Malý sprievodca historickou geografiou Európy

Albion - Názov pôvodne označujúci celú Britániu, je dnes známy ako synonymum Anglicka. Objavuje sa už v rímskych časoch a etymologicky má dve možné interpretácie. Podľa jednej z nich, základ slova albio znamená biely, čo môže odkazovať na známe útesy viditeľné na južnom pobreží Anglicka.  Podľa druhej znamená krajina na konci sveta (v zmysle na hranici známeho sveta). V priebehu storočí vzniklo o pomenovaní niekoľko legiend. Najznámejšia pochádza zo 14.storočia. Ostrov mal dostať meno podľa najstaršej z 30 dcér gréckeho kráľa, ktoré museli z rodnej krajiny odísť. Pristáli v ďalekej krajine na severe a podľa z najstaršej z dcér ju pomenovali Albine.

Aragónsko - je dnes autonómne spoločenstvo v Španielsku, v minulosti samostatné kráľovstvo. Existovalo medzi rokmi 1035 - 1516 a jeho centrum sa nachádzalo v Zaragoze. Neskôr bolo spojené s dnešným Katalánskom, Valenciou a súostrovím Baleáry. Po svadbe Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely Kastílskej (resp. po nástupe Karola I. v roku 1516) sa oblasť začlenila do novovzniknutého Španielskeho kráľovstva. Názov je pravdeodobne odvodený od rieky Aragon, resp. od baskického haran-goi-ona, čo v preklade znamená vyššie dobré údolie.

Batavská republika - bol štát, ktorý medzi rokmi 1795 a 1806 existoval na územi dnešného Holandska, Belgicka a časti Nemecka. Išlo o tzv. sesterskú republiku Francúzska, resp. jeden z Napoleonovych bábkových štátov. V roku 1806 sa francúzsky cisár rozhodol preusporiadať pomery a vytvoril nové Holandské kráľovstvo s kráľom Ľudovítom Bonapartem (Napoleonovým bratom). Názov bol odvodený od germánskeho kmeňa Bataviov, ktorí okolo 1.storočia BC žili pri holandskom úseku rieky Rýn. Meno Batavia dodnes nesie jedna z holandských provincií.

Besarabia - územie ohraničené riekami Dnester a Prut, v podstate korešpondujúce s dnešným Moldavskom. Podľa tradičného vysvetlenia je názov odvodený od valašskej dynastie Besarabov, ktorá vládol na juhu krajiny v 14. storočí. Dynastia vytvorila Moldavské kniežatstvo, ohrozované mocnými susedmi, predovšetkým Turkami. Kniežatstvo si však za cenu platenia tribútu udržalo samostatnosť až do 18.storočia. To už bola éra ruského vplyvu. Rusi videli v oblasti vhodný prietor na ďalšiu expanziu na Balkán a v roku 1812 Besarabiu pripojili k svojej ríši. Severná časť ostala jej súčasťou až do roku 1918, kedy bola podobne ako tá južná v roku 1859, pripojená k Rumunsku. V Rusku v tam čase zúrila občianska vojna a víťazi 1.svetovej vojny chceli vytvoriť silný rumunský štát. Oblasť zmenila pána opäť v roku 1940, kedy ju na základe Paktu Molotov-Ribbentrop obsadili sovietske vojská. Súčasťou ZSSR bola Besarabia až do roku 1991, keď vzniklo nezávislé Moldavsko a južná časť pripadla Ukrajine.

Burgundsko - historická krajina pôvodne ležiace v juhovýchodnom a východnom Francúzsku, pomenované podľa germánskeho kmeňa Burgundov. V stredoveku existovali dve Burgundské kráľovstvá. Prvé, medzi rokmi 534 až 933 ako podriadená krajina Franskej ríše, resp. súčasť tzv. cisárskeho údelu. Po roku 933 kedy bolo (druhé) Burgundsko znovuzjednotené Hugom I. sa podľa hlavného mesta nazývalo aj Arelatskym kráľovstom. Od roku 1033 patrilo Burgundsko pod Svätú ríšu rímsku, čo znamenalo, že sa  cisár mohol nechať korunovať kráľom Arleatským. V roku 1378 Burgundsko daroval cisár a známy český kráľ Karol IV.  francúzskemu kráľovi. Tým kráľovstvo stratilo nezávislosť a definitívne zaniklo.

Caledonia - je latinský názov pre oblasť dnešnej Británie nachádzajúci sa na sever od tzv. Hadrianovho múru (niekedy až od Antoniovho múru). Takže ide o Škótsko. Meno je odvodené od keltského kmeňa Caledonov, obyvateľov severeného Škótska v dobe železnej (neskôr ich vystriedali známejší Piktovia).

Dobrudža - je historický región situovaný pri dunajskej delte, dnes rozdelený medzi Rumunsko a Bulharsko. Podľa tradície je názov odvodený od tureckej transkripcie mena stredovekého vládcu oblasti, Dobrodiča. Iné teórie vychádzaju zo slovanského slova dobro - dobrá zem, v zmysle úrodnej pôdy dunajskej delty. Dobrudža bola v priebehu dejín najskôr súčasťou Rímskej, následne Byzantskej ríše a od 7. stor. prvého Bulharského kráľovstva. Od 11. storočia, Dobrudža ako hraničné územie trpelo častými inváziami Tatárov a Mongolov, avšak bez trvalej okupácie. Medzi rokmi 1195 do 1390 oblasť opäť obsadili Bulhari. V roku 1411 však začala vyše štyristoročná turecká nadvláda. V roku 1878 po Berlínskom kongrese, získalo severnú väčšiu časť Rumunsko, zatiaľ čo južnú, menšiu, obývanú prevažne Turkami obsadilo Bulharsko. V tomto čase bola v oblasti objavená ropa, takže jej dôležitosť v rámci európskeho merítka vzrástla. Prejavilo sa to najmä počas oboch svetových vojen, keď malo v Dobrudži svoje záujmy Nemecko.

Halič - alebo aj Galícia, je historické územie rozprestierajúce sa v dnešnom Poľsku a severozápadnej Ukrajine. Názov je pravdepodobne odvodený od kmeňa Halyzanov, ktorí mali oblasť obývať v 10.storočí. Uvádza tak Byzantská kronika z 12.storočia. Samozrejme latinský názov Galícia, evokuje "francúzsku" Galiu, resp. prepojenie na Keltov, avšak písomné pramene nič podobné nepotvrdili. V priebehu storočí prešla Halič pomerne turbulentným vývojom. Tzv. Haličské kniežatstvo bolo od 12.storočia súčasťou Kyjevskej Rusi. V prvej polovici 13.storočia oblasť čiastočne dobyl uhorský kráľ Ondrej II. a vyhlásil sa za kráľa Haliče a Volyne. Tento titul neskôr používali aj Habsburgovci.  Po roku 1370 prevzali kontrolu nad Haličou poľskí králi. Pri troch deleniach Poľska, koncom 18,storočia bola oblasť rozdelená medzi Rakúsko a Rusko. Väčšia, tzv. Rakúska Halič existovala v rámci habsburskej monarchie ako samostatná korunná krajina až do roku 1918, kedy západná časť pripadla novozniknutému Poľsku a východná Sovietskemu zväzu. Historickým centrom bol Ľvov (nemecky Lemberg), ktorý si podobne ako celá oblasť zachoval západný charakter.

Livónsko - je historické územie v dnešnom Lotyšsku a Estónsku. Názov je odvodený od Livónov, jedného z ugrofínskych národov, ktorý obýval lokalitu v 9.storočí. V 10.storočí sa oblasť dostala pod vplyv kresťanských kyjevských kniežat. Keďže sa kresťanstvo medzi Livóncami šírilo len pomaly, v 12.storočí do krajiny smerovala krížová výprava. Počas nej vznikol rytiersky, tzv. Livónsky rád a bola založená Riga. Keď sa v roku 1228 rád spojil s mocnejším Rádom nemeckých rytierov (viď. nižšie) na takmer dve storočia oblasť ovládol. Po porážke Rádu nemeckých rytierov poľsko-litovskou úniou ovládli Livónsko poľskí králi. Keďže išlo o ekonomicky zaujímavú oblasť, napojenú na obchod s Nemeckom o Livónsko mali v 16.storočí záujem Švédi, Dánsko, Litva a Moskovská Rus. Napriek sérií vojenských konfliktov si až do roku 1795 oficiálne udržalo nadvládu Poľsko. Po prvom delení Poľska pripadlo Livónsko Rusku. Po 1.svetovej vojne sa územie rozdelilo medzi novozniknuté Estónsko a Lotyšsko. Nie však podľa historického, ale etnického princípu. Lotyšská časť sa dnes označuje ako kultúrny región Vidzeme. Dodnes existuje archaický livónsky jazyk a dokonca aj národná hymna.

Mapa Livónska z 1260. (Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Liv%C3%B3nsko#/media/S%C3%BAbor:Medieval_Livonia_1260.svg)

Rumélia/Východná Rumélia - niekedy nazývaná aj európske Turecko bola pôvodne oblasť zahrňujúca celý turecký Balkán. Názov vychádza z tureckého slovného spojenia "krajina Rimanov" a odkazuje na boje Osmanskej ríše s Byznaciou, ktorej sa hovorilo aj Rímska ríša. Počas rusko-tureckej vojny 1875-78 došlo k vytvoreniu tzv. Veľkého Bulharska, ktorého súčasťou bola aj Rumélia v užšom slova zmysle. Išlo o oblasť tiahnucu sa od Istanbulu popri pobreží Egejského mora až k Solúnu, s časťou dnešného Severného Macedónska a Kosova. Ruská zahraničná politika vtedy slávila úspech, keďže plánovala vytvoriť námorné základne na bulharskej časti pobrežia Egejského mora. Tým by došlo k obídeniu Turkami ovladaného Bosporu a Dardanel, takže ruská čierno-morská flotila by sa dostala do Stredozemného mora. Vtedajší pán európskej politiky, Otto von Bismarck si uvedomoval riziká, ktoré by nové pomery priniesli. Dobre vedel, že proti prítomnosti Rusov v Stredomorí sú Briti a Francúzi. Aj preto zorganizoval Berlínsky kongres (1878), ktorý síce potvrdil vznik Bulharska (ako aj iných štátov), avšak bez prístupu do Egejského mora. Bola vytvorená autonómna provincia Východná Rumélia, ktorá spolu s inými územiami pripadla Osmanskej ríši. V roku 1885 však Bulharsko Východnú Ruméliu získalo, čo bolo napriek silnej tureckej menšine chápané ako zjednotenie krajiny.

Sedmohradsko - alebo Transylvánia, ale aj Ardieľ je historická oblasť v dnešnom Rumunsku. Názov je odvodený od siedmych miest (hradov) osidlených tzv. sedmohradskými Sasmi (prišli do oblasti ako kolonizátori v pol. 12.stor.). Od roku 1003 do 1526 bolo Sedmohradsko integrálnou súčasťou Uhorska. Po bitke pri Moháči (1526), za vlády Jána Zápoľského získalo ako nezávislé kniežatstvo, samostatnosť (1570-1649 sa v šišom geografickom rámci nazývalo aj Partium). V nasledujúcich desaťročiach sa sem presunulo jadro bývalého uhorského štátu a vládli tu kalvínske kniežatá. Často krát s podporou tureckého sultána zo Sedmohradska vychádzali stavovské povstania namierené proti rekatolizácií a autorite Habsburgovcov. Po porážke Turkov pri Viedni (1683) a po Satmárskom mieri (1711), ktorý ukončil stavovské povstania sa Sedmohradsko stalo opäť súčasťou Uhorska, resp. Habsburskej ríše. Zotrvalo v nej až do roku 1918, kedy bolo toto územie pripojené k Rumunsku. Ostala tu však žiť veľka maďarská a pred 2.svetovou vojnou aj nemecká menšina. Sedmohradskí Sasi boli v roku 1945 odsunutí, no Maďari ostali aktívni.  Sedmohradsko je baštou maďarského politického hnutia v Rumunsku.

Sliezsko - je historický región v dnešnom Poľsku, Česku a Nemecku. Tradične sú v rámci Sliezska rozlišované dve oblasti Horné a Dolné Sliezsko, ktoré majú odlišný charakter a osud. Najnovšie výskumy hľadajú pôvod názvu územia v rieke Slenze, tradične sa hovorí o odvodení od slovanského kmeňa Slezanov. O hospodársky dôležitú oblasť prebiehal boj už od 11. storočia. Svoju zvrchovanosť nad Sliezskom striedavo vyhlasovali Poľko a Český štát. Časté vojny spôsobovali drobenie územia na mešie regióny ako Tešínsko či Kladsko, ktoré sa boli z času na čas samostné, resp. menili majiteľa. V rannom novoveku sa Sliezsko stalo centrom tkáčskej výroby a počiatkom 18. storočia bolo hospodársky najdôležitejšou časťou Habsburskej monarchie. To bol dôvod prečo po nástupe Márie Terézie v roku 1740 vtrhli do Sliezska vojská pruského kráľa Fridricha II. veľkého (tzv. Vojna o rakúske dedičstvo) a oblasť trvalo obsadili. Sliezsko sa rozdelilo, v Habsburskej monarchií ostala len malá časť - dnešné české Sliezsko. Keď boli v druhej polovici 19.storočia v nemeckom Sliezsku objavené obrovské zásoby čierneho uhlia, jeho význam ešte vzrástol. Po 1.svetovej vojne sa Sliezsko opäť rozdelilo, Horné ostalo v Nemecku, zatiaľ čo Dolné pripadlo znovuobnovenému Poľsku. K opätovnému zjednoteniu došlo až po roku 1945, Poľsko získalo celú oblať až na tri malé regióny. Národnostná štruktúra obyvateľstva sa zmenila, Nemci boli odsunutí a do Sliezska prišli tisíce baníkov z celého Poľska. Dnes je Sliezsko stále hospodársky najdôležitejšou oblasťou krajiny.

Wroclaw, hlavné mesto Dolného Sliezska. (zdroj: Pixabay.com)

Územie rádu nemeckých rytierov/Prusko - územie pri pobreží Baltského mora, v dnešnom Poľsku, Litve, Lotyšsku a Estónsku. Rád nemeckých rytierov vznikol počas tretej krížovej výpravy vo svätej zemi v roku 1190. Kvôli slabej pozícií v Palestíne, sa na pozvanie uhorského kráľa Ondreja II. (reagoval na vpád Tatárov) presunuli do Sedmohradska. V roku 1225 sa rád zúčastnil ťaženia proti pobaltským pohanom, následne s cieľom šíriť kresťanstvo v oblasti ostal pôsobiť naďalej. Pri Balte začali rytieri budovať štát, ktorý počas najväčšej  slávy siahal hlboko do vnútrozemia, dnešného Poľska. Centrami boli dnešný Kaliningrad a hrad Malbork. V 13.st. si rád podmanil baltské kmene Prusov, ktoré dali meno územiu pri mori ako aj neskoršiemu štátu. Koncom 14.storočia sa rád dostal do konfliktu s úniou Poľska a Litvy, čo napokon viedlo k jeho pádu. V bitke pri Grunwalde v roku 1411, najväčšej v stredoveku,  bol Rád nemeckých rytierov porazený. Rytieri stratili vplyv a dostali sa pod mocenskú kontrolu poľského kráľovstva. Územie sa postupne sekularizovalo a ako Pruské vojvodstvo existovalo od roku 1525. Spočiatku závislý štát umnou svadobnou politikou získaval stále väčšie územie a v roku 1701 mohlo vzniknúť Pruské kráľovstvo. V priebehu 150tich rokov sa Prusko,  s centrom v Berlíne, stalo významnou vojenskou mocnosťou, schopné niekoľko krát poraziť svojho staršieho suseda Habsburskú ríšu. Za poslednou porážkou v roku 1866 stál kancelár Otto von Bismarck, v tom čase zjednocujúci Prusko s ostatnými nemeckými štátmi. Po zjednotení Nemecka v roku 1871, sa pruskí kráľi stali dedičnými nemeckými cisármi a pruská šľachta (tzv. junkeri) vládnucou a určujúcou vrstvou v novom štáte. Práve junkrei podporovali minilitarizmus a vohnali Nemecko do dvoch svetových vojen. Po roku 1918 bolo Prusko predelené tzv. poľským koridorom, takže Východné Prusko sa stalo exklávou. Nemecká porážka v 2. svetovej vojne znamenala koniec Pruska ako takého. Kaliningrad s priľahlou oblasťou si prisvojil Sovietsky zväz, (juho)východné a väčšinu západného Pruska získalo Poľsko. Menšia časť, ktorá ostala Nemecku sa premenovala na Brandenbursko.

Valašsko - historické územie v dnešnom Rumunsku, ohraničené dolným tokom Dunaja a južným úpätím Karpát. Tradične sa Valašsko rozdeľovalo na tzv. Veľké Valašsko (Muntenia) na východe a Malé Valašsko (Oltenia). Samostatné Valašské kniežatstvo vzniklo začiatkom 14.storočia. Malo však mocných susedov Uhorsko a od roku 1393 aj Osmanskú ríšu, medzi ktorými kniežatstvo umne lavírovalo. V tomto čase viedol protiturecký boj knieža Vlad III. Drakula, zvaný napichovač. Po rozpade stredovekého Uhorska sa Valašsko dostalo pod politický vplyv Turkov. Po ich porážke začiatkom 18. storočia začal do oblasti prenikať iný mocný sused - Rusko. Jedinečné oslabenie ruského vplyvu prišlo po Krymskej vojne (1853-1856) kedy sa Valašsko zjednotilo s Moldavskom a vytvorili jednotné kniežatstvo (1859). V roku 1861 došlo k vyhláseniu nezávislého Rumunska s hlavným mestom - Bukurešť, čím Valašsko natrvalo splynulo s novým štátom.

Zlatá horda - bol rozsiahly štátny útvar primárne situovaný v strednej Ázií, avšak na západe siahajúci až na územie Ukrajiny, Moldavska a južného Ruska. Zakladateľom bol chán Batú, vnuk Džingischána, ktorý sa v roku 1241 rozhodol natrvalo udržať obrovské územia dobité svojimi predkami. Názov Zlatá horda je pravdepodobne odvodený od zlatej farby stanov bojových Mongolov a to aj napriek tomu, že chán v novom štáte podporoval výstavbu veľkých miest. Turecké slovo horda znamená palác, kmeň ale aj veliteľstvo. Išlo o prvý mongolský muslimský štát, pôvodne súčasť Mongoľskej veľríše, neskôr však samostatný. Zlatá horda žila z veľkého peňažného výkupného plateného kniežatami Moskovskej Rusi ako aj vládcami ďalších podmanených území. Do polovice 14.storočia bola najväčším a najsilnejším štátom východnej Európy, avšak postupne sa ukázali decentralizačné snahy mongolskej šľachty. Po náraste moci moskovských kniežat a viacerých vojenských konfliktoch, zásahoch mocného mongolského vojvodcu Timúra Lenka v roku 1395 a 1399 moc štátu poklesla. Definitívne Zlatá horda zanikla v roku 1502, po tom ako stratila politický vplyv nad Moskovskou Rusou.