Príbeh talianskej vzducholode Italia a jej konštruktéra Umberta Nobileho plnil v lete 1928 stránky slovenskej ale aj svetovej tlače. Pri výskume severných polárnych oblastí Italia stroskotala a musela byť zorganizovaná rozsiahla záchranná akcia. Po niekoľkých dňoch hľadania sa niektorých členov výpravy podarilo zachrániť, avšak pri snahe pomôcť zahynul známy nórsky polárnik Roald Amundsen. Čo sa vlastne v máji a júni 1928 stalo?

Umberto Nobile, taliansky generál, konštruktér a vzduchoplavec sa preslávil v roku 1926, keď spolu s Roaldom Amundsenom a americkým podnikateľom Lincolnom Ellsworthom preletel na vzducholodi severný pól. Za svoj úspech získal uznanie samotného Benita Mussoliniho, ktorý mu udelil čestné členstvo vo fašistickej strane. Po úspechu medzinárodného projektu Mussolini zatúžil po vlastnej talianskej expedícií a tak podporil konštrukciu novej Nobileho vzducholode. Dostala príznačný názov Italia.
Išlo o 106 metrov dlhú, polovystuženú vzducholoď poháňanú troma spaľovacími motormi. Dokázala vyvinúť maximálnu rýchlosť 113 km za hodinu a uviezla 9500 kilogramov. Dizajnovo bola totožná so vzducholoďou Norge (z expedície roku 1926), avšak mala väčšie palivové nádrže. Intenzívnu podporu pri stavbe vzducholode poskytlo Talianske kráľovské námorníctvo, financie poskytlo aj mesto Miláno.

Posádku vzducholode tvorili takmer výhradne Taliani. Výnimku tvoril švédsky meteorológ a fyzik Finn Malmgren a český špecialista na elektrické javy František Běhounek. Kapitánom bol Adalberto Mariano, takže Umberto Nobile mal status veliteľa výpravy. Celkovo šestnásťčlennú posádku dopĺňal maskot výpravy - foxteriérka Titina. Hlavnou úlohou expedície bolo preskúmať zatiaľ neznáme ľadové plochy Arktídy a popri tom demonštrovať vyspelosť talianskej vzduchoplavby.

Let odštartoval 15. apríla 1928 z Milána. Po oblete Álp z východu vzducholoď otočila na sever a dostala sa nad územie Moravy. Preletela priamo nad Brnom a od Olomouca ju nakrátko sprevádzalo lietadlo, Nad Jesenníkmi vletela Italia do silnej búrky, no podarilo sa jej ju prekonať. Let pokračoval cez celé územie Poľska až k Baltskému moru, kde bola expedícia na niekoľko dní kvôli počasiu prerušená. Následne pokračovala cez Baltické more a celé Švédsko až na Západné Špicbergy. K severnému pólu odštartovala 23. mája 1928 avšak kvôli silnej búrke Italia pól len preletela a vracala sa na základňu. Asi 100 km severne od Špicbergov vzducholoď havarovala. Dôvodom bola silná námraza, ktorá plavidlo preťažila. Zo šestnástich členov posádky prežilo haváriu 9.

Väčšina z preživších mala zranenia, niektorí rozsiahle. Po úvodnom šoku začal boj o prežitie. V ľadovej pustatine sa šanca prežiť odvíjala od  vzájomnej spolupráce a času kedy môže prísť pomoc. Z havarovanej vzducholode sa podarilo vybrať potraviny, zbraň, spacáky ale aj látku, z ktorej bol postavený provizórny stan. Vzhľadom na charakter výpravy mala väčšina stroskotancov na sebe polárnu výstroj, avšak nie vždy kompletnú. 129 kilogramov potravín obohatených o mäso zo zastreleného polárneho medveďa malo po vypočítaní prídelov stačiť na 45 dní. Neporušená prežila aj krátkovlnná vysielačka, ktorou sa po 12 dnňoch vďaka odrazu v ionosfére podarilo odoslať žiadost o pomoc. Ako prvý volanie 3. júna zachytil 2400 km vzdialený ruský rádioamatér. Keďže sa spojenie dlho nedarilo nadviazať 30. mája sa Švéd Malmgren spolu s dvoma navigátormi Adalbertom Marianom a Filippom Zappim vydali peši hľadať pomoc.

Medzi tým sa vo svetovej tlači objavili správy o zmiznutí vzducholode a výzvy na pátranie. Už 25. mája taliansky kapitán Romagna Manoja oslovil nórsku stranu so žiadosťou o pomoc. Prenajal dve lode, ktoré začali skúmať severovýchodné  pobrežie Špicbergov. Postupne sa rozbehla dovtedy nevídaná medzinárodná záchranná akcia. Zapojili sa prakticky všetci známi polárnici, medzi nimi aj Roald Amundsen, prvý človek na južnom póle. Po zachytení rádiosignálu bolo do oblasti vyslaných niekoľko švédskych, nórskych, fínskych, ruských a talianskych letov. Stroskotancov ako prvý 20. júna 1928 zbadal taliansky pilot Madalena. Pre zlé počasie nebol schopný pristáť, tak aspoň polárnikom zhodil zásoby. Na mieste stroskotania sa podarilo pristáť švédskemu pilotovi Einarovi Lundborgovi o 5 dní neskôr. Vo svojom lietadle mal miesto na záchranu iba pre jedného muža, vzal Nobileho. To sa v médiách stretlo s veľkou kritikou, avšak ako sa neskôr ukázalo talianska vláda nastojčila na Nobileho záchrane (okrem toho bol Nobile zranený). Pri druhom lete sám Lundborg havaroval, takže mu muselo prísť na pomoc iné lietadlo. Ostatní piati stroskotanci a pes boli napokon zachránení 12. júla ruským ľadoborcom Krasin. V rovnaký deň posádka ľadoborca vytiahla na palubu aj dvoch navigátorov Zappiho a Mariana. Na pešej ceste za pomocou boli niekoľko týždňov. Tretí člen skupiny, švédsky fyzik Malmgren cestu neprežil. Podľa všetkého mal vykĺbené rameno a viaceré vnútorné zranenia. Zomrel na vyčerpanie a jeho telo sa nikdy nenašlo. Neprežil ani Nór Roald Amundsen, 18 júna 1928 počas pátrania nad Arktídou jeho lietadlo zmizlo. Okolnosti Amundsenovej smrti, ani ďalších členov posádky lietadla sú dodnes neznáme.

Pre Nobileho mala katastrofa vzducholode Italia nedozierne následky. Jeho odporci presadzujúci vývoj letectva namiesto vzducholodí sa postarali o to, aby upadol do nemilosti. Nórska strana ho vinila zo smrti jeho priateľa, populárneho Amundsena. Nobile napokon v stavbe vzducholodí pokračoval, avšak mimo Talianska, v Moskve. Namiesto toho aby expedícia ukázala úroveň talianskych leteckých strojov, priniesla krajine poníženie. Skaza Italie bola možno povedať začiatok konca éry vzducholodí. Havária však neznamenala úplný koniec vzduchoplaveckých expedícií do polárnych oblastí. V roku 1931 boli severné časti ZSSR úspešne preskúmané nemeckou vzducholoďou Graf Zeppelin.

 Od prezidentských volieb v USA uplynulo niekoľko týždňov a dosluhujúci prezident môže začať uvažovať o budúcnosti. V nasledujúcom texte sme sa pozreli na to, čo robili desisati americkí exprezidenti v dôchodku, teda po uplynutí ich volebného obdobia.

Poľovačka
26-ty americký prezident Theodore Roosevelt bol počas celého svojho života mimoriadne aktívnym človekom a tak neprekvapí, že po vypršaní mandátu v roku 1909 odišiel do Afriky. Celý rok  strávil na cestách so svojim synom Kermitom, vedcami z Smithsonovho inštitútu a takmer 200 nosičmi. Hlavnou náplňou práce bol lov, zbieranie trofejí, ale aj odchyt živých zvierat.
Po Afrike cestoval loďou, vlakom ale aj v karaváne na ťavách. Sústredil sa najmä na severovýchodnú časť kontinentu. Lovil a odchytával najmä slony, nosorožce, hrochy, zebry a opice. Mnohé exempláre boli za účelom ďalšieho vedeckého výskumu prevezené do USA. Niektoré, vypreparované  sú do dnes súčasťou známeho Prírodovedného múzea (Museum of Natural History) v New Yorku. Mimochodom v roku 1913 podnikol Roosevelt ďalšiu expedíciu, tentoraz strávil sedem mesiacov v južnej Amerike.
Medzičasom sa rozhodol opäť kandididovať na amerického prezidenta. V republikánskej strane pre neho už nebolo adekvátne miesto, tak sa stal lídrom novej Progresívnej strany. Počas volebnej kampane ho pri príprave prejavu v Milwakee postrelil nemecký barman. Guľka zasiahla kovový obal na okuliare a spomínaný prejav. Roosevelt ako skúsený lovec vedel, že pokým nevykašliava krv, jeho pľuca neboli zasiahnuté. Do nemocnice sa tak vybral až po plánovanom prejave. Lekáro konštatovali, to čo Roosevelt vedel, jeho zranenia neboli život ohrozujúce.

Práca na farme
George Washington, vrchný vojenský veliteľ americkej armády vo Vojne za nezávislosť a prvý prezident nového štátu túžil dlho po zaslúženom dôchodku. Nechcel robiť nič iné, len starať sa o svoj milovaný statok Mount Vernon vo Virginii.
Keď sa v roku 1789 stal  prezidentom dokonca neskrýval nechuť zotrvať v politike. Spojené štáty prijali v rovnakom čase novú ústavu a tak svoj úrad bral niekedy ako nutnosť. Trochu s odporom prikývol aj na druhú kandidatúru, no tretiu odmietol (a tým vytvoril istý precedens dvoch volebných období) a stiahol sa na v čase Washingtonovej neprítomnosti trochu spustnutý Mount Vernon. V roku 1798 došlo k riziku konfliktu s Francúzskom a tak bol 66.ročný exprezident opäť menovaný za vrchného veliteľa ozbrojených síl. V roku 1799 počas jazdy na koni v snehovej búrke prechladol a na následny infekčného zápalu hrdla zomrel.

Založenie univerzity
Tretí americký prezident Thomas Jefferson patril medzi najinteligentnejších mužov na tomto poste. Autor deklarácie nezávislosti, kandidoval už v roku 1796, avšak prehral o tri hlasy s Johnom Adamsom a tak post prezidenta zastával v rokoch 1801-1809. Tretej kandidatúry sa podobne ako Washington vzdal a prenechal možnosť svojmu kamarátovi Jamesovi Madisonovi (ktorý sa stal štvrtým prezidentom). Počas celého života Jefferson tvrdil, že vzdelanie má byť očistené od vplyvu cirkvi. Aj preto takmer dve desaťročia presadzoval založenie novej sekularizovanej univerzity. Projekt sa mu napokon podarilo realizovat v roku 1819. Za pomoci štátnej charitatívnej kampane skúpil pozemky v Charlottesville a vybudoval tu univerzitu (University of Virginia). Sám navrhol plán univerzitných budov, vrátane centrálnej rotundy napodobujúcej rímsky pantheón. Taktiež spísal skriptá pre niektoré predmety. Keď bola škola v roku 1825 otvorená, bola jedinou v Amerike bez vplyvu cirkvi. Jefferson zomrel o rok neskôr, čo je zaujímavé, v rovnaký deň ako jeho predchodca John Adams.

Mediátor konfliktov
"Možem konštatovať, že som lepší exprezident, ako som bol prezident" konštatoval v roku 2005 Jimmy Carter. Dvadsaťpäťrokov potom ako prehral vo svojich druhých prezidentských voľbách s republikánom Ronaldom Reagonom bol neprekvapivo úprimný. Asi oprávnene bol po konci vo svojom úrade považovaný za neúspešného a aj preto sa ako 65-ročný rozhodol pre diplomatické a humanitárne aktivity. V roku 1982 za týmto účelom založil Carterovo centrum. Exprezident sa sústredil najmä na mediátorskú činnosť vo vojenských konfliktoch po celom svete. V roku 2002 mu jeho snaha vyniesla nobelovu cenu za mier. Snáď jeho najväčším úspechom bolo vyhubenie tzv. Guinejských červov, parazitov ktorými trpeli milióny Afričanov. Jeho post-prezidentské aktivity sa nevyhli kontroverziám, avšak je len málo bývalých prezidentov, ktorí sa môžu pochváliť lepšou káriérou po opustení najvyššieho úradu. Dnes je vo veku 96 rokov najstarším žijúcim americkým exprezidentom.

Stať sa sudcom
William Howard Taft bol prezidentom v rokoch 1908 až 1912. Bol vyštudovaným právnikom a jediným úradom do ktorého bol zvolený bol práve prezidentský. Motorom v jeho živote bola jeho manželka a predchodca (a neskorší súper) Theodore Roosevelt. Problémom bolo, že manželku krátko po príchode no Bieleho domu ranila mŕtvica. Tým akoby Taft stratil motiváciu a jeho prezidentské obdbobie nie je považované za veľmi úspešné. Dôkazom bol rozkol v Republikánskej strane a prehra v prezidentských voľbách v roku 1911 na úkor Woodrowa Wilsona.
V roku 1912 Taft celkom rád z politiky odišiel a začal sa venovať opäť právu. V roku 1921 sa stal predsedom Najvyššieho súdu v USA a tento post zastával deväť rokov. Stal sa jedinou osobou v dejinách, ktorá skladala, ale aj prijimála prezidenstský sľub (keďže novozvolený prezident skladá prísahu do rúk predsedu najvyššieho súdu). Napriek obrovskej nadváhe (mal 155 kg a je považovaný za najťažšieho prezidneta USA) sa dožil 73 rokov. Zomrel v roku 1930.

Stať sa kongresmanom
John Quincy Adams je jediným americkým prezidnetom, ktorý po uplynutí svojho volebného obdobia vstúpil do Snemovne reprezentantov. Prvý krát bol za kongresmana zvolený v roku 1830 a v laviciach snemovne ostal ďalších sedemnásť rokov. Je známy najmä bojom proti otroctvu. V roku 1841 úspešne obhajoval vzbúrených Afričanov z lode Amistad na Najvyššom súde USA. Súd rozhodol, že sa Afričania môžu vrátiť domov ako slobodní občania.
Mimochodom so svojim nástupcom Andrew Jacksonom, ktorý ho porazil vo voľbách roku 1828 sa neznášal. Odmietol isť na inauguráciu nového  prezidenta v jednom voze a taktiež sa nestretli ani po voľbách (čím bola po prvý krát porušená tradícia návštevy nastupujúceho prezident v Bielom dome).

Oženiť sa
Benjamin Harrison posledný bradatý prezident zastával svoj úrad v rokoch 1889-1893. Napriek tomu, že ho súčasníci popisovali ako chladného muža, pravdepodobne tomu až tak nebolo. Krátko potom ako opustil Biely dom sa zamiloval a v roku 1896 druhý krát oženil. Vzal si o dvadsaťpäť rokov mladšiu ženu, Mary Dimmickovú.
Harrisonova prvá manželka zomrela počas volebnej kampane, takže krátko pred tým ako si čerstvý exprezident začal nový románik. Mimochodom Mary Dimmicková bola asistentkou a zároveň neterou zosnulej prvej dámy. Svadba 62-ročného exprezidenta vzbudila rozruch, proti boli najmä jeho dve dospelé deti. Okrem iného odmietli na svadobný obrad prísť. Harrison ich na oplátku (takmer) vyškrtol zo závetu. Jeho pomerne veľký majetok z veľkej väčšiny zdedila v roku 1901 Mary a ich dcéra, narodená v roku 1897.

Podporovať svoju manželku
Napriek viacerým škandálom, pričom rezonovala najmä aféra  s Monikou Lewinski, odchádzal Bill Clinton z prezidentského úradu s najvyššou popularitou v dejinách (od čias kedy sa robia prieskumy verejnej mienky). Ako 54-ročný exprezident mal dostatok energie a času, aby sa venoval problémom svetových globálnych ekologických zmien a napríklad boju proti AIDS. Ostal aktívny aj demokratických prezidentských kampaniach, kde intenzívne podporoval kandidatúru svojej manželky Hillary. Najskôr v roku 2008 v neúspešnych demokratických primárkach proti budúcemu prezidentovi Barrackovi Obamovi a v roku 2016 v prezidentských voľbách proti Donaldovi Trumpovi.

Rybačka
Herbert Hoover, prezident a človek spoluzodpovedný za krach na Newyorskej burze v roku 1929, jeden z najbohatších mužov svojej doby, miloval rybárčenie. Históriu mu dala dokonca meno Fishing President. Ešte počas svojho pobytu v Bielom dome bol pre neho rybolov únik pred stresom. Prirodzene sa tomuto hoby venoval aj po skončení prezidentského úradu. Vo svojej dlhej postprezidentskej kariére (zomrel v roku 1964) napísal mnoho textov o zahraničnej politike a o problémoch trápiacich USA. Avšak jeho najdôležitejšia kniha, vydaná v roku 1963 sa volala Rybárčenie pre zábavu.

Stať sa opäť prezidentom
Hneď niekoľko amerických prezidentov sa pokúsilo vrátiť, avšak podarilo sa to len jednému. Bol nim Grover Cleveland. Stal sa tak 22. a 24. prezidentom USA.
Po svojom prvom volebnom období v rokoch 1885-1889 prehral vo voľbách s Banjaminom Harrisonom. Clevelandova popularita v demokratickej strane ostala ale naďalej veľká a tak dostal druhú šancu vo voľbách roku 1892 a oplatil prehru Harrisonovi.

V roku 2020 uplynulo sto-rokov od príchodu posledného transportu česko-slovenských legionárov prichádzajúcich z Ruska. Ich strastiplná cesta bola zavŕšením niekoľko ročnej sibírskej anabázy, počas ktorej sa zaplietli do ruskej občianskej vojny, ovládli trans-sibírsku magistrálu a z Vladivostoku cestovali ľoďami domov.
Predchodcovia legionárov vznikli v Rusku už v roku 1914, no skutočné  légie (po októbri 1918 nazývané aj čs. zahraničné vojsko) boli sformované v roku 1917. Ich členmi boli pôvodní rakúsko-uhorskí vojaci, Česi a Slováci, ktorí sa dostali do ruského zajatia. V radoch čs. légií dostali šancu bojovať na strane Dohody a prispieť tak porážke Nemecka a Rakúska-Uhorska. Víťazstvo Dohody umožnilo rozpad Rakúska-Uhorska a čo bolo najdôležitejšie, vznik Československa.

V radoch ruských légií bojovalo 5104 Slovákov (7,16 % z celkového počtu).  Najviac, až 3000 Slovákov vstúpilo do légií v roku 1918. Viacerí z nich boli vzdelávaní v novo vytvorenom Výchovnom tábore pre Slovákov v Irkutsku. Po zrušení tábora boli Slováci koncentrovaní najmä v 7. čs. streleckom pluku Tatranskom a neskôr 12. čs. streleckom pluku gen. M. R. Štefánika. V nasledujúcej časti uvedieme desať najvýznamnejších Slovákov a ich pôsobenie v čs. légiách v Rusku.

1. Významným Slovákom v čs. légiách v Rusku bol Jozef Gregor Tajovský. Narodil sa v roku 1874 v Tajove. Pred 1. svetovou vojnou pôsobil ako učiteľ, novinár, spisovateľ a bankový úradník v Prešove. Bol členom Slovenskej národnej strany, od roku 1912 jej tajomníkom. V roku 1915 musel narukovať a bol odvelený na východný front. Na bojisku však prešiel do ruského zajatia. Svoje skúsenosti a zážitky literárne spracoval v knihe – Rozprávky o československých légiách v Rusku. V novinárskej činnosti pracoval aj pre Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi. Angažoval sa v jeho Kyjevskom centre, písal pre časopis Čechoslovan a redigoval jeho prílohu Slovenské hlasy, neskôr bol redaktorom samostatných Slovenských hlasov. V Kyjeve pracoval až do leta 1917, keď vstúpil do čs. légií. V decembri 1918 sa stretol so Štefánikom.  Po návrate na Slovensko v roku 1920 pôsobil ako prednosta legionárskej kancelárie v Bratislave.

2. Janko Jesenský sa narodil v roku 1878 v Turčianskom Sv. Martine. Po štúdiu na právnickej akadémií v Prešove, získal doktorát z práva na univerzite v Kluži. Už v roku 1898 sa dobrovoľne prihlásil na výkon povinnej prezenčnej služby. Jednoročnú službu absolvoval v 72. bratislavskom pešom pluku c. a k. armády. Od roku 1906 vykonával advokátsku činnosť v Bánovciach nad Bebravou. Po mobilizácií v júli 1914 sa ako záložník hlásil v rámci honvédskej jednotky v Trenčíne. Podľa vlastných spomienok bol však ako pansláv uväznený a k 15. honvédskemu trenčianskemu pešiemu pluku nastúpil v polovici augusta 1914. Krátko pôsobil ako stráž vojenského skladu v Žiline, či ako zdravotník. Potom ako na neho došlo anonymné udanie (o tom, že sa mal v Žiline stretávať s nepriateľmi Uhorska) bol prevelený do Veszprému. V roku 1915 sa stal členom 31. honvédskeho pešieho pluku vo Veszpréme. V rovnakom roku bol s jednotkou odvelený na východný front. V júni 1915 Janko Jesenský prebehol do ruského zajatia. Po takmer roku strávenom v ruských zajateckých táboroch začal spolupracovať so Zväzom česko-slovenských spolkov na Rusi. Pracoval ako novinár, pričom najskôr ako prispievateľ, neskôr ako redaktor prispieval v Kyjeve do časopisu Čechoslovan. V decembri roku 1917 bol zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského.  Generál Milan Rastislav Štefánik ho vymenoval za poručíka čs. légií. V januári 1919 odišiel Janko Jesenský v rámci jedného z prvých transportov do Československa. Po návrate do vlasti sa stal na čas gemersko-malohontským županom, neskôr pôsobil v Nitre. Po roku 1929 pôsobil ako vládny radca na Krajinskom úrade v Bratislave. K legionárskej téme sa literárne vrátil v roku 1938 vydaním divadelnej hry Hrdina. Popisuje v nej príbeh legionára, ktorý na fronte v sebaobrane zabije nepriateľského vojaka, zhodou okolností suseda z rodnej dediny.

3. Na vojenskom, ale i politickom poli sa na Slovensku presadil Ferdinand Čatloš. Narodil sa v roku 1895 v Liptovskom Svätom Petrovi. V roku 1914 narukoval do 67. pešieho kráľovského prešovského pluku c. a k. armády a odišiel na front v Haliči. Dostal sa do ruského zajatia a roku 1917 vstúpil do československých légií. Pôsobil v 7. čs. streleckom pluku Tatranskom a zúčastnil sa bojov pri Bachmači. Spolu s ostatnými legionármi podnikol strastiplnú cestu cez Sibír. V roku 1918 bol prevelený do Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku, kde mal pôsobiť ako lektor pre slovenských príslušníkov légií (v tom čase v hodnosti poručíka). Po rozpustení tábora bol zaradený do 12. čs. streleckého pluku generála M. R. Štefánika, ako veliteľ 12. pešej roty. V tomto pluku strážil magistrálu v úseku Nižne – Udinsku a ako veliteľ 3. práporu napokon doviedol svoju jednotku späť na Slovensko. Po návrate do vlasti ostal pôsobiť v radoch československej armády. V roku 1939 sa stal ministrom obrany vlády Slovenskej republiky.

4. V Rusku bol veľmi aktívnym aj Ivan Markovič. Narodil sa v roku 1888 v Myjave. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Lipsku. Už počas študentských čias pôsobil ako jeden z hlavných predstaviteľov hnutia okolo časopisu Prúdy. Medzi rokmi 1909 – 1911 a 1912 – 1914 bol redaktorom časopisu Prúdy. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval, no na fronte zakrátko padol do ruského zajatia. V roku 1915 sa prihlásil do Českej družiny, prvej československej jednotky v ruskej armáde. Do vojska napokon zaradený nebol, keďže napokon pôsobil ako novinár. Od roku 1917 bol redaktorom tlačového orgánu Slovenské hlasy. Na jar roku 1918 ho Eduard Beneš pozval do Paríža a stal sa tajomníkom ČSNR v Paríži. Po vojne bol významným predstaviteľom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku.

5. Ďalším významným aktivistom bol Vladimír Svetozár Hurban. Narodil sa v roku 1883 v Martine. Študoval na gymnáziu v Hodoníne, na technickej univerzite vo Viedni a v Brne. Pôsobil ako novinár vo Viedni, Budapešti a Turč. Sv. Martine. V rokoch 1909 až 1914 pracoval ako profesor vojenského ústavu a tlmočník ruskej armády vo Varšave. Bol perzekvovaný za aktivity súvisiace s protiaponiovskou akciou Bjorsteda Bjornsona. Po vypuknutí 1. svetovej vojny vstúpil dobrovoľne do ruskej armády. Spoločne s Ivanom Markovičom založil v Petrohrade časopis Slovenské Hlasy. Od mája 1917 sa stal členom čs. vojska, pričom bol zaradený do 3. čs. streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova. V decembri sa v hodnosti kapitána stal príslušníkom 2. čs. záložného pluku. V lete 1918 odišiel do USA, kde sa stal vojenským poradcom Tomáša Garrique Masaryka. V októbri 1918 bol povýšený do hodnosti plukovníka. Po 1.vsvetovej vojne pôsobil naďalej v armáde. Od roku 1924 vstúpil do diplomatických služieb. Pôsobil v Egypte ako čs. vyslanec pre Švédsko, Nórsko a Litvu. Od roku 1936 bol čs. vyslancom v USA. Počas 2. svetovej vojny sa stal dôležitým členom zahraničného čs. odboja v USA.

6. Ďalším Slovákom v ruskom zajatí bol Michal Širica. Narodil sa roku 1894 v Smrečanoch. Po štúdiu na Nižšej hospodárskej škole nastúpil v roku 1914 do 67. pešieho prešovského pluku c. a k. armády. V marci 1915 sa dostal do ruského zajatia. Bol internovaný v zajateckom tábore v Krasnoufimsku, kde sa v roku 1917 prihlásil do čs. légií. Bol zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského. V októbri prišiel do Výchovného tábora v Irkutsku. V októbri 1919 bol menovaný za veliteľa čaty 11. roty  12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. V novembri bol povýšený na podporučíka. Od decembra 1919 do februára 1920 sa podieľal na odchode légií, pričom obraňoval zadný voj evakuovaných jednotiek. V ČSR pôsobil naďalej v radoch čs. armády. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania. V roku 1946 bol povýšený na brigádneho generála.

7. Úspešným bol aj Rudolf Viest, ktorý sa narodil roku 1890 v Revúcej. Študoval na vyššej priemyselnej škole v Budapešti a od roku 1911 tu aj pracoval. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval do 5. pešieho pluku c. a k. armády a odišiel na východný front. Už v novembri 1914 bol pri Krakove zajatý ruskými vojakmi. V roku 1915 sa ako dobrovoľník prihlásil do srbskej armády a bojoval pri Dobrudži. V roku 1917 pôsobil v Rusku a vo februári vstúpil do Čs. streleckej brigády. Od septembra 1918 bol členom 7. streleckého pluku Tatranského, pričom bol veliteľom 3. práporu. V roku 1919 bol menovaný za veliteľa Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku. Po rozpustení tábora bol pridelený do 12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. V hodnosti kapitána sa stal zástupcom veliteľa tohoto pluku.  V roku 1920 sa už v hodnosti majora vrátil cez Japonsko, Kanadu a USA do Československa. V medzivojnovom období pôsobil v čs. armáde, pričom zaznamenal významný hodnostný a kariérny postup. Ako jediný Slovák v ére 1. republiky dosiahol v čs. armáde generálsku hodnosť. Počas 2. svetovej vojny pôsobil v londýnskej čs. exilovej vláde, po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal veliteľom 1. čs. armády na Slovensku.

8. Medzi dôstojnícku špičku legionárov Slovákov v Rusku patril aj Emil Geryk. Narodil sa roku 1890 v obci Východná. Študoval na Strednej priemyselnej škole v Bratislave, gymnáziu v Žiline a ČVUT v Prahe. Ako vojak rakúsko-uhorských armád padol v roku 1915 do ruského zajatia. V januári 1916 vstúpil do Čs. streleckého pluku. E. Geryk bol jedným z prvých Slovákov vo vyššej dôstojníckej hodnosti. Už v bitke pri Zborove v roku 1917 velil čate a neskôr 9. a 10. rote 4. čs streleckého pluku Prokopa Holého. Bojoval taktiež v bitke pri Bachmači. V roku 1917 v hodnosti majora sa stal veliteľom tábora v Irkutsku. Od júla 1918 bol jedným z hlavných organizátorov formovania 12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. Po návrate do vlasti ostal ako dôstojník z povolania v radoch čs. armády. Ako jeden z mála Slovákov bol v medzivojnovom období povýšený do hodnosti plukovníka.

9.Jedným z prvých slovenských legionárov v Rusku bol Vladimír Daxner. Narodil sa v roku 1888 v Tisovci. Študoval v Kyjeve, v rumunskom Brašove a srbskom Novom Sade. Právo vyštudoval na univerzite v Budapešti. Pred 1. svetovou vojnou absolvoval školu pre jednoročných dôstojníkov. Na haličský front narukoval v roku 1915 ako nižší dôstojník 25. pešieho lučeneckého pluku c. a k. armády. V októbri 1915 Vladimír Daxner prešiel do ruského zajatia. Už vo februári 1916 bol zaradený do 1. streleckého pluku Majstra Jána Husa. Stal sa zástupcom veliteľom Výchovného tábora v Irkutsku. Od decembra 1917 sa v hodnosti kapitána stal napokon samotným veliteľom tohto výcvikového strediska. V januári 1920 bol menovaný za čs. vojenského atašé pri štábe japonských vojsk vo Vladivostoku. V marci 1920 napokon z Ruska odišiel domov na Slovensko. V medzivojnovom období pôsobil ako pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, neskôr ako štátny notár. Počas Slovenského národného povstania bol aktívnym členom Veliteľstva 1. čs. armádneho zboru na Slovensku.

10. V légiách pracoval aj Štefan Fajnor narodený roku 1888 v Senici. Vyštudoval právo v Budapešti a pred vojnou pôsobil ako advokátsky koncipient. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval a odišiel na východný front. V roku 1915 bol zajatý ruskou armádou a ako jeden z prvých Slovákov sa prihlásil do Českej družiny. V roku 1916 sa stal členom 1. Čs. streleckého pluku Majstra Jána Husa. Ako veliteľ 6. roty 1. pluku Čs. streleckej brigády bojoval v bitke pri Zborove. Zúčastnil sa bojov légii pri ústupe od hraníc Haliča, cez Kyjev, Bachmač až do Penzy. Padol 27. júna 1918 v trojdňovej bitke proti boľševikom pri Buzuluku. Kapitánom bol menovaný in memoriam.

V 15. storočí patrili medzi najsilnejšie rodiny renesančného Ríma. Ich meno sa v istých časoch stalo synonymom pre hriešnikov a nekalé praktiky. Dali svetu dvoch pápežov, známych najmä kvôli neskrývanému nepotizmu a túžbe po moci. Kto v skutočnosti boli Borgiovci?

Pôvod Borgiovcov siaha do španielskej Valencie, 14. storočia. Prvým, kto sa presunul do Ríma bol Alfonso di Borgia (1378 - 1458), keď sa v roku 1444 stal kardinálom. Titul získal z vďačnosti za diplomatické schopnosti, keď sa mu podarilo urovnať spor medzi pápežom a kráľom Aragónska. Jedenásť rokov po príchode do Ríma bol zvolený za pápeža. Vybral si meno Kallixtus III. Jeho pontifikát bol výrazne ovplyvnený postupom Turkov na Balkáne. Snažil sa organizovať krížové výpravy, pričom sa mu podarilo na čas Osmanov zastaviť. Nezabúdal, ale ani na rodinné zväzky. Hoci pontifikát Kalixta III. trval len tri roky do vplyvných úradov menoval skoro 300 rodinných príslušníkov a priateľov. Intenzívne podporoval najmä svojho obľubeného synovca Rodriga Borgiu, ktorého vymenoval za kardinála a neskôr vicekancelára pápežskej stolice. V čase keď pápež umieral väčšina z jeho príbuzných z Ríma kvôli protiborgiovským nepokojom utiekla. Len Rodrigo našiel odvahu zúčastniť sa pápežovho pohrebu. Toto správanie vzbudilo obdiv aj u nepriateľov. Jeho palác bol síce vyplienený no Rodrigovi sa nič nestalo. Post vicekancelára si udržal počas vlády nasledujúcich troch pápežov a v roku 1492 bol jednomyselne zvolený novým pápežom Alexandrom VI..

Alexander VI. bol vynikajúcim organizátorom a diplomatom, no preslávil sa najmä porušovaním celibátu Mal desiatky milostných afér a pravdepodobne až desať nemanželských detí. Samozrejme v dejinách nebol jediný, avšak Rodrigo sa k svojim potomkom otvorene hlásil a intezívne ich podporoval. Jeho meno sa stalo napokon symbolom morálneho úpadku pápežstva.

Krátko po svojom zvolení za pápeža Rodrigo vymenoval svojho vtedy osemnásťročného syna Cesareho kardinálom. Ak by sa zdal na úrad primladý, tak dodame, že rôzne cirkevné úrady zastával už od svojich deviatich rokov. Ako 15-ročný sa stal biskupom, hoci ešte nebol ani vysvätený za kňaza. Cirkevná kariéra mu však prišla nudná. V roku 1497 bol za záhadných okolností zavraždený pápežov najmladší a najobľúbenejší syn Juan Borgia, veliteľ pápežských vojenských jednotiek. V Ríme sa hovorilo, že za Juanovu vraždu môže Cesare, no obvinenie sa nikdy nepreukázalo. So súhlasom svojho otca sa vzdal kardinálskeho postu a venoval sa predovšetkým kariére vojaka. Pri svojich početných ťaženiach sa snažil v Taliansku vytvoriť trvalé Borgiovské kniežatstvo. Obsadzoval jedno mesto za druhým a ukazoval sa ako pozoruhodne spravodlivý a úspešný vládca. Na druhej strane neváhal nechať zmasakrovať 6000 obyvateľov nepriateľského mesta Capua. V roku 1503 pápež Alexander VI. aj Cesare ochoreli. Podľa niektorých zdrojov boli otrávení, avšak pravdepodobne išlo o maláriu. Cesare sa z nákazy vyliečil no otcova smrť zmarila nádeje na Borgiovský štát. Nový pápež Julius II., známy nepriateľ Borgovcov prinútil Cesareho k úteku do Neapola. Po dvoch rokoch ho však chytili, mučili a na rozkaz pápež bol prevezený do Španielska, kde bol uväznnený. Rodrigovi sa však podarilo utiecť, keď sa spustil z veže na hodvábnej šnúre. Za panstvo Borgiovcov odhodlaný bojovať naďalej avšak už bol len dobrodruhom bez finančných pristriedkov. Zomrel ako žoldnier pri obliehaní pevnosti Viana na severe Španielska. Nedožil sa ani 32 rokov.

Ďalší dôležitý potomok Rodriga bola dcéra Lucrezia Borgia. Otec jej dohodol postupne tri manželstvá, každé za účelom spojenia Borgiovcov s iným silným rodom. Prvé manželstvo s Giovanim Sforzom sa časom ukázalo politicky nevhodné a tento milánsky vojvoda sa stal nepohodlný. Pápež tak svoju dcéru z dôvodu nenaplnenia manželstva a vojvodovej impotencie rozviedol. Sforza sa bránil a verejne odsúdil údajné incestné vzťahy Lucrezie so svojimi bratmi. Pápež ho tak nechal exkomunikovať a neskôr popraviť. V čase rozvodu mala Lucrezia milostný pomer s mladým šľachticom Pedrom Caldésom, takže keď ju pápež vyhlásil za nedotknutú pannu bol už niekoľko mesiacov tehotná. Keď sa o tehotenstve dozvedel Lucreziin brat Juan nechal Pedra uväzniť a hodiť do Tiberu. Pápežova dcéra bola poslaná do kláštora, kde aj porodila.  Pri druhom sobáši si Lucrezia vzala Alfonsa Aragónskeho, syna kráľa Neapolska. Toto šťastné manželstvo sa ale čoskoro stalo objektom žiarlivosti ďalšieho Lucrezinho brata - Cesareho. Keď Alfonso navštívil Rím bol zranený Cesareho mužmi. Po útoku sa rýchlo zotavoval, tak ho napriek ochranke napokon zaškrtili. Tretím manželom bol vojvoda z Ferrary - Alfonso d´Este. Pred odchodom z Ríma ešte pápež zabezpečil Lucrezine deti. Prvý syn (otec Pedro) bol oficiálne označený ako potomok Cesareho, mladšieho Giovanniho si v tajnej bule osvojil samotný Alexander VI.. Svojho nového manžela Lucrezia očarila a z manželstva vzišlo hneď niekoľko detí. Ferera sa aj vďaka nej stala významným politickým centrom. Vojvodkyňa sa stala mecénkou umenia a vedy. Podporovala aj cirkev, okrem iného založila kláštor klarisiek v San Bernardine. Zomrela v roku 1519 po pôrode v poradí svojho už ôsmeho dieťaťa.

Borgiovci mali vo svojej dobe naozaj zlú reputáciu. Boli obviňovaní z vraždy, incestu, travičstva a dokonca bosoráctva. Najčastejšie ich však spájali so sexuálnymi prečinmi. V roku 1501 napríklad zorganizoval Cesare tzv. Gaštanový banket. Malo ísť o masové orgie konané v rímskych pápežských palácoch. 50 nahých prostitútok malo za úlohu baviť hostí, ako aj pápeža. Po večeri boli zapálené sviečky postavené na podlahu a medzi ne boli rozhádzané gaštany. Nahé kurtizány ich mali zbierať. Mimochodom podobné bakchinálie sa mali konať aj počas tretej Lucrezinej svadby.
Na druhej strane netreba zabúdať na politické úspechy oboch borgiovských pápežov ako aj ďalších členov tohto klanu. Vhodným príkladom úspešnej (ale aj morálnej) kariéry je František Borgia. Bol pravnukom Alexandra VI. a kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho. Vstúpil do diplomatických služieb na dvore španielského kráľa Karola V.. Tu spoznal svoju manželku, s ktorou mal postupne osem potomkov. Keď mu žena zomrela v František sa rozhodol vstúpiť do nového Jezuitského rádu. V rámci rekatolizácie pomáhal budovať jezuitské vzdelávacie inštitúcie. Preslávil sa aj podporou misijnej činnosti rádu. Ako jeho generálny predstavený organizoval miesie do Peru, Brazílie, či Mexika. Taktiež pomáhal vytvoriť koalíciu západných štátov proti Osmanskej ríši. Zomrel v roku 1572. O sto rokov bol vyhlásený za svätého.
Borgovci boli jednoducho produktom svojej doby. Vo svojich praktikách určite neboli jediní, no stali sa symbolom. Aj preto vzbudzujú pozornosť už po stáročia.

10. Basileos II. Bulharobijca (958 - 1025) byzantský cisár. Posledný panovník z macedónskej dynastie sa preslávil vojenskými víťazstvami a výraznými územnými ziskami. Za jeho vlády sa Byzantská ríša stala najmocnejšou krajinou Európy. Svoju prezývku Bulharobijca si vyslúžil po  tom ako nechal oslepiť 14 000 bulharských zajatcov, aby ich poslal spät svojmu cárovi. Jeho majetok predstavoval asi 125 milárd eur. Zisky plynuli najmä z obchodu a výroby hodvábu. Byzantská ríša mala v tom čase dokonca svetový monopol na výrobu purpurového hodvábu - látky žiadanej u všetkých európskych monarchov. Sám Basileos ale podľa histroických prameňov nechcel žiť v blahobyte, ale skromne.

9. Cornelius Vanderbilt (1794 - 1877) - americký dopravný magnát. Začínal ako pomocník na otcovom trajekte v New Yorku, no už ako šestnásťročný si kúpil vlastnú loď a začal podnikať. Špecializoval sa na osobnú lodnú dopravu po rieke Hudson a spojenie Manhattanu s Staten Islandom. Vďaka veľkej flotile lodí získal prezývku "Commodore" čo bola v tom čase najvyššia hodnosť v americkom námorníctve. Od roku 1864 sa preorientoval na železničnú dopravu. Vybudoval množstvo dôležitých železničných tratí ako aj staníc. Najznámejšou je Grand Central Depot v New Yorku. Okrem podnikania intezívne podporoval školstvo. Založil univerzitu v Nashiville, ktorá dodnes nesie jeho meno.  Jeho majetok by v súčasnosti predstavoval 145 miliárd eur.

8. Alan Rufus (1040 - 1093) - normanský šľachtic, synovec Viliama Dobyvateľa a 1.lord z Richmondu. V roku 1066 sa po boku svojho strýka zúčastnil bitky pri Hastingse, ktorá znamenala ovládnutie anglického trónu Normanmi. Od nového kráľa (Viliama I.) za verné služby obdržal niekoľko titulov a najmä pôdu v oblasti Cambridge. V roku 1069 získal ďalšiu pôdu a titul 1. lorda z Richmondu. Alan vybudoval v Richmonde a najmä vzťahom so svojim strýkom (časť majetku po ňom aj zdedil) sa stal najbohatším mužom v Anglicku. V prepočte by jeho majetok dnes predstavoval 160 miliárd eur. Podobne ako iní boháči aj on mal sklony k filantropii. Počas svojho života napríklad intenzívne podporoval výstavbu kostolov a iných cirkevných budov.

7. Mir Osman Ali Khan (1886 - 1967) - posledný nizán (knieža) do roku 1948 najväčšieho indického kniežacieho štátu Hajdarábád. Jeho majetok sa odhaduje na 180 miliárd eur. Ako dedičný nizán slobodne disponoval štátnymi financiami. Okrem toho zdedil zbierky mimoriadne cenných drahokamov, najväčší (Jacob Diamond) mal 185 karátov. Počas života štedro podporoval budovanie škôl, univerzít a vedeckých inštitúcií. Taktiež sa výraznou mierou zaslúžil o vybudovanie protipovodňového systému pre Hajdarábád. Po vzniku Indickej republiky bol nútený abdikovať, naďalej však ostal najbohatším mužom v južnej Ázii. Po roku 1948 daroval novému indickému štátu nemalé prostriedky. Podľa legendy mal vložil 5000 kg zlata na fond indického ministerstva obrany (potvrdených je 425 kg).

6. Mikuláš II. (1868 - 1918) - posledný ruský cár. Jeho skutočný majetok je však predmetom diskusii, keďže aktíva Romanovskej dynastie spravovalo Ministerstvo cárskeho dvora. Staralo sa napríklad o 65 miliónov hektárov pôdy v Bajkalskej oblasti. Okrem iného sa tu nachádzali desiatky baní, kde sa ťažilo zlato, striebro, meď a uhlie. Den ťažko vyčísliteľnú hodnotu mali aj umelecké diela v cárskej galéri Ermitaž. V podstate dodnes nezistené množstvo peňazí uložených na zahraničných účtoch. Problém s osobným majetkom cára je, že s ním nemohol slobodne disponovať (napríklad pôdu nemohol predať). Osobne poberal každoročný plat 24 miliónov rubľov, ktoré boli určené na beh dvora, údržbu cárskych palácov, divadiel a výdavky rodiny. Po februárovej a novembrovej revolúcií v roku 1917 bol celý cársky majetok zoštátnený. Podľa niektorých mal hodnotu 255 miliárd eur.

5. Andrew Carnegie (1835 -1919) - americký podnikateľ, oceliar a filantrop. Začínal ako poslíček, no v 70tych rokoch založil v Pittsburgu oceliarsku spoločnosť Carnegie Steel Company. V priebehu dvoch desaťročí sa spoločnosť stala najväčším a najziskovejším podnikom na svete. V roku 1901 Carnegie oceliarne predal za 400 milónov dolárov, čo bola do tej doby najväčšia finančná transakcia v dejinách. Svoje peniaze neskôr použil pri podpore rozvoja vzdelávania a umenia. V New Yorku nechal v roku 1891 postaviť legendárnu koncertnú sieň Carnegie Hall. Preslávil sa aj ako štedrý donor odliatkov kostry dinosaura viacerým európskym múzeám. Majetok Andrewa Carnegiho sa odhaduje na 264 až 317 milárd eur.

4. John D. Rockefeller (1839 - 1937) - americký podnikateľ a ropný magnát. Jeho majetok sa odhaduje na 215 až 340 milárd eur. Rockefeller začal podnikať so svojimi bratmi vo vtedy rozbiehajúcom sa ropnom priemysle. Bol veľmi pracovitý no mal aj šťastie, keďže význam ropy v druhej polovici 19. storočia výrazne narástol. Jeho Standard Oil Company, založená roku 1870 sa stala najväčšou ropnou spoločnosťou sveta s monopolným postavením na americkom trhu.  Sám ju viedol do svojho odchodu do dôchodku v roku 1897. Následných štyridsať rokov sa venoval filantropii. Podporoval vedecký výskum, umenie a objavy v medicíne. Vďaka Rockefellerovej nadácií došlo napríklad k vymieteniu žltej zimnice.

3. Mansa Musa (1280-1337) - kráľ Mali z Timbuktu. Podľa niektorých najbohatší muž, ktorý kedy chodil po Zemi. V prospech týchto ideí, hovorí to, že jeho západoafrické kráľovstvo bolo na začiatku 14. storočia hlavným  svetovým producentom zlata (pravdepodobne vyprodukovali až 1 tonu zlata ročne). Ako kráľ de facto vlastnil všetko v krajine, takže hodnota jeho bohatstva sa nedá vyčísliť. Niektoré odhady hovoria o 350 miliárdách eur. Svoje bohatstvo si Mansa Musa prirodzene užíval. Legendárna je najmä jeho púť do Mekky z rokov 1324-25.  Karavána niekoľko stoviek tiav niesla tony zlata určeného na bežné výdavky. Množstvo minutého zlata malo spôsobiť v Egypte a v Mekke desaťročnú lokálnu menovú krízu (keď ceny zlata padli strmo nadol). To čo pôvodne vyzeralo ako vedľajší efekt rozmarného míňania bol v skutočnosti premyslený ťah. Oslabenie egyptskej ekonomiky znamenalo presunutie centra obchodu so zlatom (z Káhiry) do Timbuktu. Kráľ bol inak veľkým donorom umenia a vzdelávania. Vo veľkom financoval výstavbu mešít a madras (centier vyššieho vzdelania).

2. Jakob Fugger (1459-1525) - obchodník, bankár a ťažiar z nemeckého Augsburgu. Z rodinnej firmy urobil jednu z najväčších spoločností v Európe. Začal s obchodovaním so súknom a pôžičkami Habsburgovcom a pápežskej kúrií. Kľúčové však boli aktivity v ťažbe drahých kovov na Slovensku. Po výrazných investíciách a vybudovaní infraštruktúry sa stredoslovenský banský región stal najväčším producentom medi na svete. V spolupráci s Turzovcami dokázal Jakob Fugger vytvoriť premyslený systém dopravných komunikácií, ktorými meď putovala na Západ a z Portugalska až do Indie.  Fugerovská firma mala dokonca v jednom momente európsky monopol na obchod s meďou. Svojimi investíciami Jakob Fugger ovlyvňoval aj politiku. Výraznou mierou prispel k voľbe Karola V. za cisára svätej ríše rímskej, v tom čase jedného z najmocnejších politikov sveta. Inicoval aj stavbu prvého sídliska pre sociálne slabších v dejinách. Na predmestí Augsburgu zvanom Fuggerei bývali za symbolické nájomné chudobní obyvatelia mesta (mimochodom štvrť do dnes stojí aj keď nájmné už je podstatne vyššie). Odhadovaný majetok Jakoba Fuggera bol 340 až 420 miliárd eur.

1. Octavian Augustus (63 BC - 14AD) - prvý rímsky cisár a adoptívny syn Gaia Julia Cezara žil medzi rokmi 63 BC až 14 AD. Po rokoch občianskych vojen zaviedol v Ríme mier. Podľa odhadov mal majetok v hodnote jednej pätiny ekonomiky Rímskej ríše, čo predstavovalo neuveriteľných 3,9 bilióna eur. Okrem iného, po istú dobu osobne vlastnil jednu z budúcich rímskych provincií - Egypt. Svoj majetok využíval na výraznú prestavbu mesta Rím. Známy je jeho výrok o tom, že našiel Rím z tehál no zanecháva Rím z mramoru. Postavil obrovský cisársky palác na Palatine, niekoľko chrámov, kúpeľov, aquaductov a divadiel. Svoju popularitu podporoval organizovaním nákladných hier, keď do Ríma nech priviesť exotické zvieratá zo všetkých kútov vtedy známeho sveta.

Východ je prírodne a kultúrno-historicky najrozmanitejšou časťou Slovenska. Počnúc Východoslovenskou nížinou, cez oblasti so zvlnenými pohoriami až k Vysokým Tatrám ponúka naozaj pestrú paletu prírodných krás. Tie, spolu s výhodnou polohou určite v minulosti ovplyvnili človeka pri jeho tvorbe, najmä v architektúre. Spišská gotika, východoslovenská renesacia, drevené kostolíky, či viaceré významné hrady a zámky, to všetko predstavuje významnú časť kultúrného dedičstva Slovenska. Nie je náhoda, že väčšina slovenských lokalít Unesco sa nachádza práve na východe. V nasledujúcom článku sa pozrieme na vzostupy a pády v dejinách východného Slovenska.

Ak preskočíme rozprávanie o pravekých kultúrach a Keltoch, dostaneme sa k Slovanom. Tí, prichádzajúc z východu prekročili karpatské priesmyky a v 6. storočí sa niektorí z nich začali usádzať v povodí východoslovenských riek (najmä pri Prešove).  Tým vlastne vytvorili prvé slovanské sídla na našom dnešnom území. V 9.storočí sa východné Slovensko stalo súčasťou Veľkomoravskej ríše, no kontinuita slovanského osídlenia pokračovala aj po jej páde. Keďže nebezpečenstvo, v podobe agresívnych kočovných národov prichádzalo u nás z východu, nebolo to úplne samozrejmé. 

Keď v roku 1000 založil Štefan I. Uhorské kráľovstvo začlenil východné Slovensko do nového štátu, aj keď nie okamžite. V priebehu vrcholného stredoveku vznikli historické regióny - župy a ich do dnes používané názvy. Spiš a Šariš, lokalizované na severe, Zemplín a Abov južnejšie a Gemer na juhozápade. Na dnešné územie východného Slovenska zasahovala aj Užská a Turnianska župa, avšak išlo len o menšie časti. V čase utvárania žúp vznikali aj mestá, predovšetkým na Spiši. Prvenstvo drží Levoča. Mesto ako aj celý východ spustošili Tatári pri svojom vpáde 1241-42. Keďže prežil len ten, kto neutiekol do hôr celé oblasti ostali vyľudnené. Kráľ Belo IV. preto pozval do krajiny nemeckých osadníkov, ktorí sa usadili najmä na Spiši. Ako obyvateľstvo na čas oslobodené od daní Nemci (Sasi) obnovili spomínanú Levoču ako aj ďalšie obce.  

Zlatá éra východného Slovenska, ako aj celého stredovekého Uhorska prišla v 14.storočí za vlády Anjouvcov. Práve v bitke pri Rozhanovciach, neďaleko Košíc porazil kráľ Karol Róbert pánov východného Slovenska - Omodejovcov (spojencov mocného Matúša Čáka). Z bývalého omodejského panstva, ležiaceho aj na Zemplíne a Above sa stalo jadro budúcej kráľovej moci. Potom ako Karol Róbert udelil viacerým východoslovenským mestám privilégia, ich význam prudko vzrástol. Spišské mestá a Košice sa stali dôležitými obchodnými centrami ležiacimi na spojnici poľského a baltského severu a uhorského juhu. Okrem toho sa na Spiši začalo s rozvojom banníctva. Za Karolovho syna Ľudovíta I. Veľkého došlo k podpore gotiky. Svetovým prvenstvom v privilégiu vlastniť meststý erb sa vďaka Anjuovcom pýšia Košice.

Český a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský stál pred ťažšou situáciou ako jeho predchodcovia. Na juhu čelil tureckému nebezpečenstvu, v Čechách odbojným Husitom. Aby získal finančné prostriedky potrebné na boj, dal do zálohy 16 spišských miest poľskému kráľovi. Do Uhorska sa vrátili až v roku 1770. Za Ladislava Pohrobka boli viaceré východoslovenské mestá vystavené teroru zo strany tzv. Bratríkov (pôvodne nasledovníkov Husitov na Slovensku, neskôr zdivočelých žoldnierov). Na druhej strane sa v 15.storočí začalo s výstavbou katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Pôvodný plán vytvoriť 5-loďový chrám sa bohužial nenaplnil, no v meste vznikla na uhorské pomery významná kamenárska huta. Kvality a sláva majstra Pavla z Levoče a jeho drevených sôch siahali začiatkom 16.storočia ešte o level vyššie.

Po víťazstve Turkov pri Moháči v roku 1526 a obsadení centrálnej časti Uhorska význam (nie len) východného Slovenska vzrástol. Permanentné turecké nebezpečenstvo prinútilo mestá k prebudovaniu obranných systémov. Rozvoju však bránili vojny a tzv. stavovské povstania. Išlo o revolty uhorskej protestantskej šľachty proti panovníkom z radov Habsburgovcov. Za zmienku stojí udalosť spojená s povstaním Imricha Tokoliho zvaná Prešovské jatky. Sedmohradské knieža Tokoli začal povstanie ako turecký spojenec v roku 1678. Obsadil takmer celé územie dnešného Slovenska, avšak po porážke Turkov pri Viedni (1683) proti cisárovi Leopoldovi I. (zároveň uhorskému kráľovi) nemal šancu. Cisár sa so zvyškom povstalcov vysporiadal masakrom, ktorý bol silnou kávou aj na vtedajšie pomery. Cisárský generál Carafa nechal 24 obvinených mučiť a exemplárne popraviť. Jeden z odsúdených musel napríklad znášať vrážanie žeravých drôtov do genitálií, či trhanie nechtov. Dekapitácia musela byť napokon pre neho vykúpením. Aby sme sa, ale vrátili k pozitívam, začiatkom 17. storočia sa na Spiši a Šariši rozvinula špecifická výchoslovenská renesancia. Zvonice v Strážkach a Kežmarku, panské domy a radnica v Levoči majú v dejinách slovenského výtvarného umenia osobitný význam. Netreba zabudnúť ani na vznik Košickej univerzity, tretej v dejinách Slovenska, v roku 1657.

V 18. storočí po vyhnaní Turkov z Uhorska a vzniku Habsburskej monarchie aj s Haličou začal význam východoslovenských regiónov (okrem Gemera) klesať. V 19. storočí pribudli nové typy stavieb - reduty, divadlá, nájomné domy. V 70tych rokoch viaceré mestá spojila železnica. Mimochodom, na východe vznikol aj prvý futbalový klub u nás. Bolo to v Prešove v máji 1898.

Počas 1.svetovej vojny sa východné Slovensko stalo zázemím pre východný front. Tisíce vojakov z celej monarchie doviezla železnica do Humenného či iných východoslovenských miest a odtiaľ pokračovali peším pochodom. Z frontu zase prichádzali ranení ošetrovaní v nemocniciach a padlí, ktorých pochovávali na desiatkach vojenských cintorínov. Časť z nich existuje dodnes. Počas prvej vojnovej zimy (1914-1915) sa ruské vojská dostali až na južné svahy Karpát a obsadili Bardejov, Svidník či Medzilaborce.

Po roku 1918 sa východné Slovensko stalo súčasťou novej československej republiky. Avšak najskôr bolo v novembri a decembri 1918 potrebné oblasť vojensky obsadiť, následne sa vysporiadať s odporom maďarského obyvateľstva miest. Po útoku Maďarskej republiky rád v máji a júni 1919 prakticky celé východné Slovensko padlo nakrátko do rúk maďarským boľševikom. V Prešove bola dokonca vyhlásená babková Slovenská republiká rád. Po diplomatickom zásahu československých spojencov sa však maďarské vojská z nášho územia stiahli. Následné poslovenčenie miest prebiehalo len pomaly. Košice sa nálepky maďarského mesta zbavili až po 2.svetovej vojne. Na druhej strane sa Košice spolu s Prešovom stali významnými administratívnymi centrami (naopak význam Levoče výrazne poklesol). Vybudovali sa správne budovy, pošty a rozhlas, banky a na sklonku republiky vznikla Štátna vysoká škola technická Dr. M.R. Štefánika v Košiaciach.

Viedenskou arbitrážou v novembri 1938 bolo Československo nútené odstúpiť svoje júžné územia Slovenska Maďarsku. Týkalo sa to celej východoslovenskej nížiny a o čo viac aj Košíc. Fotografie ako obyvateľstvo maďarskej národnosti víta hlavu Maďarska Miklósa Horthyho prichádzajúceho do mesta na bielom koni sú známe.  Niekoľko mesiacov na to, v marci 1939 opäť na východnom Slovensku zúrila vojna. V tzv. Malej vojne zaútočilo Maďarsko z východu a zakrátko okupovalo oblasť Sobraniec. Počas konfliktu došlo k bombardovaniu Spišskej Novej Vsi - prvému leteckému bombradovaniu v strednej Európe. Slovenská republika, ktorá v čase útoku existovala týždeň nemala veľa času na obranu a prípadný protiútok. Zahraničná politika Slovenska, rovnako ako aj Maďarska bola v tom čase ovládaná Hitlerom. Ten rozhodol o okamžitom zastavení bojov a tak Slovensko došlo o ďalšie východné územia. Pri absencií Košíc sa správnymi centrami stali menšie mestá ako Gelnica a Trebišov.

Významnou etapou dejín boli boje na jeseň 1944. Sovietska armáda spoločne s 1.československým armádnym zborom v snahe pomôcť Slovenskému národnému povstaniu začala Karpatsko-dukliansku operáciu. Išlo o jednu z najväčších horských bitiek celej 2. svetovej vojny. Napriek svojmu neúspechu operácia odštartovala oslobodzovanie východného Slovenska. Vyvrcholením boli tvrdé boje v Dargovskom priesmyku a obsadenie Košíc v januári 1945. Z posledných udalostí vojny nemožno zabúdať ani na podpis Košického vládneho programu, ktorý stanovil nový spoločensko-politický poriadok v obnovenej československej republike. Obyvatelia maďarskej a nemeckej národnosti sa napríklad stali občanmi druhej kategórie a ich osude a prípadnom odsune malo byť rozhodnuté neskôr. Na jeseň 1946 boli napokon (aj) spišskí Nemci zo Slovenska vysťahovaní.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948, tak ako na celom Slovensku došlo aj na východe k obrovským spoločenským zmenám. Proces kolektivizácie vytvoril jednotné roľnícke družstvá a natrvalo vykorenil tradičný spôsob poľnohospodárstva. Rovnako tak budovanie mamutích priemyselných závodov, najmä Východoslovenských železiarní v Košiciach zmenilo zaužívané typy zamestnania. Bezohľadnou výstavbou došlo k zničeniu viacerých budov v historických centrách východoslovenských miest. Na druhej strane sa vďaka pamiatkovej ochrane podarilo zachrániť bardejovské námestie a Levoču. Významným miestom spomínania sa stal pamätník na Dukle. Každoročne sa tu organizovali masové oslavy, pioneri z okolia tu skladali svoje sľuby, bol otvorený náučný chodník v Údolí smrti a pod..

Pád komunizmu v roku 1989 a vznik Slovenskej republiky v roku 1993 bol na východe spojený s prudkým nárastom nezamestnanosti. Potom ako boli viaceré podniky nútené prepúšťať a iné vedené neschopným manažmentom úplne skončili, bola situácia v niektorých okresoch výrazne nepriaznivá. V priebehu nového milénia sa veci začali zlepšovať avšak chýbalo diaľničné spojenie so západom. Taktiež došlo k rozvoju kultúry. Prakticky všetky historické centra spišských a šarišských miest prešli rekonštrukciou. Historické jadro Levoče, Bardejova, drevené kostolíky v Karpatoch a bukové pralesy v Poloninách a Vihorlate pribudli k Spišskému hradu na zoznam kultúrneho dedičstva Unesco. Na čakajúcej listine so žiadosťou o zapísanie do zoznamu je ešte oltár majstra Pavla z Levoče ako aj slovenská časť vinohradníckej oblasti Tokaj. Vyvrcholením na poli kultúry bol nesporne rok 2013, keď sa Košice stali európskym hlavným mestom kultúry.

Albion - Názov pôvodne označujúci celú Britániu, je dnes známy ako synonymum Anglicka. Objavuje sa už v rímskych časoch a etymologicky má dve možné interpretácie. Podľa jednej z nich, základ slova albio znamená biely, čo môže odkazovať na známe útesy viditeľné na južnom pobreží Anglicka.  Podľa druhej znamená krajina na konci sveta (v zmysle na hranici známeho sveta). V priebehu storočí vzniklo o pomenovaní niekoľko legiend. Najznámejšia pochádza zo 14.storočia. Ostrov mal dostať meno podľa najstaršej z 30 dcér gréckeho kráľa, ktoré museli z rodnej krajiny odísť. Pristáli v ďalekej krajine na severe a podľa z najstaršej z dcér ju pomenovali Albine.

Aragónsko - je dnes autonómne spoločenstvo v Španielsku, v minulosti samostatné kráľovstvo. Existovalo medzi rokmi 1035 - 1516 a jeho centrum sa nachádzalo v Zaragoze. Neskôr bolo spojené s dnešným Katalánskom, Valenciou a súostrovím Baleáry. Po svadbe Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely Kastílskej (resp. po nástupe Karola I. v roku 1516) sa oblasť začlenila do novovzniknutého Španielskeho kráľovstva. Názov je pravdeodobne odvodený od rieky Aragon, resp. od baskického haran-goi-ona, čo v preklade znamená vyššie dobré údolie.

Batavská republika - bol štát, ktorý medzi rokmi 1795 a 1806 existoval na územi dnešného Holandska, Belgicka a časti Nemecka. Išlo o tzv. sesterskú republiku Francúzska, resp. jeden z Napoleonovych bábkových štátov. V roku 1806 sa francúzsky cisár rozhodol preusporiadať pomery a vytvoril nové Holandské kráľovstvo s kráľom Ľudovítom Bonapartem (Napoleonovým bratom). Názov bol odvodený od germánskeho kmeňa Bataviov, ktorí okolo 1.storočia BC žili pri holandskom úseku rieky Rýn. Meno Batavia dodnes nesie jedna z holandských provincií.

Besarabia - územie ohraničené riekami Dnester a Prut, v podstate korešpondujúce s dnešným Moldavskom. Podľa tradičného vysvetlenia je názov odvodený od valašskej dynastie Besarabov, ktorá vládol na juhu krajiny v 14. storočí. Dynastia vytvorila Moldavské kniežatstvo, ohrozované mocnými susedmi, predovšetkým Turkami. Kniežatstvo si však za cenu platenia tribútu udržalo samostatnosť až do 18.storočia. To už bola éra ruského vplyvu. Rusi videli v oblasti vhodný prietor na ďalšiu expanziu na Balkán a v roku 1812 Besarabiu pripojili k svojej ríši. Severná časť ostala jej súčasťou až do roku 1918, kedy bola podobne ako tá južná v roku 1859, pripojená k Rumunsku. V Rusku v tam čase zúrila občianska vojna a víťazi 1.svetovej vojny chceli vytvoriť silný rumunský štát. Oblasť zmenila pána opäť v roku 1940, kedy ju na základe Paktu Molotov-Ribbentrop obsadili sovietske vojská. Súčasťou ZSSR bola Besarabia až do roku 1991, keď vzniklo nezávislé Moldavsko a južná časť pripadla Ukrajine.

Burgundsko - historická krajina pôvodne ležiace v juhovýchodnom a východnom Francúzsku, pomenované podľa germánskeho kmeňa Burgundov. V stredoveku existovali dve Burgundské kráľovstvá. Prvé, medzi rokmi 534 až 933 ako podriadená krajina Franskej ríše, resp. súčasť tzv. cisárskeho údelu. Po roku 933 kedy bolo (druhé) Burgundsko znovuzjednotené Hugom I. sa podľa hlavného mesta nazývalo aj Arelatskym kráľovstom. Od roku 1033 patrilo Burgundsko pod Svätú ríšu rímsku, čo znamenalo, že sa  cisár mohol nechať korunovať kráľom Arleatským. V roku 1378 Burgundsko daroval cisár a známy český kráľ Karol IV.  francúzskemu kráľovi. Tým kráľovstvo stratilo nezávislosť a definitívne zaniklo.

Caledonia - je latinský názov pre oblasť dnešnej Británie nachádzajúci sa na sever od tzv. Hadrianovho múru (niekedy až od Antoniovho múru). Takže ide o Škótsko. Meno je odvodené od keltského kmeňa Caledonov, obyvateľov severeného Škótska v dobe železnej (neskôr ich vystriedali známejší Piktovia).

Dobrudža - je historický región situovaný pri dunajskej delte, dnes rozdelený medzi Rumunsko a Bulharsko. Podľa tradície je názov odvodený od tureckej transkripcie mena stredovekého vládcu oblasti, Dobrodiča. Iné teórie vychádzaju zo slovanského slova dobro - dobrá zem, v zmysle úrodnej pôdy dunajskej delty. Dobrudža bola v priebehu dejín najskôr súčasťou Rímskej, následne Byzantskej ríše a od 7. stor. prvého Bulharského kráľovstva. Od 11. storočia, Dobrudža ako hraničné územie trpelo častými inváziami Tatárov a Mongolov, avšak bez trvalej okupácie. Medzi rokmi 1195 do 1390 oblasť opäť obsadili Bulhari. V roku 1411 však začala vyše štyristoročná turecká nadvláda. V roku 1878 po Berlínskom kongrese, získalo severnú väčšiu časť Rumunsko, zatiaľ čo južnú, menšiu, obývanú prevažne Turkami obsadilo Bulharsko. V tomto čase bola v oblasti objavená ropa, takže jej dôležitosť v rámci európskeho merítka vzrástla. Prejavilo sa to najmä počas oboch svetových vojen, keď malo v Dobrudži svoje záujmy Nemecko.

Halič - alebo aj Galícia, je historické územie rozprestierajúce sa v dnešnom Poľsku a severozápadnej Ukrajine. Názov je pravdepodobne odvodený od kmeňa Halyzanov, ktorí mali oblasť obývať v 10.storočí. Uvádza tak Byzantská kronika z 12.storočia. Samozrejme latinský názov Galícia, evokuje "francúzsku" Galiu, resp. prepojenie na Keltov, avšak písomné pramene nič podobné nepotvrdili. V priebehu storočí prešla Halič pomerne turbulentným vývojom. Tzv. Haličské kniežatstvo bolo od 12.storočia súčasťou Kyjevskej Rusi. V prvej polovici 13.storočia oblasť čiastočne dobyl uhorský kráľ Ondrej II. a vyhlásil sa za kráľa Haliče a Volyne. Tento titul neskôr používali aj Habsburgovci.  Po roku 1370 prevzali kontrolu nad Haličou poľskí králi. Pri troch deleniach Poľska, koncom 18,storočia bola oblasť rozdelená medzi Rakúsko a Rusko. Väčšia, tzv. Rakúska Halič existovala v rámci habsburskej monarchie ako samostatná korunná krajina až do roku 1918, kedy západná časť pripadla novozniknutému Poľsku a východná Sovietskemu zväzu. Historickým centrom bol Ľvov (nemecky Lemberg), ktorý si podobne ako celá oblasť zachoval západný charakter.

Livónsko - je historické územie v dnešnom Lotyšsku a Estónsku. Názov je odvodený od Livónov, jedného z ugrofínskych národov, ktorý obýval lokalitu v 9.storočí. V 10.storočí sa oblasť dostala pod vplyv kresťanských kyjevských kniežat. Keďže sa kresťanstvo medzi Livóncami šírilo len pomaly, v 12.storočí do krajiny smerovala krížová výprava. Počas nej vznikol rytiersky, tzv. Livónsky rád a bola založená Riga. Keď sa v roku 1228 rád spojil s mocnejším Rádom nemeckých rytierov (viď. nižšie) na takmer dve storočia oblasť ovládol. Po porážke Rádu nemeckých rytierov poľsko-litovskou úniou ovládli Livónsko poľskí králi. Keďže išlo o ekonomicky zaujímavú oblasť, napojenú na obchod s Nemeckom o Livónsko mali v 16.storočí záujem Švédi, Dánsko, Litva a Moskovská Rus. Napriek sérií vojenských konfliktov si až do roku 1795 oficiálne udržalo nadvládu Poľsko. Po prvom delení Poľska pripadlo Livónsko Rusku. Po 1.svetovej vojne sa územie rozdelilo medzi novozniknuté Estónsko a Lotyšsko. Nie však podľa historického, ale etnického princípu. Lotyšská časť sa dnes označuje ako kultúrny región Vidzeme. Dodnes existuje archaický livónsky jazyk a dokonca aj národná hymna.

Rumélia/Východná Rumélia - niekedy nazývaná aj európske Turecko bola pôvodne oblasť zahrňujúca celý turecký Balkán. Názov vychádza z tureckého slovného spojenia "krajina Rimanov" a odkazuje na boje Osmanskej ríše s Byznaciou, ktorej sa hovorilo aj Rímska ríša. Počas rusko-tureckej vojny 1875-78 došlo k vytvoreniu tzv. Veľkého Bulharska, ktorého súčasťou bola aj Rumélia v užšom slova zmysle. Išlo o oblasť tiahnucu sa od Istanbulu popri pobreží Egejského mora až k Solúnu, s časťou dnešného Severného Macedónska a Kosova. Ruská zahraničná politika vtedy slávila úspech, keďže plánovala vytvoriť námorné základne na bulharskej časti pobrežia Egejského mora. Tým by došlo k obídeniu Turkami ovladaného Bosporu a Dardanel, takže ruská čierno-morská flotila by sa dostala do Stredozemného mora. Vtedajší pán európskej politiky, Otto von Bismarck si uvedomoval riziká, ktoré by nové pomery priniesli. Dobre vedel, že proti prítomnosti Rusov v Stredomorí sú Briti a Francúzi. Aj preto zorganizoval Berlínsky kongres (1878), ktorý síce potvrdil vznik Bulharska (ako aj iných štátov), avšak bez prístupu do Egejského mora. Bola vytvorená autonómna provincia Východná Rumélia, ktorá spolu s inými územiami pripadla Osmanskej ríši. V roku 1885 však Bulharsko Východnú Ruméliu získalo, čo bolo napriek silnej tureckej menšine chápané ako zjednotenie krajiny.

Sedmohradsko - alebo Transylvánia, ale aj Ardieľ je historická oblasť v dnešnom Rumunsku. Názov je odvodený od siedmych miest (hradov) osidlených tzv. sedmohradskými Sasmi (prišli do oblasti ako kolonizátori v pol. 12.stor.). Od roku 1003 do 1526 bolo Sedmohradsko integrálnou súčasťou Uhorska. Po bitke pri Moháči (1526), za vlády Jána Zápoľského získalo ako nezávislé kniežatstvo, samostatnosť (1570-1649 sa v šišom geografickom rámci nazývalo aj Partium). V nasledujúcich desaťročiach sa sem presunulo jadro bývalého uhorského štátu a vládli tu kalvínske kniežatá. Často krát s podporou tureckého sultána zo Sedmohradska vychádzali stavovské povstania namierené proti rekatolizácií a autorite Habsburgovcov. Po porážke Turkov pri Viedni (1683) a po Satmárskom mieri (1711), ktorý ukončil stavovské povstania sa Sedmohradsko stalo opäť súčasťou Uhorska, resp. Habsburskej ríše. Zotrvalo v nej až do roku 1918, kedy bolo toto územie pripojené k Rumunsku. Ostala tu však žiť veľka maďarská a pred 2.svetovou vojnou aj nemecká menšina. Sedmohradskí Sasi boli v roku 1945 odsunutí, no Maďari ostali aktívni.  Sedmohradsko je baštou maďarského politického hnutia v Rumunsku.

Sliezsko - je historický región v dnešnom Poľsku, Česku a Nemecku. Tradične sú v rámci Sliezska rozlišované dve oblasti Horné a Dolné Sliezsko, ktoré majú odlišný charakter a osud. Najnovšie výskumy hľadajú pôvod názvu územia v rieke Slenze, tradične sa hovorí o odvodení od slovanského kmeňa Slezanov. O hospodársky dôležitú oblasť prebiehal boj už od 11. storočia. Svoju zvrchovanosť nad Sliezskom striedavo vyhlasovali Poľko a Český štát. Časté vojny spôsobovali drobenie územia na mešie regióny ako Tešínsko či Kladsko, ktoré sa boli z času na čas samostné, resp. menili majiteľa. V rannom novoveku sa Sliezsko stalo centrom tkáčskej výroby a počiatkom 18. storočia bolo hospodársky najdôležitejšou časťou Habsburskej monarchie. To bol dôvod prečo po nástupe Márie Terézie v roku 1740 vtrhli do Sliezska vojská pruského kráľa Fridricha II. veľkého (tzv. Vojna o rakúske dedičstvo) a oblasť trvalo obsadili. Sliezsko sa rozdelilo, v Habsburskej monarchií ostala len malá časť - dnešné české Sliezsko. Keď boli v druhej polovici 19.storočia v nemeckom Sliezsku objavené obrovské zásoby čierneho uhlia, jeho význam ešte vzrástol. Po 1.svetovej vojne sa Sliezsko opäť rozdelilo, Horné ostalo v Nemecku, zatiaľ čo Dolné pripadlo znovuobnovenému Poľsku. K opätovnému zjednoteniu došlo až po roku 1945, Poľsko získalo celú oblať až na tri malé regióny. Národnostná štruktúra obyvateľstva sa zmenila, Nemci boli odsunutí a do Sliezska prišli tisíce baníkov z celého Poľska. Dnes je Sliezsko stále hospodársky najdôležitejšou oblasťou krajiny.

Územie rádu nemeckých rytierov/Prusko - územie pri pobreží Baltského mora, v dnešnom Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku. Rád nemeckých rytierov vznikol počas tretej krížovej výpravy vo svätej zemi v roku 1190. Kvôli slabej pozícií v Palestíne, sa na pozvanie uhorského kráľa Ondreja II. (reagoval na vpád Tatárov) presunuli do Sedmohradska. V roku 1225 sa rád zúčastnil ťaženia proti pobaltským pohanom, následne s cieľom šíriť kresťanstvo v oblasti ostal pôsobiť naďalej. Pri Balte začali rytieri budovať štát, ktorý počas najväčšej  slávy siahal hlboko do vnútrozemia, dnešného Poľska. Centrami boli dnešný Kaliningrad a hrad Malbork. V 13.st. si rád podmanil baltské kmene Prusov, ktoré dali meno územiu pri mori ako aj neskoršiemu štátu. Koncom 14.storočia sa rád dostal do konfliktu s úniou Poľska a Litvy, čo napokon viedlo k jeho pádu. V bitke pri Grunwalde v roku 1411, najväčšej v stredoveku,  bol Rád nemeckých rytierov porazený. Rytieri stratili vplyv a dostali sa pod mocenskú kontrolu poľského kráľovstva. Územie sa postupne sekularizovalo a ako Pruské vojvodstvo existovalo od roku 1525. Spočiatku závislý štát umnou svadobnou politikou získaval stále väčšie územie a v roku 1701 mohlo vzniknúť Pruské kráľovstvo. V priebehu 150tich rokov sa Prusko,  s centrom v Berlíne, stalo významnou vojenskou mocnosťou, schopné niekoľko krát poraziť svojho staršieho suseda Habsburskú ríšu. Za poslednou porážkou v roku 1866 stál kancelár Otto von Bismarck, v tom čase zjednocujúci Prusko s ostatnými nemeckými štátmi. Po zjednotení Nemecka v roku 1871, sa pruskí kráľi stali dedičnými nemeckými cisármi a pruská šľachta (tzv. junkeri) vládnucou a určujúcou vrstvou v novom štáte. Práve junkrei podporovali minilitarizmus a vohnali Nemecko do dvoch svetových vojen. Po roku 1918 bolo Prusko predelené tzv. poľským koridorom, takže Východné Prusko sa stalo exklávou. Nemecká porážka v 2. svetovej vojne znamenala koniec Pruska ako takého. Kaliningrad s priľahlou oblasťou si prisvojil Sovietsky zväz, (juho)východné a väčšinu západného Pruska získalo Poľsko. Menšia časť, ktorá ostala Nemecku sa premenovala na Brandenbursko.

Valašsko - historické územie v dnešnom Rumunsku, ohraničené dolným tokom Dunaja a južným úpätím Karpát. Tradične sa Valašsko rozdeľovalo na tzv. Veľké Valašsko (Muntenia) na východe a Malé Valašsko (Oltenia). Samostatné Valašské kniežatstvo vzniklo začiatkom 14.storočia. Malo však mocných susedov Uhorsko a od roku 1393 aj Osmanskú ríšu, medzi ktorými kniežatstvo umne lavírovalo. V tomto čase viedol protiturecký boj knieža Vlad III. Drakula, zvaný napichovač. Po rozpade stredovekého Uhorska sa Valašsko dostalo pod politický vplyv Turkov. Po ich porážke začiatkom 18. storočia začal do oblasti prenikať iný mocný sused - Rusko. Jedinečné oslabenie ruského vplyvu prišlo po Krymskej vojne (1853-1856) kedy sa Valašsko zjednotilo s Moldavskom a vytvorili jednotné kniežatstvo (1859). V roku 1861 došlo k vyhláseniu nezávislého Rumunska s hlavným mestom - Bukurešť, čím Valašsko natrvalo splynulo s novým štátom.

Zlatá horda - bol rozsiahly štátny útvar primárne situovaný v strednej Ázií, avšak na západe siahajúci až na územie Ukrajiny, Moldavska a južného Ruska. Zakladateľom bol chán Batú, vnuk Džingischána, ktorý sa v roku 1241 rozhodol natrvalo udržať obrovské územia dobité svojimi predkami. Názov Zlatá horda je pravdepodobne odvodený od zlatej farby stanov bojových Mongolov a to aj napriek tomu, že chán v novom štáte podporoval výstavbu veľkých miest. Turecké slovo horda znamená palác, kmeň ale aj veliteľstvo. Išlo o prvý mongolský muslimský štát, pôvodne súčasť Mongoľskej veľríše, neskôr však samostatný. Zlatá horda žila z veľkého peňažného výkupného plateného kniežatami Moskovskej Rusi ako aj vládcami ďalších podmanených území. Do polovice 14.storočia bola najväčším a najsilnejším štátom východnej Európy, avšak postupne sa ukázali decentralizačné snahy mongolskej šľachty. Po náraste moci moskovských kniežat a viacerých vojenských konfliktoch, zásahoch mocného mongolského vojvodcu Timúra Lenka v roku 1395 a 1399 moc štátu poklesla. Definitívne Zlatá horda zanikla v roku 1502, po tom ako stratila politický vplyv nad Moskovskou Rusou.

Ničenie umeleckých diel nie je v dejinách ničím neobvyklým. Umelecký objekt, vystavený na verejnosti, bol často krát chápaný ako symbol a stal sa obeťou obrazoborectva. V Rímskej ríší nebolo ničím neobvyklým zničiť potrét nepopulárneho, či práve zosadeného cisára. V Byzancii kvôli uctievaniu a ničeniu ikon (obrazov svätých) vypukla vyše sto rokov dlhá občianska vojna.  V renesancií došlo napríklad zrúteniu Michelangelovej sochy pápeža Júlia II.. Množstvo umeleckých diel bolo spálených počas Francúzskej revolúcie. Vlastne vtedy sa aj zrodil termín - vandalizmus.
K vandalizmu na umení dochádzalo aj v 20.storočí. Vďaka ochrane umeleckých diel a celkovej zmene prístupu k  umeniu išlo väčšinou o činy chorých jedincov, avšak objavili sa aj politicky motivované činy. Tu je niekoľko najznámejších prípadov:

Nočná hliadka - slávny obraz Rembranta van Rijna z roku 1642 prešiel počas stáročí svojej existencie strastiplnou cestou. Dlho bol umiestnený v miestnosti nad krbom, čo spôsobilo usadzovanie sadzí na jeho povrchu a celkovému stmavnutiu. Neskor sa stal majetkom holandského Rijksmusea, kde došlo v roku 1911 k prvému úmyselnému počkodeniu. Nezamestnaný kuchár sa obraz snažil rozrezať vykosťovacím nožom, našťastie neúspešne. Počas 2.svetovej vojny galéria obraz umiestnila do priestorov v pieskových dunách, aby ho ochránila pred nacistami.  V roku 1975 na obraz zaútočil pre zmenu nezamestnaný učiteľ William de Rijk. Hlbokými rezmi ho poškodil. Dôvodom mala byť skutočnosť, že deň pred tým prišiel do galérie krátko pred zatváraním a vrátnik ho do budovy už nepustil. Vandal neskôr v psychiatrickej liečebni spáchal samovraždu. Obraz sa napriek enormnej snahe nepodarilo úplne zrekonštruovať a rezy sú viditeľné dodnes. Nešlo však o posledný útok. V roku 1990 bol obraz poliaty kyselinou. Strážnici našťastie zareagovali rýchlo a kyselina zasiahla len hornú kryciu vrstvu obrazu, takže nedošlo k viditeľným škodám.

Pieta - významné sochárske dielo majstra Michelangela Buonarottiho bolo poškodené geologickým kladivom. Mentálne narušený Laszló Tóth, geológ maďarského pôvodu, prišiel 21. mája 1972 do baziliky Sv. Petra v Ríme a s výkrikom "Ja som Ježiš" odbil časť ruky Panny Márie na Piete. Mramorové prsty spadli na zem a rozbili sa. Väčšinu uvoľnených častí sa podarilo ostrahe pozbierať, avšak niektoré zobrali turisti ako suveníry. Socha bola opravená a dnes je ako jediná v chráme ukrytá za ochranným sklom. Laszló Tóth uväznený nebol,  musel ale stráviť dva roky v ústave pre mentálne chorých.

Ivan Hrozný a jeho syn Ivan - významný obraz ruského realizmu od Ilyu Repina bol vážne poškodený v roku 1913 počas výstavy v Tretjakovovej galérií v Moskve.  29 ročný Abram Balašev rozrezal obraz na tvárach oboch postáv. Páchateľ bol okamžite chytený, uznaný za mentálne chorého a zavretý do psychiatrickej liečebne. Obraz sa najmä vďaka kvalitným fotografickým kópiám podarilo relatívne zreštaurovať.

Mona Lisa - asi najznámejší obraz na svete bol objektom útoku hneď niekoľko krát a to aj napriek nadštandardným bezpečnostným opatreniam.  V decembri 1956 v čase keď ešte obraz nebol pod ochranným sklom Bolivíjčan Ugo Ungaza Villegas hodil do maľby kameňom. Výsledkom bolo poškodenie fraby na ľavom ramene Gioccondi.  Nepriestrelné sklo inštalované v 60tych rokoch našťastie uchránilo Monu Lisu pred viacerými podobnými atakmi. V roku 1974 napíklad telesne postihnutá žena posprejovala obraz, resp. ochranné sklo červenou farbou. Mona Lisa bola v tom čase na putovnej výstave v Japonsku a žena bola nahnevaná na nedostatočný prístup pre vozíčkárov. V roku 2009 ruská turistka hodila na obraz keramickú šálku. Tá sa o nepriestrelné sklo rozbila a Mone Lise sa tak ako v predošlom príprade nič nestalo.

Pobrežie Argenteuil a plachetnica - menej známy obraz Clauda Moneta v hodnote 10 mil eur bol poškodený v roku 2012. 49-ročný muž udrel do maľby päsťou a spravil v nej dieru. Bolo to počas výstavy v Írskej národnej galérií. Muž mal dostať infarkt a v kŕči trafiť do obrazu. Vyšetrovanie ukázalo, že úder bol vedený úmyselne a páchateľ bol odsúdený na 5 rokov väzenia. Po jeden a pol roku sa podarilo obraz zreštaurovať. 7% zničenej plochy bolo nenávratne preč a muselo byť nahradené kópiou.

Guernica - legendárna obria maľba Pabla Picassa z roku 1937 prežila politicky motivovaný útok. V roku 1974 počas výstavy v Múzeu moderného umenia v New Yorku obraz schválne poškodil majiteľ menšej galérie iránsky emigrant Tony Shafrazi.  Ako protest proti omilosteniu Williama Calleyho americkým prezidentom Richardom Nixonom na obraz nasprejoval nápis "Kill lies all". Pre úplnosť dodám, že Wiliam Calley bol bývalý armádny dôstojník obvinený z masakru civilistov vo vietnamskej dedine My Lai (1969). Keďže farbu sa podarilo pomerne ľahko zmyť, útok nezanechal trvalé stopy. Shifrazi vyviazol s päťročnou podmienkou a neskôr sa vrátil do rodného Iránu.

Danae - Rembrantovu variáciu známeho antického príbehu poliali kyselinou. Mentalne narušený páchateľ v júni 1985 vylial na obraz silne koncentrovanú kyselinu sírovú a následne plátno dva krát prerezal. Celá stredná časť obrazu bola zničená. Rekonštrukcia trvala dlhých dvanásť rokov no napokon sa podarila. Od roku 1997 je obraz opäť v petrohradskej galérií Ermitáž, avšak chránený nepriestreľným sklom.

Mysliteľ - najslávnejšia socha (resp. jedna z jej verzii) Augusta Rodina sa stala obeťou bombového útoku. Došlo k nemu v marci 1970 v záhrade galérie v Clevelande (Cleveland Museum of Art). Explózia zničila časť oboch nôh a celý podstavec sochy. Za útokom, pri ktorom sa vďaka bohu nik nezranil stála radikálna ľavicová skupina Weather Underground. Teroristickým útokom chcela protestovať proti vojne vo Vietname. Galéria sa po dlhších úvahách rozhodla sochu nerekonštruovať a vystavovať ju v novom stave. Mysliteľ sa tak stal pomníkom turbulentných udalostí počiatku 70tych rokov. Za samotný útok odsúdený nikto nebol.

Kto boli rímski gladiátori?
Gladiátori boli samostatná vrstva otrokov špecializujúci sa na boj v arénach. V antickom Ríme existovali dve cesty ako sa mohol človek stať otrokom. Prvým bolo tzv. dlžné otroctvo, teda stav keď ste za svoje dlhy zaplatili slobodou. Druhým bolo vojenské zajatie. Práve z radov zajatcov pochádzalo najviac gladiátorov. Gladiátorom sa však mohol stať človek aj dobrovoľne. Tzv. Auctorati boli obyvatelia rímskeho impéria, ktorí si vybrali boj aréne ako povolanie. Pochádzali najmä z radov rímskej chudoby, avšak našli sa medzi nimi aj bohatí dobrodruhovia.
Od bežných otrokov sa gladiátori líšili prakticky všetkým. Mali špičkový bojový výcvik v špeciálnych školách, mimoriadnu stravu ako aj zdravotnícku starostlivosť, ale aj voľný prístup k otrokyniam. Skrátka dostali takmer všetko čo potrebovali. Na oplátku museli v arénach bojovať na život a na smrť. Motiváciou im bola snaha prežiť, ale aj sláva. Z niektorých sa stali hviezdy rímskych provincií, avšak skutočný úspech prišiel až s víťazstvom v rímskom Coloseu. Tí najlepší napokon získali slobodu.
V priebehu dejín existovalo niekoľko (asi 20) typov gladiátorov používajúcich rôznu výzbroj. Napríklad tzv. Thrák nosil jednoduchú otvorenú prilbu, štvrhranný štít a krátky meč. Typ zvaný Retarius bojoval s trojzubcom, dýkou a vrhacou sieťou a pod.. Taktiež bolo presne určené, ktorá zbraň má bojovať proti ktorej.
Tu sú príbehy najznámejších gladiátorov antického Ríma:

Amazonka a Achillia
Boj ženských gladiátoriek bol neobvyklou, ale najmä medzi rímskou spodinou veľmi obľúbenou formou boja v arénach. Gladiátorky najčastejšie vystupovali v akýchsi polo-pornografických komických predstaveniach, pri ktorých bojovali s divými zvieratami. Najznámejšie boli Amazonka a Achillia, s menami odkazujúcimi na boj Achila s bojovým kmeňom žien s gréckych bájí. Súboj oboch žien zachytil kamenný reliéf z Halikarnassu (v dnešnom Turecku), z kotrého je zrejmé, že získali za svoje víťazstvá slobodu.

Commodus
Cisár, syn Marca Aurelia, ktorého vo filme Gladiátor stvárnil Joaquin Phoenix. Tento narcistický tyran, organizoval množstvo hier. No neostal len pri tom. Vo viacerých zápasoch dokonca ako gladiátor vystupoval. Podobne ako vo filme svojich protivníkov, či zvery ktorým čelil, nechal pred súbojom zraniť. V iných prípadoch boli oponenti nútení použiť drevenú zbraň, takže cisára nezranili. Tieto a podobné kroky ho medzi rímskym ľudom činili ultra nepopulárnym. Po každom vyhratom súboji sám seba obdaroval milónom strieborných mincí. Rád sa štylizoval do role nového Herkula. Plán pozabíjať členov cisárskej rodiny viedol napokon k vražde samotného Commoda v posledný deň roku 192 AD.

Marcus Attilius
Patril medzi dlžných otrokov, avšak život gladiátora si zvolil sám.  Ako sa neskôr ukázalo urobil dobre. Mal nadanie pre boj, ale najmä na manipuláciu s davom. Vo svojom prvom zápase čelil súperovi, ktorý pred tým vyhral 12 zo 14 súbojov, no Marcus Attilius zvíťazil. Druhý súboj zviedol zhodou okolností proti rovnako silnému bojovníkov a opäť vyhral. To z neho spravilo jedného z najpopulárnejších gladiátorov, niekedy sa v súvislosti s jeho menom dokonca používa označenie prvý rímsky gladiátor.

Flamma
Legendárny gladiátor zo Sýrie sa dostal k boju nedobrovoľne, ako dlžný otrok. Sláva ktorá prišla s jeho víťazstvami sa mu zapáčila natoľko,  že štyri krát odmietol ponúkanú slobodu. Vyhral 21 bitiek v rade, no aj tak odmietal z rímskeho Colossea odísť a naďalej bavil publikum. Napokon zomrel ako tridsaťročný a jeho tvár sa objavila dokonca na minciach.

Spartacus
Rodák z Trákie a vodca veľkého povstania otrokov bol najzámejším rímskym gladiátorom. Potom ako sa stal otrokom a prešiel brutálnym výcvikom v Capui, viedol vzburu svojich 78 druhov proti majiteľovi gladiátorskej školy Batiatovi. Vzbura čoskoro prerátsla do masového povstania, do ktorého sa zapojilo 70 000 otrokov z celého Apeninského polostrova. Spartacus chcel odísť do svojho rodného kraja, avšak ostatní vodcovia povstania to odmietli a pokračovali v boji. Zatiaľ čo Spartacus zomrel v bitke v roku 71 BC, rímske légie povstalcov porazili a asi 6000 z nich ukrižovali popri známej ceste Via Appia.

Spiculus
Gladiátor a skutočný showman, ktorý sa preslávil blízkym vzťahom s excentrickým cisárom Nerom. Cisár mu venoval bohatstvo, niekoľko palácov a pozemkov. Keď bol Nero v roku 68 AD prinútený spáchať samovraždu, žiadal aby ho zabil práve Spiculus. Gladiátora však nemohli po celom Ríme násjť a tak si cisár vzal život sám.

Priscus a Verus
Títo dvaja gladiátori sa stretávali v aréne pomerne pravidelne. Ich príbeh zvečnil rímsky básnik Marcus Valerius Martialis. Priscus a Verus mali podľa neho proti sebe bojovať celé hodiny, aby napokon obaja v rovnakom čase zo vzájomného rešpektu zložili meče. Dav po skvelej show šalel a cisár Titus dovolil obom odísť z bojiska ako slobodným mužom. Súboj tak nabral nečakaný a hlavne ojedinelý koniec.

Carpophorus
Rímsky otrok, ktorý sa preslávil bojom s divími zvermi v otvárací deň Colossea. Obyčajne bol tzv. bestiarius, čiže boj so šelmami vecou na smrť odsúdených kriminálnikov, keďže išlo v podstate o formu popravy. Prípad Carpophora, ktorý v boji zabil vyše 20 nebezpečných divých zvierat vrátane leva, medveďa a leoparda je výnimočný. Okrem iného mal kopiou skoliť aj nosorožca. Obecentstvo ho považovalo za nového Herkula, čo Carpophorus rád prijal.

Tetraites
Tetraites bol na dlhé stáročia neznámy, resp. stratený. Gladiátorovo meno sa objavilo až v roku 1817 pri vykopávkach v Pompejách.  Odkryté nástenné maľby a fresky odhalili Tetraitov príbeh. Zvykol bojovať s krátkym mečom, plochým štítom, odetý len v základnej zbroji. O jeho sláve naprieč impériom svedčia sklenené upomienkové predmety s Tetraitovou podobizňou, ktoré sa našli napríklad v dnešnom Anglicku či Francúzsku.

Crixus
Tento Gal bo pravou rukou Spartaka. Vodcovi povstania pomohol pretvoriť bandu vzbúrencov  na dobre organizovanú jednotku zdatných bojovníkov. Crixus bojoval po boku Spartaka až do momentu, kedy sa ich vzájomné cesty rozišli a ostal so skupinou gladiátorov bojovať na juhu Itálie. Keď bol Crixus v roku 72 BC pri Gargane zabitý, zorganizoval Spartakus na jeho počesť pohrebné hry. 300 zajatcov z radov rímskych vojakov muselo bojovať na smrť ako gladiátori.

Francúzsko malo v roku 1940 viac mužov, tankov a zbraní ako Nemecko
Je pomerne sprofanovanou informáciou, že nemecké víťazstvá v úvodnej etape vojny boli spôsobené technologickým náskokom získaným ešte v tridsiatych rokoch. Nemecká vysoko-
mechanizovaná armáda prelčila všetky spojenecké vojská. Realita bola však odlišná.
10. mája 1940, keď nemecká armáda zaútočila, len 16 zo 135 divízií bolo mechanizovaných (tzn. že boli vybavené nákladnými autami na prevoz vojakov). Ostatné sa presúvali pomocou konských povozov, alebo len peši. Francúzska armáda mala sama o sebe 117 divízií. Okrem toho malo Francúzsko  10700 diel, zatiaľ čo Nemecko len 7378.  Nemecko pri útoku mohlo použiť 2439 tankov, avšak Francúzsko ich nasadilo 3254, väčšinu z nich ťažších a s lepším pancierovaním.

Japonci používali za vojny kamikaze rakety
Neboli to iba Nemci, čo v 2.svetovej vojne použili rakety, či raketové motory. Po viacerých vojenských prehrách a stále očividnejšom technologickom náskoku Britov a Američanov v Pacifiku, pristúpili ku konštrukcií rakiet aj Japonci. V novembri 1944 vytvorili tzv. Yokosuka MXY-7 Ohka, alebo v preklade čerešňový kvet. Išlo o človekom pilotované raketové zariadenie, teda vlastne raketové samovražedné kamikaze.
Rakety boli umiestnené na lietadle, ktoré ich previezlo do akcie. Pri útoku, najčastejšie na loď, sa zariadenie od lietadla odpojilo a pri samostatnom lete bolo schopné vyvinúť rýchlosť až 650 km/h. Piloti samovražedných rakiet nazývajúci sa Jinrai Butai - teda bohovia hromu, boli však počas vojny zopovední za zničenie iba troch nepriateľských lodí. Japonci ich vyrobili (v rôznych variáciách) až 852, takže možno povedať, že išlo o veľa kriku pre nič.

Straty spojeneckého obchodného loďstva neboli ani 1,5%
Spojenecké loďstvo stratili v Atlantickom a Severnom oceáne, ako aj v domácich vodách len 1,48% plavidiel. Dokopy podnikli spojenecké lode počas 2.svetovej vojny 323 000 plavieb, 4786 z nich skončilo potopením. Väčšina z nich, 2562 bolo britských, avšak denne vykonalo britské loďstvo v priemere 2000 plavieb po celom svete.
Väčšina obchodných lodí plávala cez oceán v konvojoch, ktoré boli mimoriadne bezpečné. Z času na čas bola však nutná riziková individáulna plavba, keďže nevýhodou konvojov bola ich relatívne nízka rýchlosť.

Jedna z amerických jednotiek pôvodne bojovala pod znakom svastiky
45. americká pešia divízia pôvodne nosila na svojich uniformách starobilý symbol šťastia amerických domorodcov - pár dvoch zahnutých hákov, spojených v strede, dnes ľahko zameniteľný za svastiku. Použitie tohto znaku súviselo s tým, že sa jednotka rekrutovala z oblastí Oklahomy, Nového Mexika, Colorada a Arizony, teda štátov z indiánskou tradíciou. S nárastom moci nacistov sa však symbol stal pre divíziu neprijateľným a v roku 1939 ho nahradili blesky.

Spojenci  mali v roku 1940 v rukách plány nemeckej ofenzívy
Udalosť známa aj ako Mechelenský incident vážne skomplikovala nemecký útok na západe. V januári 1940 nemecký parašutista Helmuth Reinberger a veliteľ letiska Erich Hoenmanns museli pri lete z Munsteru do Kolína na Rýnom, kvôli zlému počasiu pristáť v belgickom Mechelene. V ich lietadle sa nachádzali tajné nástupné plány nemeckej ofenzívy na Benelux a Francúzsko. Časť materiálov sa podarilo zničiť no väčšina sa dostala do rúk belgických vojakov. Spojenci sa však od začiatku domnievali, že ide z nemeckej strany o podvrh a pre svoju ochranu neurobili prakticky nič. Hitler nechal plány do bodky prepracovať a vznikol úplne nový plán Gelb. Z dlhodobého hľadiska znamenal incident pre západných spojencov katastrofu. Nacisti kompletne zmenili stratégiu, čo napokon viedlo k rýchlemu pádu Francúzska.

Rasová politika platila aj pre prasce
Je známe, že nacisti v okupovaných krajinách a satelitoch prísne presadzovali svoju rasovú politiku. V Protektoráte Čechy a Morava sa však zamerali aj na chov ošípaných. Vadilo plemeno zvané přeštické čiernostrakaté prasa, výkrížené v západných Čechách ešte koncom 19.storočia. Jeho špecifikom bola čierno-biela farba kože. Pre správnosť musíme uviesť, že obmedzenia pre toto plemeno existovali už od roku 1936, avšak počas 2.svetovej vojny sa sprísnili. Chov čiernostrakatých prasiat mal byť prakticky zastavený. Prirodzene došlo k tajnému, nekotrolovateľnému množeniu čo plemeno za cenu niektorých nežiadúcich efektov zachránilo. Od roku 1952 prebiehala záchrána chovu a v roku 1964 bolo přeštické prasa uznané ako samostatné plemeno.

Bol rozdiel medzi nemeckými a spojeneckými leteckým esami
Nemecká Luftwaffe mala o dosť rozdielny prístup k svojim leteckým esám ako Spojenci. Klasickí nemeckí piloti mali za povinnosť svoje esá chrániť a to aj napriek tomu, že pri letoch mnoho krát prekonávali obrovské vzdialenosti bez možnosti pristáť. Letecké eso tak malo jednoduchší let a mohlo sa sústrediť na ničenie nepriateľských lietadiel.
Na východnom fronte čelili Nemci spočiatku slabšiemu sovietskemu letectvu a tak esá dosahovali neuveriteľné počty zostrelených lietadiel. Bibi Hartmann najväčšie eso Luftwaffe mal počas vojny 352 potvrdených zostrelov. Na druhej strane najlepší stíhač britskej Royal Air Force James Johnie Johnson zostrelil "len" 38 nepriateľských strojov.

Spojenci bombardovali Švajčiarsko
Švajčiarsko ostalo počas vojny oficiálne neutrálnou krajinou. Napriek tomu, Spojenci bombardovali švajčiarské mestá viac ako 70 krát, predovšetkým v druhej polovici vojny. Pri týchto náletoch zomrelo takmer 100 Švajčiarov a 270 bolo zranených. 
Spojenci svoje kroky vysvetľovali problémami s navigáciou, zlým počasím, či netrafením pôvodného cieľa. Neoficiálne boli však bombové útoky úmyselným varovaním švajčiarskej vlády, pred tým aby povolila presun nemeckého vojenského materiálu cez svoje územie. Pre úplnosť dodám, že Švajčiari mali s Nemeckom zmluvy o dodávkach lietadiel (Messerschmitt Bf109s) pre svoju armádu.

Dve nemecké ponorky sa vzdali dva mesiace po vojne
Ponorka U530 sa objavila 10. júla 1945 pri argentínskych brehoch a vzdala sa. Bolo to zhruba dva mesiace po tom, čo admirál Karl Donitz nariadil všetkým nemeckým ponorkám okamžite sa vzdať v najbližšom prístave. Ponorka bola v úbohom technickom stave, bez torpéd, lodného denníka a iných potrebných palubných dokumentov, za to však s veľmými prázdnymi priestormi. O ponorke sa okamžite vyrojili konšpiračné teórie. Jedna z nich špekulovala o prevoze prominentných nacistov, či nakradnutého zlata do spriatelenej Argentíny. Iná hovorila o pripravovanom plynovom útoku na USA (plyn sa mal nachádzať v dutých priestoroch ponorky). Podobné mýty sa šírili aj o druhom nemeckom plavidle - ponorke U 977, ktorá pristála v Argentíne 17.júla 1945. Obe ponorky boli neskôr použité ako cvičné ciele amerického námorníctva a potopené v roku 1946.

Slováci bojovali pri Dunkerque až do konca vojny
O nasadení Čechov a Slovákov v rámci vlastných jednotiek v ZSSR je informácií pomerne veľa. Bojovali však aj v radoch Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británií. Tá sa do bojov dostala v októbri 1944, keď prevzala bojové úseky pri francúzskom prístave Dunkerque. Spojenecké vojská tu obkľúčili nemeckú posádku a Česi a Slováci mali za úlohu ju blokovať. Brigáda tu bojovala až do 9.mája 1945 keď sa 10 500 nemeckých vojakov vzdalo. V uniformách československej jednotky bojovalo v polovici apríla 1945 približne 5700 vojakov, z toho asi 20 % Slovákov.