10 top panovníkov Uhorska

Za takmer tisícročnú existenciu Uhorského kráľovstva sa na kráľovskom tróne vystriedala vyše päťdesiatka panovníkov. Niektorí boli vo svojej činnosti úspešnejší a história si ich pamätá ako veľkých vladárov, iní ostali len tak povediac menom v zozname kráľov. Keďže v súčasnosti vzniká množstvo hitparád historických osobnosti, pokúsili sme sa o zostavenie zoznamu desiatky najúspešnejších uhorských panovníkov. Pri hodnotení sme vychádzali z klasických atribútov ako je úspešnosť vo vojnách, rozširovanie území, reforiem, či stabilizácie krajiny. Okrem toho sme sa snažili zohľadniť aj okolnosti, za ktorých daný panovník nastúpil na trón resp. situácie ktoré nastali na základe nepredvídaných zahranično-politických udalostí.

10.miesto:  Belo IV. – bol synom Ondreja II.. Na trón nastúpil roku 1235 a okamžite začal  s reformami. Na počiatku vlády sa sústredil na udeľovanie mestských privilégií. Sľubný rozlet však zastavil zničujúci tatárskych vpád z roku 1241, resp. 1242. Sám Belo, aby prežil, unikol až do Dalmácie, do prístavu Trogir. A krajina ostala nechránená a zúbožená. Keď Tatári nečakane odtiahli, vyvinul nadmiernu aktivitu na obnovu krajiny. Podporoval výstavbu kamenných hradov, ktoré ako jedine prežili tatárske pustošenie. Aby zaplnil vyľudnenú krajinu, pozval kolonistov zo Saska a Valašska. Po vymretí rakúskeho rodu Babenbergovcov sa (na čas celkom úspešne) snažil o zisk ich dedičstva, no napokon sa týchto snáh zriekol. Nebyť tatárskeho vpádu asi by Belo IV. patril na vyššie miesto nášho rebríčka, takto mu patrí číslo 10.

---

9.miesto:  Karol III. – mladší syn Leopolda I.. So zaradením tohto vladára by niektorí historici asi mali problém, keďže jeho vláda nebola len o triumfoch, ale i porážkach. Kráľom sa stal po predčasnej smrti svojho brata Jozefa I.. Satmárskym mierom z roku 1711 definitívne zabezpečil dedičnosť uhorskej koruny pre Habsburský rod a tak uzavrel éru stavovských povstaní. O dva roky neskôr napokon podpísal aj Utrechtský mier (ktorý ukončil Vojnu o španielske dedičstvo). Španielsko síce rakúski Habsburgovci neovládli, no ako odškodnenie Karol získal bohaté územia v dnešnom Taliansku a Španielske Nizozemsko. Viedol časté vojny proti Osmanskej ríši, pričom na čas posunul južnú hranicu Uhorska až do Valašska a Bosny. Podporoval výstavbu jadranských prístavov v Rijeke a Terste, ktoré sa stali habsburskými oknami do sveta. Keďže nemal mužského potomka, snažil sa zabezpečiť dedičnosť vlády pre svoju dcéru Máriu Teréziu. To ho u domácich a zahraničných rivalov stálo mnoho (aj územných) ústupkov.  Karol si zasluhuje miesto medzi vladárskou elitou najmä preto, že pokračoval v krokoch svojho brata a postavil základy mocnej Habsburskej ríše.

---

8.miesto:  Ladislav I. – syn kráľa Bela I. nastúpil roku 1077 na uhorský kráľovský trón po svojom bratovi Gejzovi I. Po predošlých dynastických sporoch nastolil v krajine poriadok. V čase keď sa stal kráľom, v Európe vrcholil konflikt, o to kto má mocensky navrch (tzv. spor o investitúru) medzi cisárom Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII.. Ladislav, ako uhorský kráľ, musel v spore zaujať stanovisko. Najskôr zvolil proti-cisárske pozície, no postupne prešiel na opačnú stranu. Úspešne expandoval na Balkán. Vpadol do Chorvátska a dosadil tu za kráľa svojho synovca Almoša. Bol  významným zákonodarcom. Ladislavov trestný zákonník zaviedol v Uhorsku jasné sudcovské a procesné pravidlá. Jeho cirkevné ustanovenia priniesli napríklad povinnosť chodiť v nedeľu do kostola. Sústredil sa na kanonizáciu prvých uhorských svätých (najmä prvého kráľa Štefana). Podporoval vznik nových biskupstiev a kláštorov, menoval biskupov. Keď roku 1095 zomrel zanechal svojmu nástupcovi Kolomanovi konsolidovanú krajinu s dobudovanou cirkevnou organizáciou a stabilným európskym postavením.

---

7.miesto: Jozef II. – jeho matka Mária Terézia ho na vládu svedomito pripravovala a keď v roku 1780 zomrela Jozef mal výbornú východiskovú pozíciu. De facto uhorským kráľom nebol. Úmyselné sa totiž nenechal korunovať (aby nebol zaviazaný uhorskej šľachte ako jeho mama). Preto bol v Uhorsku nazývaný aj klobúkovým kráľom. Jozef II. vystupoval ako osvietenský absolutistický vladár. Mal v pláne zreformovať všetko, (na jeho škodu) bez ohľadu na tradície.  Zaviedol nemčinu ako úradný jazyk, čím nepriamo naštartoval aj emancipáciu nenemeckých národov monarchie. Aby znížil vplyv katolíckej cirkvi vydal tzv. Tolerančný patent resp. zrovnoprávnil protestantov a pravoslávnych s katolíkmi. Reformoval administratívu, zrušil cenzúru a v roku 1785 zrušil v Uhorsku nevoľníctvo. Bol dva krát ženatý no následníka trónu nezabezpečil. Prakticky všetky jeho kroky znamenali rozširovanie radu nepriateľov. V roku 1787 sa ako spojenec Ruska zaplietol do nie príliš úspešnej vojny proti Osmanskej ríši. Zlomený pokročilou tuberkulózou, na smrteľnej posteli označil svoj život za neúspech a všetky reformy okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva odvolal. Pravé neúspechy v závere krátkej desaťročnej vlády, inak populárneho Jozefa II., odsunuli až na 7.miesto.

---

6.mesto: Jozef I. – syn Leopolda I., víťaza nad Turkami pri Viedni roku 1683. Na rolu panovníka ríše rakúskych Habsburgovcov bol dlhodobo pripravovaný. Za uhorského kráľa ho korunovali ako 9-ročného. Po smrti svojho otca sa roku 1705 stal vládcom Habsburskej monarchie. Rovnými nohami vhupol do prebiehajúceho konfliktu s Francúzskom tzv. Vojny o španielske dedičstvo. V Uhorsku musel čeliť poslednému z veľkých stavovských povstaní – povstaniu Františka II. Rákocziho. V oboch situáciách obstal nadmieru dobre. Mal v pláne uskutočniť rozsiahle reformy, no stihol reorganizovať len armádu. Nechal si často radiť geniálnym stratégom svojej doby - Eugenom Savojským, Prinášalo to svoje úspechy. Po porážke Francúzov pri Malplaquete roku 1709 európsky konflikt smeroval pre Jozefa k úspešnému koncu. Nebyť prechodu Angličanov na stranu Francúzov došlo by ku konečnému Jozefovmu víťazstvu. S uhorskými povstalcami spočiatku vyjednával, no napokon Rákocziho vojská niekoľko krát porazil. V roku 1711 ochorel na čierne kiahne a nečakane zomrel. Jozefovi I. sa podarilo obhájiť integritu ríše rakúskych Habsburgovcov, no pred vysnívanými reformami ho zastavila smrť.

---

5.miesto:  Ľudovít I. Veľký – syn Karola Róberta a druhý z rodu Anjouovcov na Uhorskom tróne. Nastúpil roku 1342 ako 16-ročný do stabilných pomerov. Po zavraždení svojho brata Andreja, ašpiranta na trón v Neapolsku, sa zaplietol do zápasu o toto kráľovstvo. Podnikol do Neapolska dve výpravy. Obe vojensky úspešné, politicky už menej. Úspechom bolo pripojenie pobrežia Dalmácie k Uhorsku, čím krajina získala prístup k novým obchodným cestám. Keďže po svojej mame, kráľovnej Alžbete, mal právo aj na poľský trón, roku 1370 sa stal aj kráľom Poľska. Podnikol niekoľko úspešných vojenských výprav na Balkán. V domácej politike ťažil z reforiem svojho otca, bol však aktívny najmä v kultúrnej a cirkevnej oblasti. Založil niekoľko nových kláštorov, dokonca aj prvú univerzitu v dejinách Uhorska (roku 1367 v Pecsi). Rozhodnutie o vyhnaní Židov z Uhorska, žiaľ, nepatrilo medzi tie šťastné. Keďže Ľudovít nikdy nemal syna, jeho obrovskú ríšu zdedila dcéra Mária. Prívlastok veľký získal ako jediný uhorský panovník, no v našom rebríčku ho na 5. miesto odsunuli iní veľkí reformátori, či králi začínajúci v komplikovanejších pomeroch.

---

4.miesto: Štefan I. –  prvý uhorský kráľ a zakladateľ Uhorského kráľovstva, ako syn Gejzu maďarského veľkokniežaťa vládol v Nitrianskom kniežatstve. Napriek tomu, že časť informácií o Štefanovom živote čerpáme zo svätoštefanských legiend, vieme, že ešte pred korunováciou za kráľa čelil povstaniu svojho príbuzného (pohanského) Kopáňa. Jeho porážkou si upevnil pozície natoľko, že roku 1000, resp. 1001 prijal kráľovskú korunu od pápeža Silvestra II. Bol korunovaný za prvého uhorského kráľa a založil nový štát. V nasledujúcich troch dekádach sa mu podarilo vytvoriť cirkevnú organizáciu kráľovstva. V prvých rokoch vlády síce prišiel o územie dnešného Slovenska, no roku 1030 ho na trvalo získal späť. Keď roku 1038 zomrel, Uhorsko bolo kresťanské (čo bolo kľúčové pre jeho ďalšie prežitie) a pevne etablované.

---

3.miesto: Matej Korvín – jediný panovník z domáceho rodu Huňadyovcov. Jeho cesta na trón bola až takmer románová. Ako syn Jána Huňadyho, najsilnejšieho uhorského šľachtica a gubernátora, bol na politiku zvyknutý od detstva. Po nečakanej otcovej smrti sa dostal do nemilosti kráľa Ladislava Pohrobka. Matejova poprava mala byť zlatým klincom kráľovej pražskej svadby. Ladislav Pohrobok však nečakane zomrel a Mateja uhorský snem zvolil za nového kráľa. Nastúpil ako 15-ročný a okamžite musel riešiť krízovú situáciu na dnešnom Slovensku, ktoré z časti ovládali pokračovatelia českých Husitov – bratríci. Z časti z nich spravil príslušníkov legendárneho žoldnierskeho čierneho pluku (tento názov vznikol až po Matejovej smrti). Po desaťročiach chaosu zaviedol v krajine poriadok. Zefektívnil výber daní, pričom peniaze použil na udržiavanie stáleho vojska. Bojoval proti Osmanskej ríši, Českému kráľovstvu ako aj v Rakúsku. Vzhľadom na vynaloženú energiu však nebol najefektívnejší. Bol veľký mecén umenia. Roku 1467 založil v Bratislave Academiu Istropolitana. Ku koncu života sa všemožne snažil zaručiť nástupníctvo svojmu nemanželskému synovi Jánovi (napokon neúspešne). Napriek despotickej vláde Matej zľudovel ako dobrý kráľ.

---

2.miesto: Mária Terézia – legendárna panovníčka, nastúpila roku 1740 po svojom otcovi Karolovi III., ktorý Habsburskú ríšu (a v jej rámci Uhorsko) zanechal vo vynikajúcej kondícií. Napriek tomu už na začiatku svojej vlády musela čeliť kľúčovej kríze. V rámci tzv. vojny o Rakúske dedičstvo pruský kráľ Fridrich II. Veľký odmietol právo na nástupníctvo mladej kráľovnej a monarchiu napadol. Mária Terézia napokon vojnu ustála, no stratila hospodársky najrozvinutejšiu časť svojho panstva Sliezsko. Opätovný zisk tohto územia a mocenské posilnenie Habsburskej monarchie sa stali motívom pre ďalšie kroky kráľovnej. Začala s hospodárskymi reformami. Súpis pôdy v tzv. tereziánskom katastri, či zavedenie daňových a mincových reforiem krajinu skutočne posilnili. Snaha získať Sliezsko vojensky, v Sedemročnej vojne bola však neúspešná. Ako osvietenská vladárka pôsobila v oblasti zdravotníctva (zavádzanie prvých očkovaní), súdnictva a školstva (školská reforma). Väčšina tereziánskych reforiem sa v Uhorsku kvôli odporu uhorskej šľachty naplno neprejavila. Presadiť sa však podarilo Tereziánsky urbár, súpis povinností poddaných. Písaný bol v jazyku ľudu a uložený v obciach, aby bol zrozumiteľný a prístupný komukoľvek. Mária Terézia počas dlhého a láskyplného manželstva so Štefanom Lotrinským porodila 16 detí a zabezpečila pokračovanie rodu. Územnú stratu z počiatku vlády kompenzovala pri tzv. prvom delení Poľska ziskom Spiša. Celkovo znamenala jej vláda konsolidáciu vnútorných pomerov a značné posilnenie mocenských pozícií Habsburskej monarchie v Európe. Reformy a udržanie jednoty ríše vyniesli tejto kráľovnej druhé miesto.

---

1.miesto: Karol Róbert I. (Karol I.) z Anjou – bol prvým z dynastie Anjouvcov na Uhorskom tróne. Nastúpil za pomerne turbulentných okolností, keď po vymretí Arpádovcov krajinu ovládala oligarchia. Spočiatku bol len jedným z uchádzačov na post, no napokon bol korunovaný (po tretíkrát) roku 1309 v Stoličnom Belehrade. Jeho skutočné problémy však v podstate len začali. Spočiatku prijal do svojich služieb najbohatšieho z magnátov Matúša Čáka, ale čoskoro došlo k vzájomným rozporom, ktoré prerástli do otvoreného konfliktu. Porážkou Omodejovcov (Čakovych spojencov) v bitke pri Rozhanovciach roku 1312 sa však situácia Karola Róberta značne zlepšila. Zo skonfiškovaného Omodejovského majetku vytvoril jadro budúceho kráľovho panstva. Na zisk majetku Matuša Čaka musel počkať až do jeho smrti roku 1321. V nasledujúcich dekádach previedol niekoľko pozoruhodných a úspešných hospodárskych reforiem. Okrem nových zlatých mincí, zefektívnil výber daní a ciel, zaviedol banskú slobodu, ktorá znamenala pre baníctvo na Slovensku nový impulz. Roku 1330 prežil pokus o atentát. Uhorsko bolo na sklonku jeho vlády skutočnou stredoeurópskou veľmocou s výbornými vzťahmi so susedným Poľským a Českým kráľovstvom. Samozrejme, niektoré kroky možno Karolovi Róbertovi vyčítať (napríklad strata Neapolského dedičstva), no, keď roku 1342 zomrel, Uhorsko bolo silné ako nikdy pred tým.

---