Okrem kríz, vojen a iných negatívnych vecí nájdeme v priebehu dejín množstvo úsmevných, komických ba až bizarných sitácií. Niektoré sú až neuveriteľné, no všetky spomenuté v nasledujúcom texte sú reálne.

Švajčiarsky útok na Lichtenštajnsko. Švajčiarsko, krajina hrdiaca sa svojou prísnou neutralitou už vyše 200 rokov v skutočnosti v marci 2007 napadlo svojho malého suseda. Bolo to však omylom. Skupina 171 švajčiarskych pešiakov ostala kvôli zlému počasie dezorientovaná, prekročila nijak neoznačenú hranicu a omylom vstúpila na územie Lichtenštajnska. Po asi 2 km si vojaci chybu uvedomili a rýchlo sa vrátili späť, pričom o všetkom informovali svojich nadriadených. Lichtenštajnská strana o narušení svojich hraníc netušila a o udalosti sa dozvedela až po oficiálnom ospravedlnení zo strany švajčiarskej vlády.

ppTycho de Brahe. Veľa komických príhod zažil vo svojom živote aj dánsky astronóm Tycho de Brahe. Po prvé, väčšinu života nosil zlatú nosnú protézu. O časť nosa prišiel počas poriadne búrlivej mladosti. Počas štúdia na univerzite sa pohádal so spolužiakom, najskôr o dievča a neskôr o to kto je lepší v matematike. Spor napokon vyústil do šermiarskeho súboja, pri ktorom Tycho de Brahe došiel takmer o celý nos. Okrem toho mal ako domáce zvieratko losa, ktorého sa rozhodol darovať jednému nemeckému šľachticovi. Ten sa zo zvieraťa bohužiaľ neradoval dlho. Los sa totiž počas prvej noci u nového pána dostal zo stajne a záhadným spôsobom narazil na otvorený sud piva. Opil sa natoľko, že sa pokúsil výjsť po schodoch paláca, z ktorých spadol. Niekoľko dní na to zomrel. Tragikomická je aj príčina smrti samotného astronóma. Potom ako pri pozorovaní zatmenia slnka pridlho zadŕžal moč, sa mu pretrhol močový mechúr, na následky čoho zomrel. Iná verzia hovorí, ale o bujarej pitke, pri ktorej nedokázal vstať a keď sa dostal domov už nedokázal močiť.

Vojna o vedro. V roku 1325 vypukla vojna medzi talianskymi mestskými štátmi Bolognou  a Modenou. Zámienkou bola krádež vedra na vodu zo studne v centre Bologne, za ktorou stála skupina Modenčanov. Konflikt trval len niekoľko dni a v rozhodujúcej bitke Modena zvíťazila. Vedro je dodnes cennou trofejou vystavenou (jeho verná kópia) v modenskej katedrále Torre della Ghirlandina. Pre úplnosť je potrebné dodať, že bola Vojna o vedro súčasťou 300 - ročného zápasu medzi Guelfami a Gibellinmi, do ktorého boli obe mestá zapojené.

Olympijské hry 1904. V poradí tretia moderná olympiáda priniesla tiež množstvo komických ba až bizarných situácií.  Konané v americkom Saint Louis boli hry súčasťou veľkej svetovej výstavy (podobnej dnešnému Expu), ktorá ich dokonale prekryla. Na hrách najskôr zaujala súťaž gymnastov. Američan George Eyser v nej získal šesť medialí, z toho tri boli zlaté. Možno by to nebolo až také šokujúce, keby nemal jednu nohu z dreva. Z dnešného pohľadu nepredstaviteľná bola súťaž v streľbe na bežiaceho jeleňa. Vyvrcholením všetkého bol maratónsky beh. Do cieľa dobehol ako prvý američan Frederick Lorz, ktorý však z behu vypadol už v štrnástom kilometri a stopol si auto spät na štadión. Auto sa asi po 15 km pokazilo a Lorz opäť pokračoval v pretekoch. Na jeho podvod sa prišlo krátko pred udeľovaním medailí. Za víťaza bol vyhlásený druhý v poradí Thomas Hicks, ktoremu však posledné kilometre pomáhali jeho tréneri. Okrem toho, že ho neustále podopierali, nalievali do ňho brandy zmiešané s malým množstvom jedu na potkany (ktorý stimuluje nervovú sústavu). Behu sa zúčastnili aj prví dvaja čierni športovci v dejinách. Jeden z nich, Juhoafričan Len Taunyane dobehol na dvanástom mieste, avšak ako sa aneskôr ukázalo z trate ho asi na kilometer "vychýlili" agresívne psy.

Bitka o hrad Itter. Bolo to len pár dni pred definitívnou kapituláciou Nemcov, keď sa v severnom Tirolsku odohrala jedna z najkurioznejších bitiek celej 2.svetovej vojny. Od roku 1943 bol hrad Itter využívaný ako nacistické väzenie pre niekoľkých prominentných francúzskych poltikov. Okrem iných tu bol internovaný bývalý francúzsky prezident Albert Lebrun, či expremieri Edouard Daladier a Paul Reynaud. 4. mája 1945 väzni zistili, že je hrad opustený a že ich nikto nestráži. Vzhľadom na riziko, že by sa Nemci vrátili a v snahe zahladiť stopy by väzňov popravili, sa jeden z Francúzov vybral pre pomoc.  Neďaleko hradu narazil na skupinu nemeckých vojakov vedených majorom Josephom Ganglom. Gangl, ako sa ukázalo, nesúhlasil s nacizmom a tajne spolupracoval s rakúskym hnutím odporu. Celá skupina Nemcov sa tak k Francúzovi pridala. Podarilo sa im spojiť s americkou vojenskou hliadkou, disponujúcou jedným tankom. Spoločne odišli na hrad, ktorý pre prípad útoku opevnili. Bitka začala nasledujúci deň, keď asi dvesto prislúšníkov SS spustilo paľbu. Gangl a ďalší dvaja vojaci boli zabití, avšak pádu hradu napokon zabránili americké posily, ktoré zahnali vojakov SS na útek.

Kobrý efekt. K pomerne známemu príkaldu zlého, z dnešného hľadiska aj komického rozhodnutia došlo v koloniálnych časoch v Indii. Britská vláda sa rozhodla zareagovať na premnoženie jedovatých kobier v Novom Dilí tým, že za každého mŕtveho hada vyplatila odmenu. Spočiatku opatrenie fungovalo a podarilo sa zlikvidovať tisícky kobier. Časom však ľudia prišli na to, že chov kobier na farmách im môže priniesť slušné zisky.  Ako náhle to vláda zistila, vyplácanie odmien zrušila. Dôsledkom bolo, že ľudia vypustili tisíce jedovatých kobier do voľnej prírody, kde sa premnožili. Tzv. Kobrý efekt je v Indii mimochodom evidentný dodnes.

Epidémie a pandémie sú tak staré ako ľudstvo samo.  Vírusy a baktérie, ktoré ich spôsobujú sprevádzali človeka pri osídľovaní sveta a pravidelne decimovali svetovú populáciu. V nasledujúcom článku sa pozrieme na niekoľko najničivejších svetových nákaz v priebehu dejín, ako aj spôsob ako sa s nimi ľudstvo vyrovnalo.

Antoniov mor - niekedy nazývaný aj Galénov, bola pandémia medzi rokmi 165 - 180 n.l.. Podľa väčšiny historických prameňov išlo o mor, no niektorí historici hovoria aj o kiahňach či osýpkach. Po Rímskej ríši ho rozniesli vojaci prichádzajúci z východu. Po prvý krát sa nákaza objavila pri obliehaní starovekého mesta Seleukeia v dnešnom Iraku, no baktéria spôsobujúca mor pravdepodobne pochádzala z východnej Číny.  Počas vrcholu pandémie mal mor v samotnom meste Rím zabíjať 2000 ľudí denne. Celkovo zabil 5 milónov obyvateľov ríše, pričom zomrela asi štvrtina nakazených.  Rímske cisárstvo sa s pandémiou nevedelo vyrovnať a rímske vojsko nebolo naďalej chrániť hranice ríše. Ostávalo spáliť domy nakazených. Napriek celým vyľudneným oblastiam, možno ale konštatovať, že v nasledujúcich morových pandémiach bola smrtnosť (úmrtnosť zo skupiny nakazených) vyšia. Podľa niektorých historikov mohla za to lepšia výživa Rimanov.

Justiniánov mor - pandémia moru, ktorá prebehla za vlády byzantského cisára Justiniána I. medzi rokmi 541-542.  Nakázu spôsobovala baktéria Yersinia pestis, ktorá sa rozšírila z Číny a strednej Ázie (podľa niektorých z Etiópie). Mala na svedomí 30 až 50 miliónov obetí, čo predstavovalo 13-26% populácie známeho sveta. Nakazil sa aj samotný cisár Justinán, avšak prežil. Podobne ako u iných preživších mala choroba vplyv na Justiánovu psychiku. Po vyliečení evidentne stratil životnú energiu a zaoberal sa vieroučnými spormi, niektorí historici dokonca hovoria o istom druhu šialenstva.  Samotný mor sa stal v Malej Ázii endemickým čo znamenalo, že sa po opadnutí prvej vlny v určitých cykloch vracal a to celé dve nasledujúce storočia. To zabránilo efektívnejším zásahom zo strany ústrednej vlády. Ekonomické dôsledky boli katastrofálne. Pramene tvrdia, že zatiaľ čo pred epidémiou mala byzantská armáda aj 35 000 platených vojakov, v druhej polovici 6.storočia to bolo len 10 000.

Čierna smrť - najväčšia stredoveká epidémia pľúcneho moru, likvidujúca európsku a ázijskú populáciu medzi rokmi 1347-1351. Za prvé ohnisko rozmnoženia nebezpečnej baktérie sa všeobecne považuje stredná Ázia či severná India. Podľa najnovších výskumov pandémia súvisí s premnožením istého druhu stepných hlodavcov, ktoré ju mali rozniesť na Hodvábnu cestu - spojnicu medzi východom a západom. Do Európy sa nákaza dostala cez stredomorské prístavy, keď na lodiach boli infikované hlodavce, resp. blchy. Z talianskych prístavov sa nákaza rozšírila do Francúzska, Španielska, Portugalska a Anglicka. V nasledujúcich rokoch zasiahol mor celú Európu okrem Ruska a niektorých horských oblastí. Samozrejme rozšíril sa aj do Indie, na blízky Východ a väčšiny oblastí Číny.
Podľa najvyšších čísiel si Čierna smrť vyžiadala až 200 miliónov obetí (najnižšie 70 mil). Vymrela tretina európskej populácie, v niektorých oblasti Talianska, Flámska a Anglicka to bolo až 40%. Napríklad u obyvateľstva Florencie bol priemerný vek úmrtia 20 rokov, čo bolo o polovicu menej ako v roku 1300. Okrem priamych obetí tu boli ešte mŕtvi z radov minoritných zložiek spoločnosti, ako napríklad Židia, ktorí boli vinení a prenasledovaní za nákazu ako takú.
V čase pandémie prišli ľudia konečne aj z preventívnymi riešeniami. Už v marci 1348 Benátky zavreli svoj prístav pre prichádzajúce lode. Tie, ktoré chceli do prístavu vplávať museli ostať v 30 dňovej izolácií. Postupne bola doba predĺžená na 40 dní - od toho quarantine - karanténa. Tieto lode ostali v benátskej lagúne, pričom časom Benátčania časom založili karanténny ostrov Lazzaretto Vecchio. Okrem toho bolo najjednoduchšie, aby človek odišiel do hôr mimo civilizácie a nikoho (aj za cenu zabitia) k sebe nepustil.
Mor zmenil pohľad na život. Tí ktorí prežili začali veriť viac vo vlastné sily, resp. v sily človeka. Smrť obrovského množstva obyvateľov Európy mala aj svoje pozitívum, menej ľudí sa delilo o rovnaké zdroje. Čierna smrť tak stála paradoxne pri zrode Renesancie.

Epidémia kiahní v roku 1520 - rozšírili ju do Nového sveta Španieli. Keď v roku 1520 conquistador Hernán Cortes rozvrátil ríšu Aztékov a obsadil najväčšie mesto vtedajšej Ameriky Tenochtitlán, mal neviditeľného spojenca. Vírus kiahní pôsobil nevedomky ako biologická zbraň a v priebehu roka zabil podľa odhadov skoro 30 miliónov Indiánov. Ďalšie milióny zomreli v následných epidémiách vracajúcich sa v nasledujúcom storočí. Z pôvodného obyvateľstva ich prežilo asi 10%. Pre Aztékov, ako aj iné mezoamerické kultúry boli kiahne absolútne neznáme, takže mali na rozdiel od Europanov nulové obranné látky. Okrem toho sa ríša rýchlo rozpadala, takže sa epidémií nevedeli  brániť.

Tretí mor - posledná veľká moróvá pandémia, ktorá vypukla v roku 1855 v provincii Junan v juhovýchodnej Číne. Postupne sa rozšírila na všetky osídlené kontinenty a vyžiadala si 12 miliónov obetí, (avšak z toho 10 miliónov len v Indii). Pandémia dostala pomenovanie podľa tretej veľkej vlny pľúcneho moru, ktorý zasiahol Európu od roku 541, avšak v Európe už veľa škody našťastie neurobila. Ako sme uviedli najväčšie ohnisko bolo v Indií, kde sa vtedajšej britskej správe nedarilo efektívne zasiahnuť.
V Číne sa mor periodicky vracal a v roku 1894 prenikol aj do britského Hong Kongu. Práve tu došlo k dôležitému objavu. Francúzky baktériológ Alexandre Yersin izoloval baktériu Yersinia pestis (dostala napokon po ňom meno) spôsobujúcu pľúcny mor a určil spôsob prenosu nákazy. Jeho výskum viedol v budúcnosti k preventívnym opatreniam voči roznášačom - blchám a hlodavcom.  Následne si Briti v Indii dali za úlohu vytvoriť vakcínu, ktorá by zastavila baktériu ako takú. Bakteriológ ruského pôvodu Waldemar Haffkine v roku 1897 otestoval protilátku na sebe a na skupine väzňov - dobrovoľníkov. Všetci v nakazenom prostredí prežili.

Španielska chrípka - najväčšia pandémia v modených dejinách zasiahla svet na sklonku 1.svetovej vojny, resp. v rokoch 1918 a 1919. So Španielskom nemal pôvod chrípky nič spoločné. Keďže počas vojny existovala v bojujúcich krajinách cenzúra o nákaze bolo zakázané informovať. V Španielsku ako najväčšom neutrálnom štáte sa o chorobe písalo a tak zvyšok Európy nadobudol predstavu, že pochádza z Pyrenejského polostrova. V skutočnosti vírus H1N1 rozšírili americkí vojaci a jeho prvé ohnisko bolo v Číne. Od marca 1918 do marca 1920 si nákazala vyžiadala vyše 50 miliónov životov (aj keď podľa niektorých odhadov to bolo až dvojnásobok), čo bolo viac ako padlo v 1.svetovej vojne.  Pandémia mala dve vlny jarnú a jesennú. Niektoré časti sveta zachytili iba druhú vlnu, čo bolo paradoxne horšie.  Napríklad obyvateľstvo Rio de Janeira (v tom čase brazílskeho hlavného mesta) zasiahnuté iba druhou vlnou, utrpelo dva až tri krát väčšie straty, ako severoamerické mestá postihnuté jarnou a jesennou vlnou. U časti obyvateľstva sa totiž po jari zvýšila odolnosť a imunita.
O pandemii Španielskej chrípky sa hovorí, že zmenila svet. Oprávnene. Napriek tomu, že vedci presne nevedeli čo nákazu spôsobuje, vznikli prvé kampane na ochranu verejného zdravia. Poprvý krát sa na tvárach bežných ľudí objavili ochranné rúška. Došlo k zákazom masových akcií, zavretiu škôl a ľudia si začali dodržiavať medzi sebou odstupy. Karanténny prístup sa vrátil. Austrália napríklad dokázala predísť šíreniu druhej vlny nákazy tým, že uzavrela všetky svoje prístavy. Samozrejme v roku 1919 existovali miesta, kde o vírusoch či baktériach nechyrovali a podobné preventívne opatrenia boli nereálne. V španielskom meste Zamora odmietol miestny biskup rešpektovať zákaz zhromažďovania a nariadil obyvateľstvu účasť na omšiach. Ľudia sa mali modliť za oprávnený boží hnev. Efektom bolo, že mesto malo behom niekoľkých týždňov najvyššiu úmrtnosť v celom Španielsku. Mimochom biskupa po opadnutí epidémie vyznamenali za hrdinstvo.
Každopádne základné hygienické a protiepidemiologické postupy sa zrodili práve v dôskedku Španielskej chrípy.

AIDS - alebo aj Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti sa po prvý krát objavil v roku 1981 v USA. Prvé prípady boli evidované u homosexuálnych mužov, ako aj užívateľov injekčných drog. Postupne bol opísaný prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou. Napokon sa potvrdilo šírenie pohlavným stykom. Aj keď nešlo o skutočnú pandémiu (v zmysle uzavretého obdbobia), choroba si vyžiadala asi 30 miliónov životov. Z USA nákaza prešla do celého sveta, najviac do južných a východných oblasti Afrika. Tu je aj najviac infikovaných (60%) a mŕtvych. Vďaka osvete, prevencii (proti HIV) a samozrejme výskumu sa na západnej pologuli podarilo chorobu eliminovať na tisíce nakazených. V Afrike sú to stále milióny.