Metropoly minulosti

Mestá boli od staroveku centrami obchodu, remesiel, kultúry a vzdelanosti. Niektoré v priebehu dejín prešli turbulentným vývojom, niektoré zanikli, iné rastú do dnes. V nasledujúcom článku sa pozrieme na 10 dôležitých, avšak (možno) menej známych, či menej očakávaných miest. Každé úspešné v inej dobe.

Uruk - prvé veľkomesto sveta ležalo na počiatku 3. tisícročia pred našim letopočtom na rieke Eufrat, asi 230 km južne od súčasného Bagdadu. Jeho mohutné hradby obopínali územie zhruba 5,5 štvorcového kilometra, čo ho robilo najväčšou metropolou vtedajších čias. Populáciu tvorilo asi 30 až 50 000 obyvateľov.
Mesto malo výborne oragnizovanú infraštruktúru, známa jej aj jeho monumentálna architektúra. Objavuje sa v niektorých sumerských epických básňach, najmä v slávnom Epose o Gilgamešovi. Centrum tvoril obrovský chrám, venovaný Ištar - bohyni lásky a vojny. Okrem náboženskej funkcie slúžil aj na uchovánie veľkého množstva obylia a iných produktov, ktoré kňaz prerozdeľoval medzi obyvateľov. V meste existovala aj kanalizácia odvádzajúca splašky mimo hradby, pod mesto. Okrem toho bola voda z Eufratu zvedená do menších kanálov uľahčujúcich dopravu aj v okrajových častiach metropoly.
Pokles významu Uruku nastal potom ako Sargon I. zjednotil sumerské mestské štáty. Hlavným mestom sa stal novozaložený Akkad, ktorý dal meno celej Sargonovej ríši.

Alexandria - založená v rokoch 332 - 331 p.n.l. Alexandrom Veľkým ako plánované budúce centrum jeho ríše.  Po Alexandrovej predčasnej smrti a rozdelení  ríše sa napokon stala hlavným mestom Egypta. Vládnuci rod Ptolemaiovcov (nazvaný podľa jedného z Alexandrových generálov) budoval mesto ako reprezentatívne sídlo mocného stredomorského štátu.
V alexandríjskej architektúre sa miesili grécke a egyptské slohy čo dávalo mestu exotický ráz. V centre stálo mauzóleum s Alexandrovym telom, ktorého sa Ptolemájovci zmocnili pri prevoze z Babylonu do Grécka. Neďaleko bol múseion s preslávenou knižnicou s miliónom kníh a zväzkov. Tieto inštitúcie reprezentovali hlavné centrum vedeckého bádania, literatúry a vzdelávania antického sveta. Za ptolemaiovských čias tu pôsobili matametik Euklidés, polyhistor Eratosthenes alebo spisovateľ Kallimarchos z Kyrené. Všetko super mozgy vtedajšej doby. Z monumentov nemožno zabúdať na jeden z divov antického sveta - maják na ostrove Faros, kraľujúci jednému z Alexandríjskych prístavov. Čo sa týka populácie v 1. storočí nášho letopočtu tu žilo 180 000 mužov. Celkový počet obyvateľov bol teda podstatne vyšší.
Ptolemajovskú vládu ukončilo obsadenie Egypta Octavianom a  pripojenie k Rímu v roku 30 pred našim letopočtom. Kultúrny význam mesta však neklesol, naopak naďalej tu pôsobili výrazné osobnosti antiky a potupne aj ranokresťanského sveta.

Teotihuacán - bolo  medzi 1. a 8. storočím nášho letopočtu najvýznamnejším centrom strednej Ameriky. Nachádzalo sa v nadmorskej výške 2200 metrov, asi 50 km južne od dnešného Mexico City. Prvý krát zrúcaniny mesta objavili Aztékovia a to asi 700 rokov potom ako ho pôvodné obyvateľstvo opustilo. Boli to práve Aztékovia, ktorí dali meno hlavnej tepne mesta - Cesta mŕtvych a monumentálne stavby nazvali pyramída Slnka a Mesiaca. Skutočné názvy nepoznáme. Nepoznáme ani pôvod či jazyk etnika, ktoré mesto založilo.
Teotihuacán mal obrovský vplyv a zodpovedala tomu aj veľkosť. Okolo roku 500 tu na rozlohe 20 km žilo 125 000 ľudí.  Mestu okrem spomínaných stavieb dominovala pyramída Opereného hada (boh Quetzalcoatl). Orientácia Cesty mŕtvych súvisela s polohou nebeských telies na oblohe v 3. tisícročí pred našim letopočtom, kedy Teotihuacanci predpokladali vznik dnešného vesmíru. V dobe rozkvetu v Teotihuacane existostovalo mriežkové usporiadanie ulíc. Obydlia sa sústreďovali do rezidenčných štvrtí, v ktorých existovali skutočné byty.
K pádu mesta došlo v 6.storočí po veľkom požiari, ktorý zničil budovy na Ceste mŕtvych. Či už išlo o vnútornú zburu alebo útok zvonka, jadro mesta bolo v troskách. Doterajšie archeologické nálezy nedokážu dať určitú odpoveď na to, prečo mesto zaniklo.

Pohľad na Cestu mŕtvych a Pyramídu slnka v Teotihuacáne

Cordóba - hlavné mesto islamského emirátu Al Andalus zažilo najväčšiu slávu medzi rokmi 750 a 1236. Za úvodný rozkvet mohol princ Abdulrahmán, posledný z rodu Umájovcov, ktorý unikol vyvraždeniu svojej rodiny útekom na moslimami ovládaný Pyrenejský polostrov. Na takmer 500 rokov sa Cordóba stala nábožensky a kultúrne najtolerantnejším mestom v Európe. Kalifov dvor lákal učencov a podporoval rozvoj vied, medicíny a umenia. Tvoril tu napríklad vplyvný polyhistor Ibn Rušd, v kresťanskom svete známy pod menom Averroes. Okolo roku 1000 žilo v Cordóbe takmer 500 000 ľudí. Centrum mesta tvorila obrovská mešita - Mezquita (dnes kresťanská katedrála). Nešlo len o mešitu ale budova bola aj politickým fórom, sídlom súdu a niekoľkých škôl. Neďaleko ležal kráľovský palác Alcazar. Mesto pretínala v smere k moru magistrála, lemovaná výstvanými palácmi. V roku 1236 bola Cordóba dobitá Španielmi a centrum Andalúzie sa postupme presunulo do Seville.

Timbuktu - mesto na juhu saharskej púšte zažilo svoj vrchol v 14. a 15. storočí. Do povedomia európskej verejnosti vošlo, keď vládca islamskej mandingskej ríše Mansá Músa prišiel do Mekky s obrovským množstvom zlata. Na spiatočnej ceste vzal do Timbuktu množstvo učencov, architektov a tiež vzácne arabské rukopisy. V meste nechal postaviť mešitu Sankoré a kráľovský palác Madugu. Tu a v ďalších mešitách, školách a knižniciach boli starostlivo uchovávané zvitky, skutočné bohatstvo západnej Afriky. Timbuktu bolo však len jedným z miest púštnej ríše. Preto existovali mobilné školy a knižnice, ktoré sa prostredníctvom tiav presúvali spolu s nomádmi.
Mesto bolo založené v 11.storočí Tuarégskymi kmeňmi. Postune vyrástlo na obchodné  stredisko, kde sa stretávali muslimskí obchodníci z celej Severnej Afriky, Zatiaľ čo mestá  viac na sever boli ovplyvnené európskou kultúrou, Timbuktu si zachovávalo štatút uvedomelého muslimského sídla. V tej dobe tu žilo asi 50 000 ľudí. Obchodovalo sa tu najmä so soľou, ktorá sa dala vymeniť za všetko, aj za spomínané zlato. Úpadok metropoly nastal s objavením námorných ciest a príchodom európskych obchodníkov v druhej polovici 15. storočia.

Isfahán - mesto v dnešnom Iráne, bývalá metropola tzv. Safíjovskej ríše (1501-1722), ktorá bola spolu s Osmanskou ríšou a Mughalskou ríšou v Indii najväčším štátom v strednej a južnej Ázii. Za slávu mesto vďačí šáhovi Abbásovi, vnukovi zakladateľa ríše Ismáíla. To on sa rozhodol Isfahán prestavať a spravil z neho hlavné mesto. Novým centrom sa stalo obrovské námestie Nakš-e Džahán, tvorené štyrmi grandióznymi komplexmi budov a štyrmi bránami, predstavujúcimi nedávne Abbásove reformy. Jednou z obrovských budov bol cisársky palác pozostávajúci z audienčných siení, záhrad a obytných domov. V severnej časti námestia bol královský bazár, obchodné centrum mesta.
V roku 1670 žilo v Isfaháne 500 000 ľudí. Za päťdesiat rokov však vypukla finančná kríza, zatiaľ čo náklady na šáhovo hospodárenie narastali. Posledný vladár Safíjovskej ríše Husajn Šáh nedokázal ubrániť mesto pred Afgáncami. Po šesťmesačnom obkľúčení v roku 1722 Isfahán zaplatil veľkú cenu a ríša zanikla.

Námestie Nakš-e Džahán v Isfaháne. (zdroj: https://web.archive.org/web/20161014030335/http://www.panoramio.com/photo/22427132)

Amsterdam - hlavné mesto "Zlatého veku" Holandska. Asi žiadna metropola na svete nezískala prosperitu tak rýchlo. Pre lepšiu predstavu v roku 1600 žilo v Amsterdame 30 000 obyvateľov, o sto rokov neskor to bol takmer sedemnásobok. Amsterdamský úspech stál na uspokojovaní potrieb Európy 17. storočia. Korenie z Indonézie, tabak z Ameriky, turecký textil, čínsky čaj, perzský hodváb a oveľa viac sa tu dalo kúpiť dokonca lacnejšie ako kdekoľvek inde. Amsterdamskí obchodníci totiž efektivizovali dopravu (aj prostredníctvom budovania mestských kanálov), no najmä dokázali akumulovať dostatok kapitálu a nakupovali vo veľkom.
Vďaka náboženskej tolerancií v meste našli útočisko inde prenasledovaní Židia, mennoviti (náboženská sekta) a moslimovia. Amsterdam bol taktiež miestom slobody tlače a knižného trhu.
Postupný úpadok nastal po invázií Ľudovita XIV. v roku 1672 a svoje maximum dosiahol počas Napoleónskych vojen.

Edinburgh - historické, ale aj dnešné hlavné mesto Škótska, zažilo niekoľko vĺn vzostupu. Tá najdôležitejšia prišla v druhej polovici 18.storočia, keď sa mesto stalo strediskom intelektuálneho hnutia. Dokonca sa o ňom niekedy hovorí ako o hlavnom meste osvietenstva. V tejto ére tu pôsobil filozof David Hume, zakladateľ modernej ekonómie Adam Smith či architekt Robert Adam. Akoby šibnutím čarovného prútika dostalo mesto modernú tvár. Architekt James Craig prišiel s návrhom mriežkovitého usporiadania ulíc s troma hlavnými triedami tiahnucimi sa od východu na západ. Postupne boli postavené nové klasicistické paláce a verejné budovy. Centrom tzv. Nového mesta sa stalo Charlotte Square, skvelý príklad racionalnistických postojov Edinburghu 18. storočia.
Dôvodom vzostupu bolo nastolenie konštitučnej monarchie, vytvorenie unie s Anglickom a napríklad odstránenie všetkých vnútorných ciel v krajine. Nové ekonomické prostredie otvorilo možnosti podnikavému národu. Okrem toho škótska presbyteriánska církev nebola pri osvietenských debatách brzdou a často sa ich priamo zúčastnila.

Buenos Aires - sa hlavným mestom Argentíny stalo v roku 1880. V tom čase tu žilo  200 000 obyvateľov, v roku 1914 už 2,7 milióna. Čo sa za tých 34 rokov stalo? Generál Roca prinútil indiánov venovať sa poľnohospodárstvu  a z Argentíny sa rýchlo stal svetový top producent obilia a hovädzieho mäsa. Taký obrovský nárast populácie Buenos Aires bol spôsobený dlhým zástupom prisťahovalcov z celého sveta. Polovica z nich pochádzala z Talianska, tretinu tvorili Španieli.
Z provinčného mesta sa rýchlo stala metropola. Široké triedy ako Avenida de Mayo spájali okázalé námestia s monumentálnymi pomníkmi.  Metro bolo spustené v roku 1913. Najvyššia budova Južnej Ameriky - Edificio Kavanagh bola postavená v roku 1936.  Divadlo Colón sa stalo domovom jednej z najlepších opier na svete. V okrajových častiach však vznikali slumy. Tie sa postupne stali základňou politiky perónizmu, ktorý po 2.svetovej vojne napokon priniesol Argentíne ekonomický pád.

Tokio - dnešné hlavné mesto Japonska sa do roku 1868 volalo Edo. O rok neskôr sa sem presťahoval aj cisár, pôvodne sídliaci v historickom Kjóte. Od vtedy zažilo Tokio vzostupy aj pády. V roku 1923 zasiahlo metropolu jedno z najničivejších zemetrasení 20. storočia  a takmer úplne ho zničilo. V troskách zomrelo až 140 000 ľudí. Ďalší pád prišiel po americkom leteckom bombardovaní keď v marci 1945 zahynulo ďalších 100 000 osôb. Následne však Tokio len stúpalo. Šancu na reštart Japonci využili a mesto prestavali. Zlomovým momentom bola olympiáda v roku 1964. Vyrástli nové mimoúrovňové diaľnice a široký bulvár sa tiahol k parku Jojogi s olympijskym štadiónom. Do Jokohamy začal premávať rýchlovlak Šinkanzen. V sedemdesiatych rokoch už bolo Tokio mestom mrakodrapov. Symbolom sa stala štvrť Šindžuku. V 80tych rokoch pozvali západných architektov aby dodali Tokiu postmodernistickú tvár. V tom čase stála v Tokiu šálka kávy 250 dolárov a Japonca Cucumiho časopis Forbes označil za najbohatšieho muža sveta.
V 90tych rokoch došlo hospodárskej kríze avšak už v roku 2000 progres pokračoval. S takmer 14timi milónmi obyvateľmi patrí medzi najväčšie mestá sveta súčasnosti.