Borgiovci - géniovia či diabli

V 15. storočí patrili medzi najsilnejšie rodiny renesančného Ríma. Ich meno sa v istých časoch stalo synonymom pre hriešnikov a nekalé praktiky. Dali svetu dvoch pápežov, známych najmä kvôli neskrývanému nepotizmu a túžbe po moci. Kto v skutočnosti boli Borgiovci?

Pôvod Borgiovcov siaha do španielskej Valencie, 14. storočia. Prvým, kto sa presunul do Ríma bol Alfonso di Borgia (1378 - 1458), keď sa v roku 1444 stal kardinálom. Titul získal z vďačnosti za diplomatické schopnosti, keď sa mu podarilo urovnať spor medzi pápežom a kráľom Aragónska. Jedenásť rokov po príchode do Ríma bol zvolený za pápeža. Vybral si meno Kallixtus III. Jeho pontifikát bol výrazne ovplyvnený postupom Turkov na Balkáne. Snažil sa organizovať krížové výpravy, pričom sa mu podarilo na čas Osmanov zastaviť. Nezabúdal, ale ani na rodinné zväzky. Hoci pontifikát Kalixta III. trval len tri roky do vplyvných úradov menoval skoro 300 rodinných príslušníkov a priateľov. Intenzívne podporoval najmä svojho obľubeného synovca Rodriga Borgiu, ktorého vymenoval za kardinála a neskôr vicekancelára pápežskej stolice. V čase keď pápež umieral väčšina z jeho príbuzných z Ríma kvôli protiborgiovským nepokojom utiekla. Len Rodrigo našiel odvahu zúčastniť sa pápežovho pohrebu. Toto správanie vzbudilo obdiv aj u nepriateľov. Jeho palác bol síce vyplienený no Rodrigovi sa nič nestalo. Post vicekancelára si udržal počas vlády nasledujúcich troch pápežov a v roku 1492 bol jednomyselne zvolený novým pápežom Alexandrom VI..

Alexander VI. bol vynikajúcim organizátorom a diplomatom, no preslávil sa najmä porušovaním celibátu Mal desiatky milostných afér a pravdepodobne až desať nemanželských detí. Samozrejme v dejinách nebol jediný, avšak Rodrigo sa k svojim potomkom otvorene hlásil a intezívne ich podporoval. Jeho meno sa stalo napokon symbolom morálneho úpadku pápežstva.

Krátko po svojom zvolení za pápeža Rodrigo vymenoval svojho vtedy osemnásťročného syna Cesareho kardinálom. Ak by sa zdal na úrad primladý, tak dodame, že rôzne cirkevné úrady zastával už od svojich deviatich rokov. Ako 15-ročný sa stal biskupom, hoci ešte nebol ani vysvätený za kňaza. Cirkevná kariéra mu však prišla nudná. V roku 1497 bol za záhadných okolností zavraždený pápežov najmladší a najobľúbenejší syn Juan Borgia, veliteľ pápežských vojenských jednotiek. V Ríme sa hovorilo, že za Juanovu vraždu môže Cesare, no obvinenie sa nikdy nepreukázalo. So súhlasom svojho otca sa vzdal kardinálskeho postu a venoval sa predovšetkým kariére vojaka. Pri svojich početných ťaženiach sa snažil v Taliansku vytvoriť trvalé Borgiovské kniežatstvo. Obsadzoval jedno mesto za druhým a ukazoval sa ako pozoruhodne spravodlivý a úspešný vládca. Na druhej strane neváhal nechať zmasakrovať 6000 obyvateľov nepriateľského mesta Capua. V roku 1503 pápež Alexander VI. aj Cesare ochoreli. Podľa niektorých zdrojov boli otrávení, avšak pravdepodobne išlo o maláriu. Cesare sa z nákazy vyliečil no otcova smrť zmarila nádeje na Borgiovský štát. Nový pápež Julius II., známy nepriateľ Borgovcov prinútil Cesareho k úteku do Neapola. Po dvoch rokoch ho však chytili, mučili a na rozkaz pápež bol prevezený do Španielska, kde bol uväznnený. Rodrigovi sa však podarilo utiecť, keď sa spustil z veže na hodvábnej šnúre. Za panstvo Borgiovcov odhodlaný bojovať naďalej avšak už bol len dobrodruhom bez finančných pristriedkov. Zomrel ako žoldnier pri obliehaní pevnosti Viana na severe Španielska. Nedožil sa ani 32 rokov.

Cesare Borgia, zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Cesare_Borgia,_Duke_of_Valentinois.jpg

Ďalší dôležitý potomok Rodriga bola dcéra Lucrezia Borgia. Otec jej dohodol postupne tri manželstvá, každé za účelom spojenia Borgiovcov s iným silným rodom. Prvé manželstvo s Giovanim Sforzom sa časom ukázalo politicky nevhodné a tento milánsky vojvoda sa stal nepohodlný. Pápež tak svoju dcéru z dôvodu nenaplnenia manželstva a vojvodovej impotencie rozviedol. Sforza sa bránil a verejne odsúdil údajné incestné vzťahy Lucrezie so svojimi bratmi. Pápež ho tak nechal exkomunikovať a neskôr popraviť. V čase rozvodu mala Lucrezia milostný pomer s mladým šľachticom Pedrom Caldésom, takže keď ju pápež vyhlásil za nedotknutú pannu bol už niekoľko mesiacov tehotná. Keď sa o tehotenstve dozvedel Lucreziin brat Juan nechal Pedra uväzniť a hodiť do Tiberu. Pápežova dcéra bola poslaná do kláštora, kde aj porodila.  Pri druhom sobáši si Lucrezia vzala Alfonsa Aragónskeho, syna kráľa Neapolska. Toto šťastné manželstvo sa ale čoskoro stalo objektom žiarlivosti ďalšieho Lucrezinho brata - Cesareho. Keď Alfonso navštívil Rím bol zranený Cesareho mužmi. Po útoku sa rýchlo zotavoval, tak ho napriek ochranke napokon zaškrtili. Tretím manželom bol vojvoda z Ferrary - Alfonso d´Este. Pred odchodom z Ríma ešte pápež zabezpečil Lucrezine deti. Prvý syn (otec Pedro) bol oficiálne označený ako potomok Cesareho, mladšieho Giovanniho si v tajnej bule osvojil samotný Alexander VI.. Svojho nového manžela Lucrezia očarila a z manželstva vzišlo hneď niekoľko detí. Ferera sa aj vďaka nej stala významným politickým centrom. Vojvodkyňa sa stala mecénkou umenia a vedy. Podporovala aj cirkev, okrem iného založila kláštor klarisiek v San Bernardine. Zomrela v roku 1519 po pôrode v poradí svojho už ôsmeho dieťaťa.

Borgiovci mali vo svojej dobe naozaj zlú reputáciu. Boli obviňovaní z vraždy, incestu, travičstva a dokonca bosoráctva. Najčastejšie ich však spájali so sexuálnymi prečinmi. V roku 1501 napríklad zorganizoval Cesare tzv. Gaštanový banket. Malo ísť o masové orgie konané v rímskych pápežských palácoch. 50 nahých prostitútok malo za úlohu baviť hostí, ako aj pápeža. Po večeri boli zapálené sviečky postavené na podlahu a medzi ne boli rozhádzané gaštany. Nahé kurtizány ich mali zbierať. Mimochodom podobné bakchinálie sa mali konať aj počas tretej Lucrezinej svadby.
Na druhej strane netreba zabúdať na politické úspechy oboch borgiovských pápežov ako aj ďalších členov tohto klanu. Vhodným príkladom úspešnej (ale aj morálnej) kariéry je František Borgia. Bol pravnukom Alexandra VI. a kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho. Vstúpil do diplomatických služieb na dvore španielského kráľa Karola V.. Tu spoznal svoju manželku, s ktorou mal postupne osem potomkov. Keď mu žena zomrela v František sa rozhodol vstúpiť do nového Jezuitského rádu. V rámci rekatolizácie pomáhal budovať jezuitské vzdelávacie inštitúcie. Preslávil sa aj podporou misijnej činnosti rádu. Ako jeho generálny predstavený organizoval miesie do Peru, Brazílie, či Mexika. Taktiež pomáhal vytvoriť koalíciu západných štátov proti Osmanskej ríši. Zomrel v roku 1572. O sto rokov bol vyhlásený za svätého.
Borgovci boli jednoducho produktom svojej doby. Vo svojich praktikách určite neboli jediní, no stali sa symbolom. Aj preto vzbudzujú pozornosť už po stáročia.