Bizarne po smrti

O mŕtvych sa hovorí, že odišli na posledný odpočinok. Nasledujúce príklady dokazujú, že s odpočinkom a večným nehybným spánkom to nemusí byť vždy tak celkom pravda. Osudy niektorých mŕtvych tiel priniesli naozaj bizarné príbehy.

Pápež Formosius - sedel na svätom stolci len päť rokov (891 - 869), najskôr stránil jednej politicky silnej skupine (reprezentovanej veľmožmi Guidom a Lambertom), no neskôr zo strachu povolal na jej zneškodnenie východofranského kráľa Arnulfa. Ten síce dobyl Rím a získal cisársku korunu, no Formosia zatiaľ niekto otrávil. Jeho nástupca pápež Bonifác bol najvyšším pontifikom asi dva týždne, no potom ho nahradil pápež Štefan VI.  prívrženec vyššie zmienenej prvej skupiny. Štefan nechal vytiahnuť Formosia z hrobu a oblečeného do pápežského rúcha posadil jeho  mŕtve telo na lavicu obžalovaných. Následný súd uznal Formosia vinného z krivej prísahy a mŕtvole boli useknuté dva prsty, ktorými sa zvykol žehnať. Telo napokon hodili do Tiberu. Neznámy mních ho však vylovil a pochoval.

Oliver Cromwell - tzv. Lord Protector, líder revolúcie v Anglicku a človek spoluzodpovedný za popravu kráľa Karola I. Keď sa v roku 1660 dostal na znovu obsadený kráľovský trón syn popraveného kráľa Karol II., jedno z jeho prvých rozhodnutí bolo, že nechal potrestať osoby vinné za otcovu smrť. Vôbec mu neprekážalo, že Oliver Cromwell bol už dva roky mŕtvy. Jeho telo, vytiahnuté z hrobu bolo obesené a rozštvrtené. Cromwellovu hlavu napichli na tyč pred Westminsterským opátstvom, kde vydržala nasledujúci 25 rokov. Neskôr niekoľko krát zmenila majiteľa, stala sa muzeálnym artefaktom, aby bola napokon v roku 1960 riadne pochovaná v areáli univerzity v Cambridge.

Ľudovít XIV. - francúzsky kráľ, zomrel 4 dni pred svojimi 77 narodeninami. Jeho telo bolo následujúcich osem dní vystavované a potom prevezené do Saint-Denis, miesta posledného odpočinku francúzskych kráľov. O sto rokov neskôr žil anglický kňaz a geológ William Buckland (1784-1856), ktorý mal jeden životný cieľ: ochutnať mäso každého známeho živočícha. Často servíroval svojim hosťom potkanie pečienky či jedlo z myší. Raz navštívil arcibiskupa z Yorku, ktorý mu ukázal nabalzamované srdce Ľudovíta XIV. Kúpil ho pravdepodobne od vykrádačov hrobov. Buckland srdce kúpil a ako správny gurmán opražil na oleji a neskôr ho nechal dopiecť. Napokon srdce zjedol, údajne s dusenou fazuľkou.

Napoleon Bonaparte - prvý francúzsky cisár zomrel, ako je známe v britskom zajatí na ostrove sv. Heleny. Jeho telo putovalo na pitevný stôl. Vyrezali mu srdce, ktoré Napoleon vo svojom závete odkázal svojej manželke (nikdy k nej však nedorazilo) a žalúdok. Ostatné bolo uložené do hrobu. V roku 1913 však oznámilo anglické múzeum Johna Huntera (fungujúce pri Kráľovskej komore chirurgov), že má vo svojich zbierkach niekoľko ďalších zakonzervovaných Napoleonovych orgánov, oddelených tajne po oficiálnej pitve. Okrem iného mal medzi nimi byť aj zakonzervovaný Napoleonov penis. Múzeum penis predalo istej účtovníckej firme a cez niekoľko ďalších majiteľov sa napokon dostal do vlastníctva Johna Lattimera. Bol to urológ, profesor Kolumbijskej Univerzity, no autentickosť Napoleonovho štetca lásky sa mu overiť nepodarilo. Neskorší dediči mali záujem penis predať a analýzu DNA logicky nedovolili a tak záhada pretrváva do dnes.

Joseph Haydn - rakúsky hudobný skladateľ, autor dnešnej nemeckej hymny zomrel v roku 1809, v deň kedy vstúpili francúzske Napoleonske vojská do Viedne. Mŕtvola hudobníka však neostala dlho pokope. Joseph Carl Rosenbaum (tajomník rodu Esterházyovcov, bývalých haydnových zamestnávateľov) a Johann Nepomuk Peter (riaditeľ väznice v Dolnom Rakúsku) odrezali z mŕtveho tela hlavu. Obaja boli totiž vášniví frenológovia a hodlali géniovu hlavu podrobiť analýze. V roku  1820 sa Nikolas Esterházy rozhodol presunúť Haydnove telesné pozostatky do rodinnej hrobky v Eisenstadte (keďže v roku 1809 to nebolo možné). Keď po exhumácii zistil, že telu chýba hlava, okamžite podozrieval Rosenbauma. Ten Haydnovu vypreparovanú lebku zašil do postele a Esterházyho uspokojil falošnou. Pravá lebka zostala v Rosenbaumovej držbe až do jeho smrti, keď ju odkázal Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Občas ju tam tajne ukazovali návštevníkom, až bola lebka v roku 1954 uložená späť k Haydnovmu telu do Eisenstadtu.

Thomas Paine - jeden z lídrov americkej revolúcie zomrel v roku 1809. Bol pochovaný v La Rochelle v štáte New York. Desať rokov po smrti, ale anglický radikál William Cobett usúdil, že americká zem nie je pre Paina dostatočne dobrá a telo previezol do Veľkej Británie. Britské úrady však odmietli vydať povolenie na pohreb a tak Cobett ukrýval telo na povale svojho domu. Ostalo tam až do Cobettovej smrti vr oku 1835. Jeho syn Painove ostatky na povale našiel a rozpredal zberateľom.

Andrej Hlinka - katolícky kňaz a dlhoročný predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany zomrel krátko pred naplnením svojho životného sna (vyhlásením autonómie Slovenska) v auguste 1938. Telo bolo nabalzamované a v sklenenej rakve a za účasti desaťtisícov ľudí uložené do krypty na cintoríne v Ružomberku. V novembri 1939 došlo k presunutiu do novo vybudovaného mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Tu vydržalo až do počiatku roku 1945 kedy ho spolu s rakvou previezli na neznáme miesto (mal tak urobiť Alexander Mach, aby telo uchránil pred postupujúcou sovietskou armádou).  Zaujímavé je, že spomínaná sklenená rakva sa po rokoch našla v katakombách bratislavského dómu sv. Martina. V jednom zo skiel ostala však diera po projektile, ktorý podľa legendy vystrelil ruský vojak v roku 1968. Telo Andreja Hlinku sa ale dodnes nenašlo.

Eva Perónová - mimoriadne populárna prvá dáma Argentíny zomrela ako 33 ročná v roku 1952 na rakovinu. Jej telo bolo nabalzamované a dočasne vystavené v paláci kultúry v Buenos Aires. Pripravované mauzóleum sa však kvôli vojenskému prevratu v roku 1955 dokončiť nepodarilo. Juan Perón (Evin manžel a exprezident) utiekol do Španielska a Evino telo sa stratilo. Po šestnástich rokoch, keď vláda vojenskej junty v Argentíne skončila, sa Juanovi podarilo zistiť, že Eva bola tajne pochovaná v Miláne. Telo mŕtvej manželky nechal exhumovať a keď sa v roku 1973 do vlasti vrátil, priniesol ho so sebou. V roku 1995 Tomás Eloy Martinéz vydal o strastiplnom osude Evinho tela knihu s názvom Santa Evita.

Charles Chaplin - svetovo známy herec, režisér a producent zomrel na vianoce v roku 1977. V marci 1978 však dvojica švajčiarskych robotníkov Chaplinovo telo z hrobu ukradla a od pozostalých žiadala výkupné. Za krátko boli únoscovia chytení. Rakva s Chaplinovou mŕtvolou sa našla po týždňoch hľadania zahrabaná v poli blízko Ženevského jazera. Telesné pozostatky boli vrátené na pôvodné miesto, no hrob bol pre istotu zaliaty betónom.