10 dôležitých slovenských legionárov v Rusku

V roku 2020 uplynulo sto-rokov od príchodu posledného transportu česko-slovenských legionárov prichádzajúcich z Ruska. Ich strastiplná cesta bola zavŕšením niekoľko ročnej sibírskej anabázy, počas ktorej sa zaplietli do ruskej občianskej vojny, ovládli trans-sibírsku magistrálu a z Vladivostoku cestovali ľoďami domov.
Predchodcovia legionárov vznikli v Rusku už v roku 1914, no skutočné  légie (po októbri 1918 nazývané aj čs. zahraničné vojsko) boli sformované v roku 1917. Ich členmi boli pôvodní rakúsko-uhorskí vojaci, Česi a Slováci, ktorí sa dostali do ruského zajatia. V radoch čs. légií dostali šancu bojovať na strane Dohody a prispieť tak porážke Nemecka a Rakúska-Uhorska. Víťazstvo Dohody umožnilo rozpad Rakúska-Uhorska a čo bolo najdôležitejšie, vznik Československa.

V radoch ruských légií bojovalo 5104 Slovákov (7,16 % z celkového počtu).  Najviac, až 3000 Slovákov vstúpilo do légií v roku 1918. Viacerí z nich boli vzdelávaní v novo vytvorenom Výchovnom tábore pre Slovákov v Irkutsku. Po zrušení tábora boli Slováci koncentrovaní najmä v 7. čs. streleckom pluku Tatranskom a neskôr 12. čs. streleckom pluku gen. M. R. Štefánika. V nasledujúcej časti uvedieme desať najvýznamnejších Slovákov a ich pôsobenie v čs. légiách v Rusku.

1. Významným Slovákom v čs. légiách v Rusku bol Jozef Gregor Tajovský. Narodil sa v roku 1874 v Tajove. Pred 1. svetovou vojnou pôsobil ako učiteľ, novinár, spisovateľ a bankový úradník v Prešove. Bol členom Slovenskej národnej strany, od roku 1912 jej tajomníkom. V roku 1915 musel narukovať a bol odvelený na východný front. Na bojisku však prešiel do ruského zajatia. Svoje skúsenosti a zážitky literárne spracoval v knihe – Rozprávky o československých légiách v Rusku. V novinárskej činnosti pracoval aj pre Zväz česko-slovenských spolkov na Rusi. Angažoval sa v jeho Kyjevskom centre, písal pre časopis Čechoslovan a redigoval jeho prílohu Slovenské hlasy, neskôr bol redaktorom samostatných Slovenských hlasov. V Kyjeve pracoval až do leta 1917, keď vstúpil do čs. légií. V decembri 1918 sa stretol so Štefánikom.  Po návrate na Slovensko v roku 1920 pôsobil ako prednosta legionárskej kancelárie v Bratislave.

2. Janko Jesenský sa narodil v roku 1878 v Turčianskom Sv. Martine. Po štúdiu na právnickej akadémií v Prešove, získal doktorát z práva na univerzite v Kluži. Už v roku 1898 sa dobrovoľne prihlásil na výkon povinnej prezenčnej služby. Jednoročnú službu absolvoval v 72. bratislavskom pešom pluku c. a k. armády. Od roku 1906 vykonával advokátsku činnosť v Bánovciach nad Bebravou. Po mobilizácií v júli 1914 sa ako záložník hlásil v rámci honvédskej jednotky v Trenčíne. Podľa vlastných spomienok bol však ako pansláv uväznený a k 15. honvédskemu trenčianskemu pešiemu pluku nastúpil v polovici augusta 1914. Krátko pôsobil ako stráž vojenského skladu v Žiline, či ako zdravotník. Potom ako na neho došlo anonymné udanie (o tom, že sa mal v Žiline stretávať s nepriateľmi Uhorska) bol prevelený do Veszprému. V roku 1915 sa stal členom 31. honvédskeho pešieho pluku vo Veszpréme. V rovnakom roku bol s jednotkou odvelený na východný front. V júni 1915 Janko Jesenský prebehol do ruského zajatia. Po takmer roku strávenom v ruských zajateckých táboroch začal spolupracovať so Zväzom česko-slovenských spolkov na Rusi. Pracoval ako novinár, pričom najskôr ako prispievateľ, neskôr ako redaktor prispieval v Kyjeve do časopisu Čechoslovan. V decembri roku 1917 bol zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského.  Generál Milan Rastislav Štefánik ho vymenoval za poručíka čs. légií. V januári 1919 odišiel Janko Jesenský v rámci jedného z prvých transportov do Československa. Po návrate do vlasti sa stal na čas gemersko-malohontským županom, neskôr pôsobil v Nitre. Po roku 1929 pôsobil ako vládny radca na Krajinskom úrade v Bratislave. K legionárskej téme sa literárne vrátil v roku 1938 vydaním divadelnej hry Hrdina. Popisuje v nej príbeh legionára, ktorý na fronte v sebaobrane zabije nepriateľského vojaka, zhodou okolností suseda z rodnej dediny.

Janko Jesenský, zdroj: https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=10680412

3. Na vojenskom, ale i politickom poli sa na Slovensku presadil Ferdinand Čatloš. Narodil sa v roku 1895 v Liptovskom Svätom Petrovi. V roku 1914 narukoval do 67. pešieho kráľovského prešovského pluku c. a k. armády a odišiel na front v Haliči. Dostal sa do ruského zajatia a roku 1917 vstúpil do československých légií. Pôsobil v 7. čs. streleckom pluku Tatranskom a zúčastnil sa bojov pri Bachmači. Spolu s ostatnými legionármi podnikol strastiplnú cestu cez Sibír. V roku 1918 bol prevelený do Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku, kde mal pôsobiť ako lektor pre slovenských príslušníkov légií (v tom čase v hodnosti poručíka). Po rozpustení tábora bol zaradený do 12. čs. streleckého pluku generála M. R. Štefánika, ako veliteľ 12. pešej roty. V tomto pluku strážil magistrálu v úseku Nižne – Udinsku a ako veliteľ 3. práporu napokon doviedol svoju jednotku späť na Slovensko. Po návrate do vlasti ostal pôsobiť v radoch československej armády. V roku 1939 sa stal ministrom obrany vlády Slovenskej republiky.

Ferdinand Čatloš

4. V Rusku bol veľmi aktívnym aj Ivan Markovič. Narodil sa v roku 1888 v Myjave. Vyštudoval právo na univerzite v Budapešti a v Lipsku. Už počas študentských čias pôsobil ako jeden z hlavných predstaviteľov hnutia okolo časopisu Prúdy. Medzi rokmi 1909 – 1911 a 1912 – 1914 bol redaktorom časopisu Prúdy. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval, no na fronte zakrátko padol do ruského zajatia. V roku 1915 sa prihlásil do Českej družiny, prvej československej jednotky v ruskej armáde. Do vojska napokon zaradený nebol, keďže napokon pôsobil ako novinár. Od roku 1917 bol redaktorom tlačového orgánu Slovenské hlasy. Na jar roku 1918 ho Eduard Beneš pozval do Paríža a stal sa tajomníkom ČSNR v Paríži. Po vojne bol významným predstaviteľom Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej na Slovensku.

5. Ďalším významným aktivistom bol Vladimír Svetozár Hurban. Narodil sa v roku 1883 v Martine. Študoval na gymnáziu v Hodoníne, na technickej univerzite vo Viedni a v Brne. Pôsobil ako novinár vo Viedni, Budapešti a Turč. Sv. Martine. V rokoch 1909 až 1914 pracoval ako profesor vojenského ústavu a tlmočník ruskej armády vo Varšave. Bol perzekvovaný za aktivity súvisiace s protiaponiovskou akciou Bjorsteda Bjornsona. Po vypuknutí 1. svetovej vojny vstúpil dobrovoľne do ruskej armády. Spoločne s Ivanom Markovičom založil v Petrohrade časopis Slovenské Hlasy. Od mája 1917 sa stal členom čs. vojska, pričom bol zaradený do 3. čs. streleckého pluku Jána Žižku z Trocnova. V decembri sa v hodnosti kapitána stal príslušníkom 2. čs. záložného pluku. V lete 1918 odišiel do USA, kde sa stal vojenským poradcom Tomáša Garrique Masaryka. V októbri 1918 bol povýšený do hodnosti plukovníka. Po 1.vsvetovej vojne pôsobil naďalej v armáde. Od roku 1924 vstúpil do diplomatických služieb. Pôsobil v Egypte ako čs. vyslanec pre Švédsko, Nórsko a Litvu. Od roku 1936 bol čs. vyslancom v USA. Počas 2. svetovej vojny sa stal dôležitým členom zahraničného čs. odboja v USA.

6. Ďalším Slovákom v ruskom zajatí bol Michal Širica. Narodil sa roku 1894 v Smrečanoch. Po štúdiu na Nižšej hospodárskej škole nastúpil v roku 1914 do 67. pešieho prešovského pluku c. a k. armády. V marci 1915 sa dostal do ruského zajatia. Bol internovaný v zajateckom tábore v Krasnoufimsku, kde sa v roku 1917 prihlásil do čs. légií. Bol zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského. V októbri prišiel do Výchovného tábora v Irkutsku. V októbri 1919 bol menovaný za veliteľa čaty 11. roty  12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. V novembri bol povýšený na podporučíka. Od decembra 1919 do februára 1920 sa podieľal na odchode légií, pričom obraňoval zadný voj evakuovaných jednotiek. V ČSR pôsobil naďalej v radoch čs. armády. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania. V roku 1946 bol povýšený na brigádneho generála.

7. Úspešným bol aj Rudolf Viest, ktorý sa narodil roku 1890 v Revúcej. Študoval na vyššej priemyselnej škole v Budapešti a od roku 1911 tu aj pracoval. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval do 5. pešieho pluku c. a k. armády a odišiel na východný front. Už v novembri 1914 bol pri Krakove zajatý ruskými vojakmi. V roku 1915 sa ako dobrovoľník prihlásil do srbskej armády a bojoval pri Dobrudži. V roku 1917 pôsobil v Rusku a vo februári vstúpil do Čs. streleckej brigády. Od septembra 1918 bol členom 7. streleckého pluku Tatranského, pričom bol veliteľom 3. práporu. V roku 1919 bol menovaný za veliteľa Výchovného tábora pre Slovákov v Irkutsku. Po rozpustení tábora bol pridelený do 12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. V hodnosti kapitána sa stal zástupcom veliteľa tohoto pluku.  V roku 1920 sa už v hodnosti majora vrátil cez Japonsko, Kanadu a USA do Československa. V medzivojnovom období pôsobil v čs. armáde, pričom zaznamenal významný hodnostný a kariérny postup. Ako jediný Slovák v ére 1. republiky dosiahol v čs. armáde generálsku hodnosť. Počas 2. svetovej vojny pôsobil v londýnskej čs. exilovej vláde, po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal veliteľom 1. čs. armády na Slovensku.

8. Medzi dôstojnícku špičku legionárov Slovákov v Rusku patril aj Emil Geryk. Narodil sa roku 1890 v obci Východná. Študoval na Strednej priemyselnej škole v Bratislave, gymnáziu v Žiline a ČVUT v Prahe. Ako vojak rakúsko-uhorských armád padol v roku 1915 do ruského zajatia. V januári 1916 vstúpil do Čs. streleckého pluku. E. Geryk bol jedným z prvých Slovákov vo vyššej dôstojníckej hodnosti. Už v bitke pri Zborove v roku 1917 velil čate a neskôr 9. a 10. rote 4. čs streleckého pluku Prokopa Holého. Bojoval taktiež v bitke pri Bachmači. V roku 1917 v hodnosti majora sa stal veliteľom tábora v Irkutsku. Od júla 1918 bol jedným z hlavných organizátorov formovania 12. čs. streleckého pluku gen. M. R. Štefánika. Po návrate do vlasti ostal ako dôstojník z povolania v radoch čs. armády. Ako jeden z mála Slovákov bol v medzivojnovom období povýšený do hodnosti plukovníka.

9.Jedným z prvých slovenských legionárov v Rusku bol Vladimír Daxner. Narodil sa v roku 1888 v Tisovci. Študoval v Kyjeve, v rumunskom Brašove a srbskom Novom Sade. Právo vyštudoval na univerzite v Budapešti. Pred 1. svetovou vojnou absolvoval školu pre jednoročných dôstojníkov. Na haličský front narukoval v roku 1915 ako nižší dôstojník 25. pešieho lučeneckého pluku c. a k. armády. V októbri 1915 Vladimír Daxner prešiel do ruského zajatia. Už vo februári 1916 bol zaradený do 1. streleckého pluku Majstra Jána Husa. Stal sa zástupcom veliteľom Výchovného tábora v Irkutsku. Od decembra 1917 sa v hodnosti kapitána stal napokon samotným veliteľom tohto výcvikového strediska. V januári 1920 bol menovaný za čs. vojenského atašé pri štábe japonských vojsk vo Vladivostoku. V marci 1920 napokon z Ruska odišiel domov na Slovensko. V medzivojnovom období pôsobil ako pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, neskôr ako štátny notár. Počas Slovenského národného povstania bol aktívnym členom Veliteľstva 1. čs. armádneho zboru na Slovensku.

10. V légiách pracoval aj Štefan Fajnor narodený roku 1888 v Senici. Vyštudoval právo v Budapešti a pred vojnou pôsobil ako advokátsky koncipient. Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval a odišiel na východný front. V roku 1915 bol zajatý ruskou armádou a ako jeden z prvých Slovákov sa prihlásil do Českej družiny. V roku 1916 sa stal členom 1. Čs. streleckého pluku Majstra Jána Husa. Ako veliteľ 6. roty 1. pluku Čs. streleckej brigády bojoval v bitke pri Zborove. Zúčastnil sa bojov légii pri ústupe od hraníc Haliča, cez Kyjev, Bachmač až do Penzy. Padol 27. júna 1918 v trojdňovej bitke proti boľševikom pri Buzuluku. Kapitánom bol menovaný in memoriam.