu Yersinia pestis (dostala napokon po ňom meno) spôsobujúcu pľúcny mor a určil spôsob prenosu nákazy. Jeho výskum viedol v budúcnosti k preventívnym opatreniam voči roznášačom - blchám a hlodavcom.  Následne si Briti v Indii dali za úlohu vytvoriť vakcínu, ktorá by zastavila baktériu ako takú. Bakteriológ ruského pôvodu Waldemar Haffkine v roku 1897 otestoval protilátku na sebe a na skupine väzňov - dobrovoľníkov. Všetci v nakazenom prostredí prežili.

Španielska chrípka - najväčšia pandémia v modených dejinách zasiahla svet na sklonku 1.svetovej vojny, resp. v rokoch 1918 a 1919. So Španielskom nemal pôvod chrípky nič spoločné. Keďže počas vojny existovala v bojujúcich krajinách cenzúra o nákaze bolo zakázané informovať. V Španielsku ako najväčšom neutrálnom štáte sa o chorobe písalo a tak zvyšok Európy nadobudol predstavu, že pochádza z Pyrenejského polostrova. V skutočnosti vírus H1N1 rozšírili americkí vojaci a jeho prvé ohnisko bolo v Číne. Od marca 1918 do marca 1920 si nákazala vyžiadala vyše 50 miliónov životov (aj keď podľa niektorých odhadov to bolo až dvojnásobok), čo bolo viac ako padlo v 1.svetovej vojne.  Pandémia mala dve vlny jarnú a jesennú. Niektoré časti sveta zachytili iba druhú vlnu, čo bolo paradoxne horšie.  Napríklad obyvateľstvo Rio de Janeira (v tom čase brazílskeho hlavného mesta) zasiahnuté iba druhou vlnou, utrpelo dva až tri krát väčšie straty, ako severoamerické mestá postihnuté jarnou a jesennou vlnou. U časti obyvateľstva sa totiž po jari zvýšila odolnosť a imunita.
O pandemii Španielskej chrípky sa hovorí, že zmenila svet. Oprávnene. Napriek tomu, že vedci presne nevedeli čo nákazu spôsobuje, vznikli prvé kampane na ochranu verejného zdravia. Poprvý krát sa na tvárach bežných ľudí objavili ochranné rúška. Došlo k zákazom masových akcií, zavretiu škôl a ľudia si začali dodržiavať medzi sebou odstupy. Karanténny prístup sa vrátil. Austrália napríklad dokázala predísť šíreniu druhej vlny nákazy tým, že uzavrela všetky svoje prístavy. Samozrejme v roku 1919 existovali miesta, kde o vírusoch či baktériach nechyrovali a podobné preventívne opatrenia boli nereálne. V španielskom meste Zamora odmietol miestny biskup rešpektovať zákaz zhromažďovania a nariadil obyvateľstvu účasť na omšiach. Ľudia sa mali modliť za oprávnený boží hnev. Efektom bolo, že mesto malo behom niekoľkých týždňov najvyššiu úmrtnosť v celom Španielsku. Mimochom biskupa po opadnutí epidémie vyznamenali za hrdinstvo.
Každopádne základné hygienické a protiepidemiologické postupy sa zrodili práve v dôskedku Španielskej chrípy.

AIDS - alebo aj Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti sa po prvý krát objavil v roku 1981 v USA. Prvé prípady boli evidované u homosexuálnych mužov, ako aj užívateľov injekčných drog. Postupne bol opísaný prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou. Napokon sa potvrdilo šírenie pohlavným stykom. Aj keď nešlo o skutočnú pandémiu (v zmysle uzavretého obdbobia), choroba si vyžiadala asi 30 miliónov životov. Z USA nákaza prešla do celého sveta, najviac do južných a východných oblasti Afrika. Tu je aj najviac infikovaných (60%) a mŕtvych. Vďaka osvete, prevencii (proti HIV) a samozrejme výskumu sa na západnej pologuli podarilo chorobu eliminovať na tisíce nakazených. V Afrike sú to stále milióny. 

História dokazuje, že diktatúry končia prinajlepšom potupne. S diktátormi to bolo často krát podobne. Mocní muži, ktorých sa vo svojej dobe obávali celé národy nezomierali v posteli obklopení rodinou a priateľmi. A to ani tí, ktorí zomreli prirodzenou smrťou, ako Stalin alebo Mao. Obaja v posledných rokoch svojho života trpeli paranojou z potenciálnych (často krát úplne vymyslených) ale aj skutočných rivalov.

oJozef Stalin zomrel 5. marca 1953. Štyri dni pred tým ho našli ležať pomočeného na zemi svojej pracovne v dači neďaleko Moskvy. V nočných hodinách predošlého dňa ho ranila mŕtvica, avšak služobníctvo sa  neodvážilo do pracovne vstúpiť. V poobedných hodinách komorník zavolal obávaného šéfa NKVD (všemocnej tajnej polície) Laurentija Beriju. Ten sa rozhodol zavolať lekára až naledujúci deň, čím prakticky podpísal Stalinovi rozsudok smrti. Keď do dače dorazila zdravotnícka pomoc, Stalin už len chrčal a zvracal, nebolo mu pomoci. Stalinovo mŕtve telo sa politbyro rozhodlo nabalzamovať a vložiť do mauzólea vedľa Lenina. Po oficialitách sa v Kremli začal boj o moc, z ktorého napokon vyšiel víťazne Nikita Chruščov. Ten sa v roku 1956 rozhodol zlikvidovať Stalinov kult, keď v tajnom referáte predniesol správu o diktátorovych zločinoch. V roku 1961 bolo napokon pod rúškou noci Stalinovo telo vynesené z mauzólea a pochované pri neďalekom kremeľskom múre.

Mao Ce- Tung trpel paranojou zo zvrhnutia či nahradenia posledných pätnásť rokov svojho života.  Aj preto rozpútal tzv. Kultúrnu revolúciu, ktorá ťažko skúšanú čínsku spoločnosť ešte viac destabilizovala. Obyvateľstvo bolo nútené prisahať vernosť Maovi a v snahe  prežiť muselo donášať na svojich kolegov, priateľov a rodinu. Tento sociálny experiment si vyžiadal smrť miliónov ľudí. Keď dostal jeden z najbližších Maovych spolupracovníkov Čou En-laj rakovinu, diktátor povolil liečbu až včase kedy bolo neskoro. V posledných rokoch sa Mao z politiky mierne stiahol a napriek postupujúcej Parkinsonovej chorobe holdoval sexu s mladými milenkami. Zomrel 9. septembra 1976, štyri dni potom ako utrpel svoj tretí infarkt. Dožil sa 82 rokov. Jeho telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavené v Pekingu.

Pád Benita Mussoliniho začal v roku 1943. Po invázií spojeneckých vojsk na Sicíliu sa Veľká fašistická rada rozhodla diktátora zosadiť. V júli vydal kráľ Viktor Emanuel III. rozkaz Mussoliniho zatknúť a internovať na ostrove Ponza ležiaceho neďaleko talianskeho pobrežia. Nikto z diktátorovych spolupracovníkov ani bývalých praiteľov neprotestoval. Okrem jedného. Bol nim Adolf Hitler, ktorý sa rozhodol Mussoliniho oslobodiť a poslal na ostrov špeciálnu jednotku. Tá diktátora z ostrova odviezla, takže mohol na severe Talianska opäť obnoviť moc. Jeho politický kredit však vážne utrpel. V posledných dňoch 2. svetovej vojny Mussoliniho spolu s milenkou a ďalšími spolupracovníkmi chytili talianski partizáni. Všetkých do jedného postrieľali. Telá boli odvezené do Milána a znetvorené zavesené dolu hlavou na pouličné osvetlenie. Práve Mussoliniho príklad odstrašil Afolfa Hitlera ukrývajúceho sa v tom čase vo svojom berlínskom bunkri. Keď 20. apríla, v deň jeho 56tych narodenín padli na Berlín prvé sovietske granáty vedel, že pravdepodobnosť úniku je minimálna. O deväť dní neskôr sa oženil so svojou dlhodobou milenkou Evou Braunovou a 30. apríla 1945 obaja spáchali samovraždu. Hitler sa zastrelil, Braunova otrávila. Ich telá boli vynesené pred bunker, poliate benzínom a zapálené.

Pomerne známe sú aj okolnosti konca posledného komunistického diktátora Nicolae Ceausescu. Spočiatku relatívne progresívny vodca Rumunska vládol v krajine od roku 1965. V sedemdesiatych rokoch už ako doživotný prezident rozdával vysoké štátne posty svojim príbuzným, "systematizoval" krajinu (čo viedo k obrovskému štátnemu dlhu) a prebudovával Bukurešt. Ceausescu sa snažil dlhy riešiť zvýšením exportu na úkor domáceho obyvateľstva. V decembri 1989 bola situácia v krajine neúnosná. 16.12. v sedmohradskom Temešvári vypuklo anti-komunistické povstanie požadujúce Ceausescovo odstúpenie. Diktátor, ktorý vôbec nepochopil závažnosť situácie zvolal na 21.12. 1989 do Bukurešti veľkú provládnu manifestáciu. Tá však počas Ceausescovho prejavu prerástla do otvoreného neúhlasu s diktatúrou. Na druhý deň vnikol dav demonštrantov do budovy Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska. Ceausescovi sa podarilo len o vlások uniknúť zo strechy budovy  útekom v helikoptére. V nasledujúcich dňoch bola situácia v krajine absolútne neprehľadná. Média chŕlili správy o občianskej vojne medzi protestujúcimi a tajnou políciou Securitate, ktorá si mala vyžiadať až 60 000 mŕtvych (v skutočnosti zomrelo menej ako 1000 osôb). V tejto atmosfére armáda unikajúceho Ceausescua s jeho manželkou chytila a postavila pred improvizovaný poľný súd. Po krátkom procese, v ktorom boli obaja obvinení z genocídy a ďalších zločinov, boli prakticky okamžite spoločne popravení. Tesne pred streľbou popravčej čaty mal Ceausescu spievať Internacionálu, zatiaľ čo jeho ultra nepopulárna manželka Elena vojakom vulgárne nadávala.

O konci diktátorov z krajín tretieho sveta by sa dala napísať celá kniha (a niekoľko ich aj vyšlo). Je len málo afrických štátov, ktoré v druhej polovici 20.storočia nezažili niektorého z diktátorov. Väčšine z nich sa podarilo utieť do exilu a uniknúť tak spravodlivému trestu a tak paradoxne najhoršie skončil Muammar Kaddáfí. Otrasy tzv. Arabskej jari zvrhli diktátorov v Tunisku a Egypte no situácia v Kaddáffího Líbyi ostávala kľudná. Avšak aj tu 15. februára 2011 vypukli nepokoje. Niekoľko mesiacov trvajúca občianska vojna priniesla až 40 000 mŕtvych z radov rebelov, armády ako aj civilistov. 20.októbra 2011 obletela svet správa, že Kaddáfí bol zabitý. Všeobecne sa tvrdilo, že sa mu v ozbrojenej kolóne podarilo utiecť do Alžírska, takže odhalenie Kaddáfího skrýše bolo prekvapením. Povstalci diktátora najskôr ztĺkli a nechali ho potupne prosiť o milosť. Napokon ho ťažko zraneného zastrelili a jeho telo nechali vystavovať v mraziarňach.

V niektorých prípadoch sa diktátorom podarilo založiť dynastiu a odovzdať moc svojim potomkom. Fracois Duvalier, známy aj ako "Papa Doc", bol prezidentom Haiti bezprecedentných 14 rokov (potom ako sa vyhlásil za doživotného prezidenta). Po svojej smtrti v roku 1971 bol pochovaný na Národnom cintoríne, avšak neskôr boli jeho ostatky presunuté do monumentálneho mauzólea postaveného jeho synom, ktorý ho v prezidentskom kresle nahradil. Jean-Claude Duvalier zvaný "Baby Doc" viedol krajinu až do roku 1986 keď vypukli protivládne protesty. Z obáv o svoj život z Haiti utiekol a tak sa demonštranti vybúrili aspoň na hrobke jeho otca.

Vznik prvých víťazných oblúkov siaha do obdobia Rímskej republiky. Ako vyplýva z názvu, mali byť oslavou významného vojenského víťazstva rímskej armády, resp. jej konkrétneho generála. Prvé boli dočasné, drevené a tvorili v podstate slávobránu, pod ktorou prechádzala defilujúca armáda oslavujúca tzv. triumf. Triumf bola rímska ceremónia konaná so súhlasom Senátu, akási forma najvyššieho ocenenia pre víťaza. Generál v deň konania triumfu prechádzal ulicami Ríma v bojovom voze ťahanom štyrmi koňmi. Smel si obliecť purpurové rúcho, symbol moci a nesmrteľnosti. Sprevádzala ho jeho neozbrojená armáda, hrdo prezentujúca vojnovú korisť. Neskôr, v časoch rímskeho cisárstva bola táto pocta vyhradená iba cisárovi.

Víťazné oblúky z kameňa (v tom čase zvané fornix) vznikli podľa tradície v snahe uchovať pamiatku na vojenské víťazstvo pre ďalšie generácie. Jeden z prvých Rimania postavili v roku 196 BC na počesť víťazstiev Lucia Steritinia v Hispanii (v časoch druhej Púnskej vojny). Podobne ako ďalšie oblúky z obdobia Rímskej republiky sa dodnes nezachoval. Zaujímavosťou je, že republikánske víťazné oblúky mohli byť postavené zo súkromných peňazí, takže sa stávalo, že vojvodca si vybudoval "pomník" na vlastné náklady.

Najslávnejšie, dodnes zachované víťazné oblúky vznikli v časoch Rímskeho cisárstva. Logicky všetky boli postavené na oslavu úspechov cisárov, prípadne ich rodinných príslušníkov. Budovali sa na náklady štátu, prípadne za peniaze niektorého z vysokých štátnych úradníkov, ktorý sa takto snažil zapáčiť svojjmu imperátorovi. Okrem klasických slávobrán vznikali oblúky aj na križovatkách ciest.
V samotnom Ríme existovalo až 36 cisárskych víťazných oblúkov, z nich sa dodones zachovali tri. Najstarší - víťazný oblúk cisára Tita z roku 81 AD. Oblúk Septima Severa z rokov 203 až 205 AD stojaci na severozápadnom konci rímskeho Fóra a Konštantínov oblúk (315AD) postavený v bezprostrednej blízkosti Colosea.

Samotné oblúky sa snažili s pozorujúcim divákom komunikovať, resp. sprostredkúvali mu podstatné informácie. Ich súčasťou boli reliéfy a vlysy, ktoré odkazovali na udalosti z vojenského ťaženia, bitiek, či na získanú korisť. Nechýbali symbolické sochy bohyne víťazstva a nápisy oslavujúce cisára. Vnútornú stenu oblúku zdobili častokrát kazety.

Po páde Západorímskej ríše sa na víťazné oblúky, ako aj na iné rímske budovy na niekoľko storočí zabudlo. Obnovu zažili až v časoch renesancie. Kráľ Alfonz V. Aragónsky v roku 1446 nechal v rámci neapolského hradu Castel Nuovo postaviť bránu pripomínajúcu antický víťazný oblúk. Novovekým fenoménom bola stavba provizórnych víťazných oblúkov, ktoré  nemali s armádou nič spoločné. Stavali sa pri príležitosti kráľovských svadieb, návštevách význaných hostí alebo voľbe pápeža. Jeden vznikol pri príležitosti návštevy ruského cára aj v Bratislave.

Skutočné znovuzrodenie víťazného oblúku prišlo v období klasicizmu. Najväčším propagátorom rímskej kultúry bol Napoleon Bonaparte. Keď sa v roku 1804 korunoval za cisára Francúzska videl sám seba ako jedného z vojenských imperátorov antického Ríma. Z tohto dôvodu nechal v roku 1809 postaviť víťazný oblúk, tzv. Arc de Triomphe du Carroussel (dnes pred galériou Louvre). Odkazoval na Napoleonovo víťazstvo v bitke troch cisárov pri Slavkove (v roku 1805). Pôvodne bolo na ňom umiestnené súsošie (štvorzáprah s bojovým vozom) dovezené ako vojnová korisť z benátskeho dómu Sv. Marka.
Druhý, rozhodne slávnejší Arc de Triomphe sa začal stavať už v roku 1806. Práce však postupovali veľmi pomaly. Keď v roku 1810 prišiel Napoleon do Paríža so svojou novou manželkou, rakúskou princeznou Mariou Lujzou boli steny oblúka vysoké asi jeden meter. Preto boli pri tejto príležitosti vytvorené kulisy s kompletným oblúkom. Do Napoleonovej definitívnej porážky v roku 1815 oblúk prirodzene hotový nebol a vzhľadom na nové pomery nebolo jeho dokončenie žiadúce. Stavebné práce tak opäť stáli. Impulz k dostavaniu oblúka vyšiel od Ľudovíta Filipa, posledného kráľa Francúzska. Sám rozhodol o finálnom vzhľade tohto monumentu a jeho ikongrafii. Išlo v podstate o kompromis medzi republikánskym a monarchistickým odkazom. Víťazný oblúk dostavaný v roku 1836 je tak oslavou Napoleonskych, ale aj republikánskych vojenských úspechov. Na sochách a vlysoch sú teda tachytené obrazy z bojov 1.francúzskej republiky (1792-1804) a 1.cisárstva. Ná vnútornej strane oblúku sú mená francúzskych generálov. Mená tých, ktorí padli v boji sú podčiarknuté.
Po prvej svetovej vojne bol pod oblúkom umiestnený hrob francúzskeho nezámeho vojaka. Miesto sa tak stalo symbolickým pre všetkých Francúzov. Po druhej svetovej pribudli pamätné dosky oslavujúce padlých francúzských odbojárov a partizánov. V roku 1963 pribudol aj pamätník na padlých Francúzov počas vojny v Alžírsku.

Víťazné oblúky sa samozrejme rozšírili aj do ostatných častí Európy ba i sveta. V hlavom meste Nemecka vyrástla medzi rokmi 1788 a 1791 Brandenburská brána. Tento, v podstate víťazný oblúk nechal postaviť pruský kráľ Fridrich Wilhelm II. a pôvodne mal byť oslavou mieru. Prvý kto bránou spoločne so svojou víťaznou armádou prešiel bol však Napoleon v roku 1806. Ako vojnovú korisť odniesol do Paríža štvorzáprah so sochou bohyne víťazstva umiestnenú pôvodne na vrchole brány. Po pruskej okupácií Paríža v roku 1814 bolo súsošie vrátené späť a stalo sa symbolom víťazstva nad Napoleonom. Po druhej svetovej vojne stál oblúk na hranici východných a západných okupačných zón mesta a počas Studedndej vojny sa stal trvalým  dôkazom rozdelenia Berlína.
V 19.storočí vznikli napríklad dva londýnske víťazné oblúky. Medzi rokmi 1826 ať 1830 bol postavený tzv. Wellingtonov oblúk, dnes situovaný v Hyde Parku. Až do roku 1912 niesol monumentálnu jazeckú sochu víťaza nad Napoleonom lorda Wellingtona. Druhý - Mramorový oblúk (1825) stojí na križovatke Oxford Street a Park Lane, avšak pôvodne bol umiestnený pred Buckinghamským palácom. Centrálnym prechodom dodnes môžu prejsť iba členovia kráľovskej rodiny.

Povôdne drevený víťazný oblúk vyrástol aj v rumunskej Bukurešti. V roku 1878 po vojne za nezávislosť krajiny pod nim pochodovala rumunská armáda. V roku 1922 bol na rovnakom mieste postavený nový kamenný, výrazne inšpirovaný veľkým víťazným oblúkom v Paríži.  Je pamätníkom padlých v 1.svetovej vojne.
Za celkom iných okolností bol postavený oblúk v Barcelone. V roku 1888 sa v meste konala svetová výstava, obdoba dnešného Expa a víťazných oblúk bol vstupnou bránou na honosné výstavisko.
Víťazný oblúk nájdeme aj v New Yorku. Odkazuje na storočnicu voľby prvého amerického prezidenta. Dokončený bol v roku 1892 a nachádza sa na južnom konci Piatej Avenue.
Hneď niekoľko víťazných oblúkov je v Indii. Najznámejším je tzv. India Gate v Novom Dilí. Dostavaný v roku 1933, je pamätníkom 70 000 indických vojakov padlých medzi rokmi 1914 až 1921. V roku 1971 pod oblúkom pribudol hrob neznámeho indického vojaka a z objektu sa stal najdôležitejší a najväčší vojenský pomník v krajine.
Je zaujímavé, že v našich zemepisných šírkach sa žiaden skutočný víťazný oblúk nenachádza. S prižmúrením jedného oka možno zaň označiť jednu z brán viedenského Hofburgu (na Heldenplatz).  Nechal ju postaviť cisár František I. na pamiatku veteránov Napoleonskych vojen. Najbližší (k územiu Slovenska) skutočný víťazný oblúk je taktiež v Rakúsku. Vznikol v Insbrucku počas svadby budúceho cisára Leopolda II. a španielskej princeznej Márie Lujzy v roku 1765. Do výzdoby oblúka zasiahla predčasná smrť Leopoldovho otca - Františka Lotrinského. Vzhľadom na to, že zomrel krátko pred svadbou sochárska výzdoba severná strany oblúka je venovaná jeho pohrebu. Len južna strana zobrazuje motív svadby.

Najznámejším oblúkom modernej doby je Gateway Arch v Saint Louis. Svetoznámy fínsky architekt Eero Saarinen ho navrhol už v roku 1947, no dostavaný bol až v roku 1965. Niekedy nazývaný aj brána na západ, rozhodne nie je vojenským monumentom. Bol venovaný ľudu Spojených štátov amerických ako oslava expanzie federácie na západ. Ide o najvyšší oblúk zo všetkých.
Ešte novším je oblúk stojaci v modernej parížskej štvrti La Defense. Ležiac na jednej línií z Arc de Triomphe bol odhalený pri príležitosti dvestého výročia Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1989.

Vojnu nespôsobil systém spojeneckých aliancií
Mnoho ľudí je presvedčených, že vojna bola dôsledkom vzájomného nepriateľstva dvoch spojeneckých blokov európskych mocnosti. Trojspolok zahŕňal Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko, zatiaľ čo (Troj)Dohoda: Francúzsko, Rusko a Veľkú Britániu.
Spojenectvá boli budované od 70tych rokoch 19.storočia a boli priamou rekaciou na zvyšovanie nepätia medzi jednotlivými štátmi. Pri vypuknutí 1.svetovej vojny však žiadna z týchto aliancií prekvapujúco neviedla k vyhláseniu vojny.
Počas tzv. Júlovej krízy, v roku 1914, dalo Nemecko záruku podpory akýchkoľvek rakúsko-uhorských krokov voči Srbsku. Podpora známa aj pod termínom "Blanc Cheque" výrazne prekročila oficiálny obsah spojeneckých zmlúv Trojspolku. Francúzsko vstúpilo do vojny v reakcií na nemeckú mobilizáciu. Hlavným motívom vstupu Veľkej Británie taktiež neboli spojencké zmluvy Trojdohody, ale porušenie neutrality Belgicka Nemeckom. Taliansko sa vyše roka držalo mimo konfliktu, aby napokon vystúpilo proti svojim bývalým spojencom z Trojspolku.

V britskej armáde boli jednotky pre mužov nižšieho vzrastu
Minimálna výška dobrovoľníka, ktorý chcel vstúpiť do britskej armády bolo 160 cm. Samozrejme najmä v roku 1914 sa do vojska hlásilo množstvo nižších mužov. Keďže išlo predovšetkým o banníkov, ktorí mali množstvo skúseností s hĺbením tunelov, velenie armády (po tom ako sa na Západnom fronte rozvinula zákopová vojna) rozhodlo zriadiť špecialne jednotky pre nížších vojakov. S vývojom vojny sa však ukázalo, že takéto jednotky sú v boji veľmi neefektívne. Aj preto koncom roku 1916 britské velenie rozhodlo o ich zrušení, resp. začlenení medzi vojakov "normálnej" výšky. Je potrebné dodať, že reorganizácia súvisela aj so zavedením povinnej vojenskej služby v britskej armáde.

Vo vojne bojovalo aj Portugalsko
Tak ako mnoho ďalších neutrálnych krajín trpelo Portugalsko útokmi nemeckých ponoriek už od začiatku vojny. Taktiež portugalské kolónie Mozambik a Angola susedili, resp. boli ohrozované Nemeckou juhovýchodnou Afrikou. Okrem toho tu bolo historické spojenectvo s Veľkou Britániou, najstrašia vojenská aliancia v dejinách. Toto všetko napokon vyústilo do vstupu Portugalska do vojny v marci 1916 (po tom ako mu Nemecko vyhlásilo vojnu). Portugalskí vojaci bojovali na Západnom fronte, na mori ako aj v Angole. Padlo ich takmer 50 000.  Len pre porovnanie ľudnatejšie a väčšie, no vnútornými konfliktami zmietané Španielsko do 1.svetovej vojny nikdy nevstúpilo.

Prvý prelomili zákopovú vojnu Rusi
Zákopová vojna sa vyvinula na jeseň 1914 vo Francúzsku a Belgicku, no postupne sa rozšírila aj na ostatné fronty 1.svetovej vojny. O jej prelomenie sa pokúšali armády prakticky od začiatku. Vojenskí stratégovia najčastejšie volili masívny útok na jedno miesto s cieľom o prielom. Všetky takéto pokusy však zlyhali a stáli obrovské množstvo životov. Muž, ktorý po prvý krát vyriešil problém silnejšej obrany ako útoku bol ruský generál Alexej Brusilov. V roku 1916 vypracoval plán pomocnej ofenzívy ruskej armády proti Rakúsko-Uhorsku. Vychádzala z predpokladu útoku na veľkom úseku frontu. Pred ofenzívou Brusilov zozbieral všetky dôležité informácie o rozmiestnení rakúsko-uhorských vojsk. Všetky prípravy na útok boli prísne utajované. Ruskí vojaci pripravujúci sa na útok boli do zákopov presúvaní výhradne v noci.  Taktiež útok prebehol bez tzv. delostreleckej prípravy, ktorá v minulosti vždy prezradila miesto pripravovaného útoku. Výsledok bol ohromujúci. Absolútne prekvapení rakúsko-uhorskí vojaci už po prvých výstreloch v panike ustupovali. Po niekoľkých dňoch sa zastavili až o takmer 100 km od pôvodnej frontovej línie.

Na západnom fronte pracovali Číňania
Budovanie a najmä urdžiavanie zákopov, podzemných bunkrov a tunelov na frontoch si vyžadovalo obrovské množstvo pracovných síl. S postupom vojny však bojujúce strany využívali všetkých dostupných mužov ako vojakov. Väčšina robotníkov na západnom fronte tak pochádzala z Číny. Išlo o dobrovoľníkov z čínskeho vidieku, prepravovaných do Európy najmä po roku 1916. Pracovali za minimálny plat a veľkou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu Dohody. Keďže boli nasadzovaní vo frontovom zázemí ich straty boli minimálne. V roku 1918 ich však decimovala pandémia Španielskej chrípky, takže ich napokon zomrelo v Európe tisíce.

Vojna trvala v skutočnosti o dva týždne dlhšie
Hoci prímerie medzi Nemeckom a Dohodovými mocnosťami začalo platiť 11. dňa 11. mesiaca roku 1918 o 11. hodine, poslední nemeckí vojaci sklonili svoje zbrane až o dva týždne neskôr. Išlo o vojakov generála Paula von Lettowa-Vorbecka bojujúcich guerilovou formou boja vo východnej Afrike. Lettow-Vorbeck sa počas vojny stal legendou. S malými zdrojmi a odkázaný sám na seba dokázal celú vojnu úspešne vzdorovať nepriateľskej presile. So svojimi vojakmi a ich rodinami neváhal niekoľko krát prekročiť hranice a vstúpiť do inej kolónie. Po ústupe do portugalského Mozambiku v novembri 1918 stále ovládal tamer 3000 vojakov. Na pomery afrického bojiska veľkú armádu. Po tom ako sa dozvedel o kapitulácii Nemecka v Európe, sa neporazený rozhodol vzdať sa Britom v Severnej Rodézií (dnešnej Zambii). Bolo to 25.novembra 1918.

V časoch normalizácie vznikla v Československu celá plejáda úspešných televíznych seriálov. Vzhľadom na nedostatok zahraničnej konkurencie sa väčšina z nich stala medzi mladými kultom. Vybrali sme pre vás päť najlepších dobrodružných televíznych seriálov natočených v Československu medzi rokmi 1975 -1989.

Spadla z oblakov
Trinásťdielny sci-fi seriál vznikol vo Filmových štúdiách Gotwaldov (Zlín) v roku 1978. Príbeh začína vo fiktívnom podtatranskom mestečku Čabovce. Mimozemšťanka Majka z planéty Gurun  sa tu po prílete z postsekundárnej paragalaxie zoznámi s miestnymi deťmi. Majka vedela zrýchľovať čas, chodiť po vode, lietať, replikovať zákusky a pod.. Jej schopnosti neunikli pozornosti tajných služieb, avšak deti ju vždy pred dospelými zachránili. Pre detských divákov sa Majka spája so svietielkujúcimi očami, typickým účesom a žltým pršiplášťom.
Seriál bol ale dokonalou ukážkou normalizačného socializmu. Detské postavy rozprávali až neprirodzenou spisovnou slovenčinou, čo je ale vzhľadom na cieľovú skupinu seriálu logické. Seriál bol hitom. Hlavní protagonisti Zuzana Pravňanská, Matej Landl  či Svetlana Majbová a ďalší sa stali doslova superstar. Dramaturgia, ale nebola najhoršia veď seriál sa stal známym až v šesťdesiatych krajinách sveta.

Dobrodružstvá kriminalistiky
Celkovo boli natočené štyri série tohto dobrodružno-náučného seriálu, avšak len prvá v roku 1989. Mala osem častí, pričom prvý Čs. televízia odvisielala 11. novembra 1989. Keď šesť dní na to začala Nežná revolúcia, takmer seriál pochovala, keďže sledovanosť bola veľmi nízka. Napokon však zvíťazila kvalita a seriál sa stal veľmi populárny.
Išlo o na seba nenadväzujúce príbehy objasňujúce počiatky rôznych kriminalistických disciplín. Každá séria mala sledovať inú generáciu detektívov a inovátorov v obalsti kriminalistiky. Keďže Dobrodružstvá kriminalistiky vznikali v západo-nemeckej koprodukcií predstavilo sa v tu aj niekoľko desiatok nemeckých hercov. Nezabudnuteľným dielom prvej série bol ten s názvom Krev. Detektív tu usvedčil vraha malých detí, potom ako vedeckou metódou odlíšil zvieraciu krv od ľudskej.

Arabela
Tento kultový seriál mal premiéru na Vianoce roku 1980. V trinástich, polhodinových dieloch bol vykreslený príbeh nečakaného prepojenia sveta rozprávok a skutočného sveta.  Potom ako pán Majer, televízny rozprávač, omylom zazvoní na čarovný zvonček spojí osudy svojej rodiny s ríšou rozprávok. Na scénu vstúpia rôzne bytosti ako kráľ Hyacint a jeho dve dcéry Xénia a Arabela. Nezabudnuteľným bol zlý kuzelník Rumburak, ktorý chcel vládnuť rozprávkový svet. Prekvapivo pozitívnu rolu zohrala v závere postava Fantomasa, pôvodne komiksová postava, preslávená z filmov s Louisom de Funesom.
Seriál kombinoval tradičný rozprávkový dej s niekedy až absurdnými prvkami. Samozrejme mal za úlohu zaujať v prvom rade detského diváka, čo sa mu určite podarilo. Vlastniť čarovný prsteň, či plášť chcelo v danej dobe každé dieťa. Z hľadiska normalizačnej ideológie dával seriál zabudnúť na starosti bežného života a prezentoval aj technologickú vyspelosť (najmä čo sa týka scén v televízií).

Vojna volov
Historicko-dobrodružný, možno pre niekoho menej známy seriál bol natočený v roku 1987. Dej sa odohrával v šiestich dieloch a sledoval nemecké sedliacke povstania proti šľachte. Rekonštrukcie bitiek boli pomerne slabé a tak seriál zachránili krásne exteriéry, sympatické postavy a napínavý dej (scenár napísla aj Jaroslav Dietl). Išlo o rakúsko-nemecko-československú koprodukciu, takže v seriáli hralo aj mnoho "nových tvárí". Hlavní seriáloví hrdinovia Jula Runotterová a Lampert Someiner boli, ale vo svojej dobe známi skoro ako Bud Spencer.
Z hľadiska historických reálií Vojna volov krásne vykresľuje život v neskorom stredoveku. Ľudia chodia v roztrhanom oblečení, dokonca si vyberajú vši. Samozrejme za tvrdú západnú menu sa natáčalo a muselo natáčať inak. Napriek tomu, ale seriál plnil aj ideologické motívy. Boj nemeckých sedliakov za sociálnu spravodlivosť korešpondoval s vtedajšou socialistickou historiografiou (resp. téma nebola tabu).

Teta
Sedemdielny koprodukčný seriál z roku 1987 bol produktom režiséra Juraja Jakubiska. Celá plejáda skôr rozprávkových ako strašidelných postáv, výborný dej a pekné scény rakúskeho Hallstattu, tak možno seriál charakterizovať. Veľmi známou sa stala aj úvodná skladba.
Niekedy bol tento seriál označovaný aj ako najlepší československý seriál 80tych rokov. Samozrejme je to odvážne tvrdenie, keďže koprodukcia bola naozaj široká (SRN, Rakúsko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Švédsko). Žánrovo sa seriál od ostatných trochu líši, keďže išlo skôr o rodinný ako o dobrodružný seriál. Cieľom bolo nevystrašiť detského diváka postavami ako gróf Dracula či Vlkodlak, čo sa použitím vtipných prvkov celkom podarilo.

Najnavštevovanejšia pamiatka v Paríži
Keďže Francúzsko je z pohľadu turistov najnavštevovanejšou krajinou sveta nie je prekavapením, že interiér katedrály videlo po minulé roky v priemere 13 miliónov ľudí. V návštevnosti mimo Paríža ju predbehol Euro Disneyland. Denne do katedrály vstúpilo 35 000 turistov a bolo by ich aj viac. Predpokladajme, že dlhočizné rady pred vstupom ďalšie tisíce návštevníkov odradili.

Katedrála stojí na ostrove
850-ročná katedrála bola vybudovaná v centre stredovekého Paríža, na ostrove Ile de la Cité (Mestský ostrov). Po porážke Keltov (resp. Galov) Rimanmi v roku 52 BC bolo na, ako aj na ľavom brehu postavené mesto Lutecia. Od týchto čias bol ostrov rozdelený na dve časti. Západná časť bola vyhradená pre palác, kde mohol prebývať vládca v čase návštevy mesta. Na východe stáli svätyne a niekoľko rimských a galských obetných oltárov. Toto rozdelenie ostrova na sakrálnu a svetskú časť pretrvalo až do stredoveku. Rímsky palác na západe bol prebudovaný na sídlo kráľa, dnes tu stojí Justičný palác.  Pohanské svätyne na východnej časti ostrova boli nahradené kresťanskými kostolmi. Notre-Dame vyrástla práve na základoch týchto chrámov.

 Zvony katedrály žijú vlastným životom
Tak ako to vo veľkých chrámoch býva, zvony majú svoje mená. Desať zvonov v Notre-Dame sa volá: Marie, Emmanuel, Gabriel, Anne-Genevieve, Denis, Marcel, Etienne, Jean-Marie, Benoit-Josef a Maurice.
Najvýznamnejší je zvon Emmanuel. V minulosti ohlasoval korunovácie kráľov a cisárov a napríklad návštevu pápežov. Zvonil aj v deň konca prvej a druhej svetovej vojny, taktiež na znak piety po útoku na Svetové obchodné centrum v roku 2011, ako aj pri iných dôležitých smútočných či sviatočných udalostí. Narozdiel od iných zvonov unikol roztaveniu počas Veľkej francúzskej revolúcie. Zvoní tónom F a váži 13 ton.
Druhým veľkým zvonom je Marie. Bol vyrobený v Holandsku a je špecifický pre obrazy Sv. Márie na vonkajšej strane. Taktiež zvoní v mimoriadnych chvíľach. Ohlasuje napríklad príchod nového roka, či menovanie nového parížskeho arcibiskupa.
Najmenší zo všetkých Jean Marie, bol pomenovaný podľa kardinála Jean-Marie Lustigera. Zvoní napríklad počas svatieb.

Nie všetky sochy sú gotické
Chrliče a sochy chimér, diablov a iných bytostí sú všeobecne považované za špičkovú gotickú výzdobu exteriéru katedrály. Nie všetky však pochádzajú zo stredoveku. Pôvodne slúžili na odvedenie vody zo stien katedrály, tak aby nenarúšala pieskovcový obklad katedrály. Práve výkyvy počasia poškodili chrliče natoľko, že museli byť v podstate každých 100 až 150 rokov menené. Niektoré, nachádzajúce sa na veľkej galérii, boli počas rekonštrukcie v 19.storočí jednoducho pridané.

Katedrálu zachránil Napoleon a Quasimodo
V roku 1793 vyhlásili Jakobíni katedrálu za ateistický chrám rozumu, neskôr bola dokonca používaná ako sklad či sýpka. Takže je jasné, že po Veľkej francúzskej revolúcii bola vážne zničená a uvažovalo sa o jej demolácii. V roku 1804 sa tu však Napoleon (spolu s manželkou) korunoval na prvého francúzskeho cisára, čím katedrálu v podstate zachránil.
Keď v roku 1831 Victor Hugo napísal svoje najznámejšie dielo Zvonár u Matky božej, zasadené do katedrály  polovice 15. storočia, Notre-Dame opäť vstúpila do popredia záujmu Francúzov. Sláva románu podnietila sponzorov natoľko, že francúzsky architekt a historik umenia Viollet-le-Duc mohol začať v polovici 19.storočia s rekonštrukčnými prácami. Tým bol tento gotický skvost zachránený natrvalo.

Strecha bola nazývaná lesom
Až do momentu kedy katedrálu, 15.4.2019 nezničil požiar, bola jej strecha nazývaná taktiež lesom. S dĺžkou 127 a šírkou 43 metrov je prekvapujúce, že bola celá z dreva. V 12.storočí na jej konštrukciu zoťali vyše 1300 stromov.
Strecha ako aj celá katedrála ostala takmer nepoškodená aj počas oboch svetových vojen. Počas roku 1918 síce hrozil zásah z nemeckého ďalekonosného dela, no žiaden projektyl katedrálu nezasiahol V roku 1940 Francúzi rozhodli o vydaní Paríža bez boja a počas bojov v roku 1944 bolo poškodený len niekoľko sklenených vytráži.

V katedrále sa stínali hlavy
Samozrejme, že išlo o časy Veľkej francúzskej revolúcie, resp. obdobie tzv. Jakobínskeho teroru. Po vyhlásení prvej francúzskej republiky bolo potrebné odstrániť všetky symboly práve zvrhnutej monarchie. Neubránili sa ani sochy na priečelí katedrály. 28 z nich bolo znehodnotených "odťatím" hlavy v domnienke, že ide o podobizne francúzskych kráľov. V skutočnosti išlo o rôzne podobizne biblického Judáša.

Architektúra katedrály sleduje zlatý rez
Zlatý rez je v architektúre používaný od čias antiky. Pomer 1:1,61 považovaný za znak architektonickej dokonalosti bol použitý aj v častiach katedrály Notre-Dame. Ide napríklad o západnú fasádu. Výška  a šírka katedrály približne korešpondujú s pomerom zlatého rezu. Celková výška je 1,61 násobok prvých dvoch poschodí.

Notre Dame je domovom významných artefaktov
Je prirodzené, že útroby tak významného chrámu ukrývajú rôzne vzácne kresťanské artefakty. Ide napríklad o časti kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, či klince ktorými bol na kríž pribitý. Relikviám však kraľuje kristova tŕňová koruna. Tú možno vidieťiba  počas sv. omší každý prvý piatok v mesiaci, alebo počas niektorých cirkevných sviatkov, ako napríklad  na Veľký piatok.

Francúzsko, Máj 1940 
Rýchle obsadenie Holandska, Belgicka a severného Francúzska za štyri týždne bolo majstrovskou ukážkou vedenia modernej dynamickej vojny. Išlo o najdôležitejšiu bitku vojny. Všetky ostatné medzi rokmi 1940 - 1945 boli len jej dôsledkom.
Po porážke zdecimovanej francúzskej armády Hitler získal kontrolu nad Západnou Európou. Fašistické Taliansko konečne vstúpilo do vojny. Obdivuhodná zachranná akcia Britov, keď sa podarilo zorganizovať všetky plavidlá schopné transportu cez La Manche a evakuovať britský expedičný zbor z Dunkirku, zase ukázala že Hitlerovo víťazstvo nebolo úplné. Stalinov sen o tom, že sa západné kapitalistické krajiny zničia navzájom taktiež nevyšiel.

Bitka o Anglicko, August - September 1940
Nemecká Luftwafe spustila denné bombardovanie britských leteckých základní a Londýna s cieľom ovládnuť vzdušný priestor nad Anglickom a následne podniknúť inváziu.
Odhodlaný odpor britského obyvateľstva, vedeného charizmatickým Winstonom Churchillom, hrdinskosť pilotov na oblohe a správne použitie radaru tieto plány znemožnili. Neúmerne veľké straty prinútili Hitlera v septembri k menej efektívnemu nočnému bombardovaniu a s príchodom neskorej jesene boli plány na inváziu neuskutočniteľné. Bitka ukázala, že Veľká Británia (s pomocou USA) je silnejším súperom ako Hitler predpokladal. Na druhej strane nacisti pochopili, že ich hlavný cieľ je tam, kde vždy proklamovali - na východe.

Operácia Barbarossa, Jún - Júl 1941
Prekvapivý nemecký prepad Sovietskeho zväzu bol najväčším nemeckým víťazstvom celej vojny. Rovnako tak bitka, ako taká sa odohrávala na najväčšej ploche v dejinách. Prvý cieľ Wehrmachtu bol splnený už po niekoľkých týždňoch - veľká čast sovietskej armády na západe ZSSR bola zničená.
Napriek tomu, že operácia svoj dlhodobý cieľ nesplnila, Nemcom sa podarilo obsadiť fakticky celú európsku časť Ruska. Vyše dva roky obliehali Leningrad a v decembri 1941 stáli prakticky v Moskve. Červená armáda musela prejsť totálnou reorganizáciou. S novými zbraňami a s obrovskými stratami na životoch, dokázala Nemcov z krajiny vyhnať definitívne až v druhej polovici roka 1944.

Bitka o Moskvu, December 1941
Úspešná protiofenzíva Sovietov, dovtedy ustupujúcich až k svojmu hlavnému mestu začala 5. decembra 1941. Napriek tomu, že nemecká armáda stála už na predmestí Moskvy stala sa protiofenzíva Červenej armády rozhodujúcim krokom ku konečnému neúspechu nacistov na východe.
Je pravdou, že v ďalších mesiacoch Sovieti utrpeli porážky, bitka o Moskvu však ukázala, že Blitzkrieg v sovietskom Rusku vyčerpal svoje možnosti. Skupiny nemeckých armád sever a stred boli viazané Sovietmi a nacisti museli čeliť vyčerpávajúcej zdĺhavej vojne. Tú vzhľadom na svoje ekonomické možnosti nemali šancu ustáť.

Pearl Harbor, 7. December 1941
Napriek tomu, že japonský útok trval len 90 minút, bitka rozhodne patrí medzi najdôležitejšie. Šesť lietadlových lodí a vyše 400 lietadiel podniklo zdrcujúci nálet na najdôležitejšiu americkú námronú základňu v Pacifiku.
Odpoveď bola okamžitá. Ekonomicky najsilnejší štát sveta vstúpil do vojny proti štátom Osi. Útok na Pearl Harbor zjednotil americkú verejnosť v podpore vojny ako takej. Američania naskočili do vojny v Pacifiku čo napokon vyústilo do zhodenia atomových bômb v auguste 1945. Na druhej strane účasťou amerických vojakov na tichomorskom bojisku sa oneskoril ich príchod do Európy.

Bitka o Midway, Jún 1942
Od útoku na druhú najdôležitejšiu základňu Američanov v Tichomorí si Japonci sľubovali úplne ovládnutie oceánu. V realite sa z lovca stal lovený. Americká flotila poznajúc japonskú komunikačnú šifru prekvapenie čakala a uštedrila nepriateľovi trpkú porážku. Zo straty štyroch lietadlových lodi sa Japonci prakticky nikdy nespamätali.
Víťazstvo pri Midway umožnilo Američanom začať novú ofenzívu v južnom Pacifiku. Japonci sa naopak začali sústrediť na obranu, pričom nebezpečenstvo leteckého útoku na samotné Japonsko sa každým mesiacom stávalo reálnejším.

Operácia Torch, November 1942
Spojenecké vylodenie v Maroku a Alžírsku bolo pomerne jednoduchou operáciou, pretože pôvodný nepriateľ - Vichystické Francúzsko, rýchlo prešlo na stranu Američanov a Britov. Operácia Torch bola ale prvou úspešnou spojeneckou ofenzívou a americké sily prvý krát prekročili Atlantik.
Víťazstvo umožnilo neskoršie vylodenie na Sicílii a pád Mussoliniho režimu v Taliansku. Na britský nátlak USA pristúpili na angažovanie sa v Stredomorí, čo znamenalo, že vylodenie v západnej Európe v roku 1943 neprichádzalo do úvahy.

Bitka pri Stalingrade, November 1942 - Január 1943
Táto trojmesačná bitka je často-krát označovaná za osudové stretnutie celej vojny. V prípade obsadenia mesta, by Nemci ovládli aj dôležitú volžskú cestu na sever. Červená armáda však dokázala totálne zničené mesto obkľúčiť a 6. nemeckú atrmádu prinútiť ku kapitulácií. Nepomohlo ani telefonické menovanie Paulusa Hitlerom za poľného maršála.
Po porážke pri Stalingrade nacisti už nedosiahli úspech. Naopak Červená armáda získala potrebné sebavedomie pre ďalšie operácie. A v neposlednom rade nemecké vedenie  avšak aj obyvateľstvo pochopilo, že Tretia ríša je v defenzíve.

Bitka pri Kursku, Júl 1943
Táto bitka je považovaná za jedno z najväčších sovietskych víťazstiev vo vojne  a rozhodne (po Moskve a Stalingrade) prvé dosiahnuté v lete. Hitlerovu operáciu "Citadela" Sovieti za cenu obrovských strát zastavili, no ešte dôležitejšie boli ich letné protiofenzívy. Severná operácia "Kutuzov" v priestore Briansku a Orlova a južná operácia "Vojvodca Rumancev" medzi Belgorodom a Charkovom priniesla dôležité nemecké porážky.
Iniciatíva na východnom fronte definitívne prešla na stranu Červenej armády. Postup Sovietov smerom k rieke Dneper a dosiahnutie predvojnovej hranice vo februári 1944 prebehlo bez väčšieho zastavenia.

Vylodenie v Normandii, Jún 1944
Deň D je pre mnohých najdôležitejšiou vojenskou akciou celej vojny. Úspešné vylodenie 6. júna 1944 a nasledujúcich šesť týždňov umožnilo oslobodenie západnej Európy. Spojenci uštedrili Nemcom lekciu z logistiky a technologických inovácií dôležitých pri vylodení.
Nemci presvedčení o nepriechodnosti svojho Atlantického valu boli v krátkej dobe porazení, aj keď ešte nie definitívne. Za pár týždňov vstúpil generál Charles de Gaulle do Paríža, čo bolo dôležité z hľadiska povojnovej legitimity postavenia Francúzska ako mocnosti.

Operácia Bagration, Jún - Júl 1944
Sovietska ofenzíva v Bielorusku bola, tri týždne po Dni D, väčšou vojenskou operáciou ako celé spojenecké vylodenie v Normandii.  Wehrmacht útok v danom priestore a v takom množstve nečakal a behom šiestoch týždňov bola takmer celá skupina nemeckých armádna zničená. Červená armáda oslobodila veľkú časť okupovaného územia ZSSR, pričom čelné sovietske jednotky prenikli až do stredného Poľska.  Tlak, ktorý operácia Bagration na Nemcov vyvinula umožnil naplniť úspech vylodenia v Normandii.

Visliansko-odrianska operácia, Január - Február 1945
Červená armáda za dva týždne posunula front od Visly až k dnešnej nemecko-poľskej hranici na rieke Odra. Presila sovietskych vojsk bola takmer trojnásobná, no Nemci bojovali do posledného dychu. Vedeli, že Sovieti sa majú za čo mstiť. Napriek tomu sovietske tanky postupovali až o 20-30 km denne, čo z operácie robí najrýchlejšiu bitku vojny. Situáciu komplikovali aj tisíce nemeckých utečencov snažiaci sa utiecť z Východného Pruska.
Po bitke stála sovietska armáda na Odre (pričom ovládala aj predmostia) len 70 km od Berlína. Bolo jasné, že Nemci už nie sú schopní bojovať na dvoch frontoch.

Od storočnice ukončenia 1. svetovej vojny a vzniku Československej republiky k päťdesiatnici zavraždenia Martina Luthera Kinga, rok 2018 prináša niekoľko zaujímavých výročí.

Ukončenie 1.svetovej vojny
Sté výročie konca 1.svetovej vojny je jednou z najdôležitejších historických udalostí tohoto roka. Prímerie uzavreté v o jedenástej hodine, jedenásteho dňa, jedenásteho mesiaca roku 1918 ukončilo krvavý vyše štvorročný konflikt. Víťazstvo dohody z roku 1918 je dnes prekryté spomienkou na utrpenie a smrť milónov vojakov (symbolom sa stalo dekorovanie kvetom červeného poľného maku). Veľké spomienkové akcie tak možno očakávať po celom svete, najväčšie budú rozhodne vo Francúzsku a Veľkej Británií.

Vznik 1.Československej republiky
Pre nás možno ešte dôležitejšou udalosťou ako koniec 1.svetovej vojny bude sté výročie vzniku Československa. 28. október 1918 znamenal zánik Rakúsko-Uhorskej monarchie a začlenenie Slovenska do novej, demokratickej Československej republiky. Veľké oslavy sa pripravujú najmä v Českej republike. Česká akadémia vied pripravuje viaceré vedecké konferencie, národné divadlo chystá predstavenia o T.G. Masarykovi a Česká televízia bohatý program, vrátane tv. seriálu o vzniku štátu. Slováci majú na viacerých projektoch participovať a samozrejme organizovať vlastné spomienkové akcie.

Séria reforiem Meidži
Rok 2018 je taktiež stopäťdesiatym výročím začiatku veľkého reformného procesu v Japonsku. V roku 1868 skončila 250-ročná izolácia Japonska a cisár Meidži začal poeurópšťovať krajinu. V Japonsku tak bola prijatá ústava a zavedená konštitučná monarchia, zreformovaná armáda, vznikli moderné ministerstvá, školský systém atd.. Napriek tomu, že táto prudká a intezívna modernizácia viedla k vzniku japonského imperializmu, Japonsko čakajú tento rok veľké oslavy.

Zavraždenie Martina Luthera Kinga a Roberta Kennedyho
Päťdesiate výročie zavraždenia dvoch veľkých osobnosti americkej politiky šesťdesiatych rokov 20.storočia. Kľúčová postava boja za ľudské práva, autor svetoznámeho prejavu "I have a dream", baptistický kazateľ Martin Luther King bol zavraždený Jamesom Earlom Rayom 4. apríla v Memphise. Mladší brat prezidenta Johna F. Kennedyho, minister spravodlivosti, senátor a prezidentský kandidát demokratov Robert Kennedy zomrel rukou Palestínčana Sirhana Sirhana po prejave v Los Angeles.

Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy
Päťdesiate výročie "priateľskej" pomoci vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) v auguste 1968 znamenalo koniec reformného procesu v Československu a pstupný nástup rafinovanej normalizácie. V Čechách aj na Slovensku je pri tejto príležitosti pripravovaných niekoľko výstav, koncertov, vedeckých konferencií a verejných spomienkových akcií.

Okrem iného pred dvesto rokmi vyšla po prvý krát kniha Mary Shelley - Frankenstein. Pred tridsiatimi rokmi došlo k tzv. Sviečkovej manifestácií a pred sedemdesiatimi k Mníchovskej dohode.

Dňa 30. mája 1924, len tri dni potom ako zasadol nový taliansky parlament vysúpil pred rečnícky pult unitársky socialista poslanec Giacomo Matteotti a žiadal, aby bola voľba všetkých fašistických poslancov vyhlásená za neplatnú. Preslov, ktorý predniesol na podporu svojich požiadaviek bol dolsova obžalovacou rečou proti režimu reprezentovanom Benitom Mussolinim.
Mussolini, vodca fašistickej strany bol premiérom Talianska od roku 1922. V októbri toho roku nechal pochodovať niekoľko desiatok tisíc svojich "čiernokošeliarov" - príslušníkov fašistických polovojenských oragnizácií na hlavne mesto. Kráľ po Pochode na Rím (zo strachu z občianskej vojny) ponúkol Mussolinimu post premiéra a ten samozrejme prijal. Stal sa tak pánom Talianska, no nie všemocným. Nasledujúcich 18 mesiacov bol predsedom koaličnej vlády, takže svojho plánu na zavedenie fašistickej diktatúry sa musel dočasne vzdať.

Predvolevná kampaň v roku 1924 však znovu ukázala pravú tvár fašistov. Priniesla nespočetné porušovanie volebnej slobody, nápomáhanie štátnych úradov pri zločinoch a spreneveru štátnych prostriedkov zo strany fašistických vedúcich pracovníkov. Toto všetko bolo v Matteotiho reči. Jej záver bol prerušovaný výkrikmi prítomných fašistických poslancov, samotný Mussolini zúril. V nasledujúcich dňoch potom ako sa k Matteotimu pridali ďalší opoziční poslanci kritika pokračovala. Nová talianska vláda dôveru v parlamente síce získala, no celkovo panovalo veľké napätie.

Benito Mussolini, evidentne pán situácie stál pred novým problémom. Vytrvalá kritika člena poslaneckej snemovne, ktorý je ochotný ísť proti režimu až do konca, to bola vec, ktorú nikto neočakával. A to Matteoti pripravoval ďalšie odhalenia týkajúce sa lží v otázke rozpočtu novej fašistickej vlády a sprenevery štátnych prostriedkov jej predstaviteľov (vrátane Mussoliniho).

10. júna 1924 o 16:30, práve keď opustil svoj byt a smeroval do Montecittoria (budova poslaneckej snemovne) bol Matteotti unesený päťčlenným komandom. Podľa svedkov k nemu na ulici pristúpili dvaja muži a pokúsili sa ho odtiahnuť do veľkej Lancie zaparkovanej na chodníku. Matteotti nebol žiaden bitkár, no podarilo sa mu jedného z útočníkov zvaliť na zem. Bolo potrebné, aby zasiahol tretí muž, ozborejný boxerom, ktorým poslancovi vrazil do tváre. Napoly omráčeného Mattottiho vtiahli do auta, kde sedeli ďalší dvaja gangstri. Auto prudko odštartovalo a smerovalo rýchlo na rímsku perifériu. Matteottiho húževnatý odpor pokračoval aj počas jazdy, čo sa pravdepodobne stalo dôvodom pre jeho zavraždenie (nožom) už v aute. Gangstri napokon telo socialistického poslanca zahrabali asi 30 km od Ríma.
Správa o únose prominentného člena socialistickej strany sa po Ríme rozšírila behom niekoľkých dní. Svedkovia z ulice si opísalii poznávaciu značku Lancie a okolnosti incidentu oznámili polícií. Piati muži z auta neboli žiadni amatéri. Všetci patrili k Mussoliniho ľuďom. Na ich čele stál Amerigo Dumini, ortodoxný fašista, člen bojových zväzov už od počiatku s mnohými zárezmi z tých najvražednejších fašistických akcií. On ani ďalší však únos nevymysleli. Boli len spoľahlivými vykonávateľmi (ako sa neskôr ukázalo) vopred precízne naplánovanej akcie. Auto napríklad objednal u prenajímateľa Filippo Filippelli, blízky Mussoliniho priateľ. Rovnako i ďalší osnovatelia plánu patrili k špčike fašistickej strany, teda do Mussoliniho blízkosti.
Otázkou je, či bol duce priamo vinným z Matteottiho vraždy. On sám sa tomu vždy bránil a zvaľoval zodpovednosť za vraždu na svojich podriadených. Ani dnes nie je možne presne určiť či priamo rozhodol o zmiznutí muža, ktorý sa mu odvážne postavil v Montecittoriu. Každopadne, bez ohľadu na to či zakladateľ fašizmu vyslovene prikázal alebo neprikázal svojim mužom Mattottiho zabiť, nesie v tejto veci hlavnú vinu. Mussolini stál za skupinou profesionálnych zabijakov okolo Duminiho. Boli to pre neho priatelia, ktorých kryl pred políciou a finančne podporoval. Okrem toho únos a vražda presne zapadajú do atmosféry režimu, ktorý Mussolini vytvoril.

Matteottiho vražda spôsobila v Taliansku zemetrasenie. Opozoční poslanci odišli na znak nesúhlasu s politikou teroru z parlamentu a po vzore plebejcov z rímskej republiky sa nazvali Avnetinum. Kritika prichádzala aj zo strany spolkov a záujmových organizácií. Bez reakcie neostalo ani zahraničie. Aby Mussolini prežil, musel obetovať niekoľko spolupracovníkov na vysokých postoch ministerstva vnútra. Po preskupení síl však prešiel do protiútoku. V priebehu roku 1925 sa mu podarilo zlikvidovať opozíciu a vnútiť Taliansku zmeny, na ktorých sa zakladal fašistický režim. Giacomo Matteotti sa tak stal prvou obeťou nastupujúcej duceho dikatúry.