Ničenie umeleckých diel nie je v dejinách ničím neobvyklým. Umelecký objekt, vystavený na verejnosti, bol často krát chápaný ako symbol a stal sa obeťou obrazoborectva. V Rímskej ríší nebolo ničím neobvyklým zničiť potrét nepopulárneho, či práve zosadeného cisára. V Byzancii kvôli uctievaniu a ničeniu ikon (obrazov svätých) vypukla vyše sto rokov dlhá občianska vojna.  V renesancií došlo napríklad zrúteniu Michelangelovej sochy pápeža Júlia II.. Množstvo umeleckých diel bolo spálených počas Francúzskej revolúcie. Vlastne vtedy sa aj zrodil termín - vandalizmus.
K vandalizmu na umení dochádzalo aj v 20.storočí. Vďaka ochrane umeleckých diel a celkovej zmene prístupu k  umeniu išlo väčšinou o činy chorých jedincov, avšak objavili sa aj politicky motivované činy. Tu je niekoľko najznámejších prípadov:

Nočná hliadka - slávny obraz Rembranta van Rijna z roku 1642 prešiel počas stáročí svojej existencie strastiplnou cestou. Dlho bol umiestnený v miestnosti nad krbom, čo spôsobilo usadzovanie sadzí na jeho povrchu a celkovému stmavnutiu. Neskor sa stal majetkom holandského Rijksmusea, kde došlo v roku 1911 k prvému úmyselnému počkodeniu. Nezamestnaný kuchár sa obraz snažil rozrezať vykosťovacím nožom, našťastie neúspešne. Počas 2.svetovej vojny galéria obraz umiestnila do priestorov v pieskových dunách, aby ho ochránila pred nacistami.  V roku 1975 na obraz zaútočil pre zmenu nezamestnaný učiteľ William de Rijk. Hlbokými rezmi ho poškodil. Dôvodom mala byť skutočnosť, že deň pred tým prišiel do galérie krátko pred zatváraním a vrátnik ho do budovy už nepustil. Vandal neskôr v psychiatrickej liečebni spáchal samovraždu. Obraz sa napriek enormnej snahe nepodarilo úplne zrekonštruovať a rezy sú viditeľné dodnes. Nešlo však o posledný útok. V roku 1990 bol obraz poliaty kyselinou. Strážnici našťastie zareagovali rýchlo a kyselina zasiahla len hornú kryciu vrstvu obrazu, takže nedošlo k viditeľným škodám.

Pieta - významné sochárske dielo majstra Michelangela Buonarottiho bolo poškodené geologickým kladivom. Mentálne narušený Laszló Tóth, geológ maďarského pôvodu, prišiel 21. mája 1972 do baziliky Sv. Petra v Ríme a s výkrikom "Ja som Ježiš" odbil časť ruky Panny Márie na Piete. Mramorové prsty spadli na zem a rozbili sa. Väčšinu uvoľnených častí sa podarilo ostrahe pozbierať, avšak niektoré zobrali turisti ako suveníry. Socha bola opravená a dnes je ako jediná v chráme ukrytá za ochranným sklom. Laszló Tóth uväznený nebol,  musel ale stráviť dva roky v ústave pre mentálne chorých.

Ivan Hrozný a jeho syn Ivan - významný obraz ruského realizmu od Ilyu Repina bol vážne poškodený v roku 1913 počas výstavy v Tretjakovovej galérií v Moskve.  29 ročný Abram Balašev rozrezal obraz na tvárach oboch postáv. Páchateľ bol okamžite chytený, uznaný za mentálne chorého a zavretý do psychiatrickej liečebne. Obraz sa najmä vďaka kvalitným fotografickým kópiám podarilo relatívne zreštaurovať.

Mona Lisa - asi najznámejší obraz na svete bol objektom útoku hneď niekoľko krát a to aj napriek nadštandardným bezpečnostným opatreniam.  V decembri 1956 v čase keď ešte obraz nebol pod ochranným sklom Bolivíjčan Ugo Ungaza Villegas hodil do maľby kameňom. Výsledkom bolo poškodenie fraby na ľavom ramene Gioccondi.  Nepriestrelné sklo inštalované v 60tych rokoch našťastie uchránilo Monu Lisu pred viacerými podobnými atakmi. V roku 1974 napíklad telesne postihnutá žena posprejovala obraz, resp. ochranné sklo červenou farbou. Mona Lisa bola v tom čase na putovnej výstave v Japonsku a žena bola nahnevaná na nedostatočný prístup pre vozíčkárov. V roku 2009 ruská turistka hodila na obraz keramickú šálku. Tá sa o nepriestrelné sklo rozbila a Mone Lise sa tak ako v predošlom príprade nič nestalo.

Pobrežie Argenteuil a plachetnica - menej známy obraz Clauda Moneta v hodnote 10 mil eur bol poškodený v roku 2012. 49-ročný muž udrel do maľby päsťou a spravil v nej dieru. Bolo to počas výstavy v Írskej národnej galérií. Muž mal dostať infarkt a v kŕči trafiť do obrazu. Vyšetrovanie ukázalo, že úder bol vedený úmyselne a páchateľ bol odsúdený na 5 rokov väzenia. Po jeden a pol roku sa podarilo obraz zreštaurovať. 7% zničenej plochy bolo nenávratne preč a muselo byť nahradené kópiou.

Guernica - legendárna obria maľba Pabla Picassa z roku 1937 prežila politicky motivovaný útok. V roku 1974 počas výstavy v Múzeu moderného umenia v New Yorku obraz schválne poškodil majiteľ menšej galérie iránsky emigrant Tony Shafrazi.  Ako protest proti omilosteniu Williama Calleyho americkým prezidentom Richardom Nixonom na obraz nasprejoval nápis "Kill lies all". Pre úplnosť dodám, že Wiliam Calley bol bývalý armádny dôstojník obvinený z masakru civilistov vo vietnamskej dedine My Lai (1969). Keďže farbu sa podarilo pomerne ľahko zmyť, útok nezanechal trvalé stopy. Shifrazi vyviazol s päťročnou podmienkou a neskôr sa vrátil do rodného Iránu.

Danae - Rembrantovu variáciu známeho antického príbehu poliali kyselinou. Mentalne narušený páchateľ v júni 1985 vylial na obraz silne koncentrovanú kyselinu sírovú a následne plátno dva krát prerezal. Celá stredná časť obrazu bola zničená. Rekonštrukcia trvala dlhých dvanásť rokov no napokon sa podarila. Od roku 1997 je obraz opäť v petrohradskej galérií Ermitáž, avšak chránený nepriestreľným sklom.

Mysliteľ - najslávnejšia socha (resp. jedna z jej verzii) Augusta Rodina sa stala obeťou bombového útoku. Došlo k nemu v marci 1970 v záhrade galérie v Clevelande (Cleveland Museum of Art). Explózia zničila časť oboch nôh a celý podstavec sochy. Za útokom, pri ktorom sa vďaka bohu nik nezranil stála radikálna ľavicová skupina Weather Underground. Teroristickým útokom chcela protestovať proti vojne vo Vietname. Galéria sa po dlhších úvahách rozhodla sochu nerekonštruovať a vystavovať ju v novom stave. Mysliteľ sa tak stal pomníkom turbulentných udalostí počiatku 70tych rokov. Za samotný útok odsúdený nikto nebol.

Kto boli rímski gladiátori?
Gladiátori boli samostatná vrstva otrokov špecializujúci sa na boj v arénach. V antickom Ríme existovali dve cesty ako sa mohol človek stať otrokom. Prvým bolo tzv. dlžné otroctvo, teda stav keď ste za svoje dlhy zaplatili slobodou. Druhým bolo vojenské zajatie. Práve z radov zajatcov pochádzalo najviac gladiátorov. Gladiátorom sa však mohol stať človek aj dobrovoľne. Tzv. Auctorati boli obyvatelia rímskeho impéria, ktorí si vybrali boj aréne ako povolanie. Pochádzali najmä z radov rímskej chudoby, avšak našli sa medzi nimi aj bohatí dobrodruhovia.
Od bežných otrokov sa gladiátori líšili prakticky všetkým. Mali špičkový bojový výcvik v špeciálnych školách, mimoriadnu stravu ako aj zdravotnícku starostlivosť, ale aj voľný prístup k otrokyniam. Skrátka dostali takmer všetko čo potrebovali. Na oplátku museli v arénach bojovať na život a na smrť. Motiváciou im bola snaha prežiť, ale aj sláva. Z niektorých sa stali hviezdy rímskych provincií, avšak skutočný úspech prišiel až s víťazstvom v rímskom Coloseu. Tí najlepší napokon získali slobodu.
V priebehu dejín existovalo niekoľko (asi 20) typov gladiátorov používajúcich rôznu výzbroj. Napríklad tzv. Thrák nosil jednoduchú otvorenú prilbu, štvrhranný štít a krátky meč. Typ zvaný Retarius bojoval s trojzubcom, dýkou a vrhacou sieťou a pod.. Taktiež bolo presne určené, ktorá zbraň má bojovať proti ktorej.
Tu sú príbehy najznámejších gladiátorov antického Ríma:

Amazonka a Achillia
Boj ženských gladiátoriek bol neobvyklou, ale najmä medzi rímskou spodinou veľmi obľúbenou formou boja v arénach. Gladiátorky najčastejšie vystupovali v akýchsi polo-pornografických komických predstaveniach, pri ktorých bojovali s divými zvieratami. Najznámejšie boli Amazonka a Achillia, s menami odkazujúcimi na boj Achila s bojovým kmeňom žien s gréckych bájí. Súboj oboch žien zachytil kamenný reliéf z Halikarnassu (v dnešnom Turecku), z kotrého je zrejmé, že získali za svoje víťazstvá slobodu.

Commodus
Cisár, syn Marca Aurelia, ktorého vo filme Gladiátor stvárnil Joaquin Phoenix. Tento narcistický tyran, organizoval množstvo hier. No neostal len pri tom. Vo viacerých zápasoch dokonca ako gladiátor vystupoval. Podobne ako vo filme svojich protivníkov, či zvery ktorým čelil, nechal pred súbojom zraniť. V iných prípadoch boli oponenti nútení použiť drevenú zbraň, takže cisára nezranili. Tieto a podobné kroky ho medzi rímskym ľudom činili ultra nepopulárnym. Po každom vyhratom súboji sám seba obdaroval milónom strieborných mincí. Rád sa štylizoval do role nového Herkula. Plán pozabíjať členov cisárskej rodiny viedol napokon k vražde samotného Commoda v posledný deň roku 192 AD.

Marcus Attilius
Patril medzi dlžných otrokov, avšak život gladiátora si zvolil sám.  Ako sa neskôr ukázalo urobil dobre. Mal nadanie pre boj, ale najmä na manipuláciu s davom. Vo svojom prvom zápase čelil súperovi, ktorý pred tým vyhral 12 zo 14 súbojov, no Marcus Attilius zvíťazil. Druhý súboj zviedol zhodou okolností proti rovnako silnému bojovníkov a opäť vyhral. To z neho spravilo jedného z najpopulárnejších gladiátorov, niekedy sa v súvislosti s jeho menom dokonca používa označenie prvý rímsky gladiátor.

Flamma
Legendárny gladiátor zo Sýrie sa dostal k boju nedobrovoľne, ako dlžný otrok. Sláva ktorá prišla s jeho víťazstvami sa mu zapáčila natoľko,  že štyri krát odmietol ponúkanú slobodu. Vyhral 21 bitiek v rade, no aj tak odmietal z rímskeho Colossea odísť a naďalej bavil publikum. Napokon zomrel ako tridsaťročný a jeho tvár sa objavila dokonca na minciach.

Spartacus
Rodák z Trákie a vodca veľkého povstania otrokov bol najzámejším rímskym gladiátorom. Potom ako sa stal otrokom a prešiel brutálnym výcvikom v Capui, viedol vzburu svojich 78 druhov proti majiteľovi gladiátorskej školy Batiatovi. Vzbura čoskoro prerátsla do masového povstania, do ktorého sa zapojilo 70 000 otrokov z celého Apeninského polostrova. Spartacus chcel odísť do svojho rodného kraja, avšak ostatní vodcovia povstania to odmietli a pokračovali v boji. Zatiaľ čo Spartacus zomrel v bitke v roku 71 BC, rímske légie povstalcov porazili a asi 6000 z nich ukrižovali popri známej ceste Via Appia.

Spiculus
Gladiátor a skutočný showman, ktorý sa preslávil blízkym vzťahom s excentrickým cisárom Nerom. Cisár mu venoval bohatstvo, niekoľko palácov a pozemkov. Keď bol Nero v roku 68 AD prinútený spáchať samovraždu, žiadal aby ho zabil práve Spiculus. Gladiátora však nemohli po celom Ríme násjť a tak si cisár vzal život sám.

Priscus a Verus
Títo dvaja gladiátori sa stretávali v aréne pomerne pravidelne. Ich príbeh zvečnil rímsky básnik Marcus Valerius Martialis. Priscus a Verus mali podľa neho proti sebe bojovať celé hodiny, aby napokon obaja v rovnakom čase zo vzájomného rešpektu zložili meče. Dav po skvelej show šalel a cisár Titus dovolil obom odísť z bojiska ako slobodným mužom. Súboj tak nabral nečakaný a hlavne ojedinelý koniec.

Carpophorus
Rímsky otrok, ktorý sa preslávil bojom s divími zvermi v otvárací deň Colossea. Obyčajne bol tzv. bestiarius, čiže boj so šelmami vecou na smrť odsúdených kriminálnikov, keďže išlo v podstate o formu popravy. Prípad Carpophora, ktorý v boji zabil vyše 20 nebezpečných divých zvierat vrátane leva, medveďa a leoparda je výnimočný. Okrem iného mal kopiou skoliť aj nosorožca. Obecentstvo ho považovalo za nového Herkula, čo Carpophorus rád prijal.

Tetraites
Tetraites bol na dlhé stáročia neznámy, resp. stratený. Gladiátorovo meno sa objavilo až v roku 1817 pri vykopávkach v Pompejách.  Odkryté nástenné maľby a fresky odhalili Tetraitov príbeh. Zvykol bojovať s krátkym mečom, plochým štítom, odetý len v základnej zbroji. O jeho sláve naprieč impériom svedčia sklenené upomienkové predmety s Tetraitovou podobizňou, ktoré sa našli napríklad v dnešnom Anglicku či Francúzsku.

Crixus
Tento Gal bo pravou rukou Spartaka. Vodcovi povstania pomohol pretvoriť bandu vzbúrencov  na dobre organizovanú jednotku zdatných bojovníkov. Crixus bojoval po boku Spartaka až do momentu, kedy sa ich vzájomné cesty rozišli a ostal so skupinou gladiátorov bojovať na juhu Itálie. Keď bol Crixus v roku 72 BC pri Gargane zabitý, zorganizoval Spartakus na jeho počesť pohrebné hry. 300 zajatcov z radov rímskych vojakov muselo bojovať na smrť ako gladiátori.

Francúzsko malo v roku 1940 viac mužov, tankov a zbraní ako Nemecko
Je pomerne sprofanovanou informáciou, že nemecké víťazstvá v úvodnej etape vojny boli spôsobené technologickým náskokom získaným ešte v tridsiatych rokoch. Nemecká vysoko-
mechanizovaná armáda prelčila všetky spojenecké vojská. Realita bola však odlišná.
10. mája 1940, keď nemecká armáda zaútočila, len 16 zo 135 divízií bolo mechanizovaných (tzn. že boli vybavené nákladnými autami na prevoz vojakov). Ostatné sa presúvali pomocou konských povozov, alebo len peši. Francúzska armáda mala sama o sebe 117 divízií. Okrem toho malo Francúzsko  10700 diel, zatiaľ čo Nemecko len 7378.  Nemecko pri útoku mohlo použiť 2439 tankov, avšak Francúzsko ich nasadilo 3254, väčšinu z nich ťažších a s lepším pancierovaním.

Japonci používali za vojny kamikaze rakety
Neboli to iba Nemci, čo v 2.svetovej vojne použili rakety, či raketové motory. Po viacerých vojenských prehrách a stále očividnejšom technologickom náskoku Britov a Američanov v Pacifiku, pristúpili ku konštrukcií rakiet aj Japonci. V novembri 1944 vytvorili tzv. Yokosuka MXY-7 Ohka, alebo v preklade čerešňový kvet. Išlo o človekom pilotované raketové zariadenie, teda vlastne raketové samovražedné kamikaze.
Rakety boli umiestnené na lietadle, ktoré ich previezlo do akcie. Pri útoku, najčastejšie na loď, sa zariadenie od lietadla odpojilo a pri samostatnom lete bolo schopné vyvinúť rýchlosť až 650 km/h. Piloti samovražedných rakiet nazývajúci sa Jinrai Butai - teda bohovia hromu, boli však počas vojny zopovední za zničenie iba troch nepriateľských lodí. Japonci ich vyrobili (v rôznych variáciách) až 852, takže možno povedať, že išlo o veľa kriku pre nič.

Straty spojeneckého obchodného loďstva neboli ani 1,5%
Spojenecké loďstvo stratili v Atlantickom a Severnom oceáne, ako aj v domácich vodách len 1,48% plavidiel. Dokopy podnikli spojenecké lode počas 2.svetovej vojny 323 000 plavieb, 4786 z nich skončilo potopením. Väčšina z nich, 2562 bolo britských, avšak denne vykonalo britské loďstvo v priemere 2000 plavieb po celom svete.
Väčšina obchodných lodí plávala cez oceán v konvojoch, ktoré boli mimoriadne bezpečné. Z času na čas bola však nutná riziková individáulna plavba, keďže nevýhodou konvojov bola ich relatívne nízka rýchlosť.

Jedna z amerických jednotiek pôvodne bojovala pod znakom svastiky
45. americká pešia divízia pôvodne nosila na svojich uniformách starobilý symbol šťastia amerických domorodcov - pár dvoch zahnutých hákov, spojených v strede, dnes ľahko zameniteľný za svastiku. Použitie tohto znaku súviselo s tým, že sa jednotka rekrutovala z oblastí Oklahomy, Nového Mexika, Colorada a Arizony, teda štátov z indiánskou tradíciou. S nárastom moci nacistov sa však symbol stal pre divíziu neprijateľným a v roku 1939 ho nahradili blesky.

Spojenci  mali v roku 1940 v rukách plány nemeckej ofenzívy
Udalosť známa aj ako Mechelenský incident vážne skomplikovala nemecký útok na západe. V januári 1940 nemecký parašutista Helmuth Reinberger a veliteľ letiska Erich Hoenmanns museli pri lete z Munsteru do Kolína na Rýnom, kvôli zlému počasiu pristáť v belgickom Mechelene. V ich lietadle sa nachádzali tajné nástupné plány nemeckej ofenzívy na Benelux a Francúzsko. Časť materiálov sa podarilo zničiť no väčšina sa dostala do rúk belgických vojakov. Spojenci sa však od začiatku domnievali, že ide z nemeckej strany o podvrh a pre svoju ochranu neurobili prakticky nič. Hitler nechal plány do bodky prepracovať a vznikol úplne nový plán Gelb. Z dlhodobého hľadiska znamenal incident pre západných spojencov katastrofu. Nacisti kompletne zmenili stratégiu, čo napokon viedlo k rýchlemu pádu Francúzska.

Rasová politika platila aj pre prasce
Je známe, že nacisti v okupovaných krajinách a satelitoch prísne presadzovali svoju rasovú politiku. V Protektoráte Čechy a Morava sa však zamerali aj na chov ošípaných. Vadilo plemeno zvané přeštické čiernostrakaté prasa, výkrížené v západných Čechách ešte koncom 19.storočia. Jeho špecifikom bola čierno-biela farba kože. Pre správnosť musíme uviesť, že obmedzenia pre toto plemeno existovali už od roku 1936, avšak počas 2.svetovej vojny sa sprísnili. Chov čiernostrakatých prasiat mal byť prakticky zastavený. Prirodzene došlo k tajnému, nekotrolovateľnému množeniu čo plemeno za cenu niektorých nežiadúcich efektov zachránilo. Od roku 1952 prebiehala záchrána chovu a v roku 1964 bolo přeštické prasa uznané ako samostatné plemeno.

Bol rozdiel medzi nemeckými a spojeneckými leteckým esami
Nemecká Luftwaffe mala o dosť rozdielny prístup k svojim leteckým esám ako Spojenci. Klasickí nemeckí piloti mali za povinnosť svoje esá chrániť a to aj napriek tomu, že pri letoch mnoho krát prekonávali obrovské vzdialenosti bez možnosti pristáť. Letecké eso tak malo jednoduchší let a mohlo sa sústrediť na ničenie nepriateľských lietadiel.
Na východnom fronte čelili Nemci spočiatku slabšiemu sovietskemu letectvu a tak esá dosahovali neuveriteľné počty zostrelených lietadiel. Bibi Hartmann najväčšie eso Luftwaffe mal počas vojny 352 potvrdených zostrelov. Na druhej strane najlepší stíhač britskej Royal Air Force James Johnie Johnson zostrelil "len" 38 nepriateľských strojov.

Spojenci bombardovali Švajčiarsko
Švajčiarsko ostalo počas vojny oficiálne neutrálnou krajinou. Napriek tomu, Spojenci bombardovali švajčiarské mestá viac ako 70 krát, predovšetkým v druhej polovici vojny. Pri týchto náletoch zomrelo takmer 100 Švajčiarov a 270 bolo zranených. 
Spojenci svoje kroky vysvetľovali problémami s navigáciou, zlým počasím, či netrafením pôvodného cieľa. Neoficiálne boli však bombové útoky úmyselným varovaním švajčiarskej vlády, pred tým aby povolila presun nemeckého vojenského materiálu cez svoje územie. Pre úplnosť dodám, že Švajčiari mali s Nemeckom zmluvy o dodávkach lietadiel (Messerschmitt Bf109s) pre svoju armádu.

Dve nemecké ponorky sa vzdali dva mesiace po vojne
Ponorka U530 sa objavila 10. júla 1945 pri argentínskych brehoch a vzdala sa. Bolo to zhruba dva mesiace po tom, čo admirál Karl Donitz nariadil všetkým nemeckým ponorkám okamžite sa vzdať v najbližšom prístave. Ponorka bola v úbohom technickom stave, bez torpéd, lodného denníka a iných potrebných palubných dokumentov, za to však s veľmými prázdnymi priestormi. O ponorke sa okamžite vyrojili konšpiračné teórie. Jedna z nich špekulovala o prevoze prominentných nacistov, či nakradnutého zlata do spriatelenej Argentíny. Iná hovorila o pripravovanom plynovom útoku na USA (plyn sa mal nachádzať v dutých priestoroch ponorky). Podobné mýty sa šírili aj o druhom nemeckom plavidle - ponorke U 977, ktorá pristála v Argentíne 17.júla 1945. Obe ponorky boli neskôr použité ako cvičné ciele amerického námorníctva a potopené v roku 1946.

Slováci bojovali pri Dunkerque až do konca vojny
O nasadení Čechov a Slovákov v rámci vlastných jednotiek v ZSSR je informácií pomerne veľa. Bojovali však aj v radoch Československej samostatnej obrnenej brigády vo Veľkej Británií. Tá sa do bojov dostala v októbri 1944, keď prevzala bojové úseky pri francúzskom prístave Dunkerque. Spojenecké vojská tu obkľúčili nemeckú posádku a Česi a Slováci mali za úlohu ju blokovať. Brigáda tu bojovala až do 9.mája 1945 keď sa 10 500 nemeckých vojakov vzdalo. V uniformách československej jednotky bojovalo v polovici apríla 1945 približne 5700 vojakov, z toho asi 20 % Slovákov.

Okrem kríz, vojen a iných negatívnych vecí nájdeme v priebehu dejín množstvo úsmevných, komických ba až bizarných sitácií. Niektoré sú až neuveriteľné, no všetky spomenuté v nasledujúcom texte sú reálne.

Švajčiarsky útok na Lichtenštajnsko. Švajčiarsko, krajina hrdiaca sa svojou prísnou neutralitou už vyše 200 rokov v skutočnosti v marci 2007 napadlo svojho malého suseda. Bolo to však omylom. Skupina 171 švajčiarskych pešiakov ostala kvôli zlému počasie dezorientovaná, prekročila nijak neoznačenú hranicu a omylom vstúpila na územie Lichtenštajnska. Po asi 2 km si vojaci chybu uvedomili a rýchlo sa vrátili späť, pričom o všetkom informovali svojich nadriadených. Lichtenštajnská strana o narušení svojich hraníc netušila a o udalosti sa dozvedela až po oficiálnom ospravedlnení zo strany švajčiarskej vlády.

ppTycho de Brahe. Veľa komických príhod zažil vo svojom živote aj dánsky astronóm Tycho de Brahe. Po prvé, väčšinu života nosil zlatú nosnú protézu. O časť nosa prišiel počas poriadne búrlivej mladosti. Počas štúdia na univerzite sa pohádal so spolužiakom, najskôr o dievča a neskôr o to kto je lepší v matematike. Spor napokon vyústil do šermiarskeho súboja, pri ktorom Tycho de Brahe došiel takmer o celý nos. Okrem toho mal ako domáce zvieratko losa, ktorého sa rozhodol darovať jednému nemeckému šľachticovi. Ten sa zo zvieraťa bohužiaľ neradoval dlho. Los sa totiž počas prvej noci u nového pána dostal zo stajne a záhadným spôsobom narazil na otvorený sud piva. Opil sa natoľko, že sa pokúsil výjsť po schodoch paláca, z ktorých spadol. Niekoľko dní na to zomrel. Tragikomická je aj príčina smrti samotného astronóma. Potom ako pri pozorovaní zatmenia slnka pridlho zadŕžal moč, sa mu pretrhol močový mechúr, na následky čoho zomrel. Iná verzia hovorí, ale o bujarej pitke, pri ktorej nedokázal vstať a keď sa dostal domov už nedokázal močiť.

Vojna o vedro. V roku 1325 vypukla vojna medzi talianskymi mestskými štátmi Bolognou  a Modenou. Zámienkou bola krádež vedra na vodu zo studne v centre Bologne, za ktorou stála skupina Modenčanov. Konflikt trval len niekoľko dni a v rozhodujúcej bitke Modena zvíťazila. Vedro je dodnes cennou trofejou vystavenou (jeho verná kópia) v modenskej katedrále Torre della Ghirlandina. Pre úplnosť je potrebné dodať, že bola Vojna o vedro súčasťou 300 - ročného zápasu medzi Guelfami a Gibellinmi, do ktorého boli obe mestá zapojené.

Olympijské hry 1904. V poradí tretia moderná olympiáda priniesla tiež množstvo komických ba až bizarných situácií.  Konané v americkom Saint Louis boli hry súčasťou veľkej svetovej výstavy (podobnej dnešnému Expu), ktorá ich dokonale prekryla. Na hrách najskôr zaujala súťaž gymnastov. Američan George Eyser v nej získal šesť medialí, z toho tri boli zlaté. Možno by to nebolo až také šokujúce, keby nemal jednu nohu z dreva. Z dnešného pohľadu nepredstaviteľná bola súťaž v streľbe na bežiaceho jeleňa. Vyvrcholením všetkého bol maratónsky beh. Do cieľa dobehol ako prvý američan Frederick Lorz, ktorý však z behu vypadol už v štrnástom kilometri a stopol si auto spät na štadión. Auto sa asi po 15 km pokazilo a Lorz opäť pokračoval v pretekoch. Na jeho podvod sa prišlo krátko pred udeľovaním medailí. Za víťaza bol vyhlásený druhý v poradí Thomas Hicks, ktoremu však posledné kilometre pomáhali jeho tréneri. Okrem toho, že ho neustále podopierali, nalievali do ňho brandy zmiešané s malým množstvom jedu na potkany (ktorý stimuluje nervovú sústavu). Behu sa zúčastnili aj prví dvaja čierni športovci v dejinách. Jeden z nich, Juhoafričan Len Taunyane dobehol na dvanástom mieste, avšak ako sa aneskôr ukázalo z trate ho asi na kilometer "vychýlili" agresívne psy.

Bitka o hrad Itter. Bolo to len pár dni pred definitívnou kapituláciou Nemcov, keď sa v severnom Tirolsku odohrala jedna z najkurioznejších bitiek celej 2.svetovej vojny. Od roku 1943 bol hrad Itter využívaný ako nacistické väzenie pre niekoľkých prominentných francúzskych poltikov. Okrem iných tu bol internovaný bývalý francúzsky prezident Albert Lebrun, či expremieri Edouard Daladier a Paul Reynaud. 4. mája 1945 väzni zistili, že je hrad opustený a že ich nikto nestráži. Vzhľadom na riziko, že by sa Nemci vrátili a v snahe zahladiť stopy by väzňov popravili, sa jeden z Francúzov vybral pre pomoc.  Neďaleko hradu narazil na skupinu nemeckých vojakov vedených majorom Josephom Ganglom. Gangl, ako sa ukázalo, nesúhlasil s nacizmom a tajne spolupracoval s rakúskym hnutím odporu. Celá skupina Nemcov sa tak k Francúzovi pridala. Podarilo sa im spojiť s americkou vojenskou hliadkou, disponujúcou jedným tankom. Spoločne odišli na hrad, ktorý pre prípad útoku opevnili. Bitka začala nasledujúci deň, keď asi dvesto prislúšníkov SS spustilo paľbu. Gangl a ďalší dvaja vojaci boli zabití, avšak pádu hradu napokon zabránili americké posily, ktoré zahnali vojakov SS na útek.

Kobrý efekt. K pomerne známemu príkaldu zlého, z dnešného hľadiska aj komického rozhodnutia došlo v koloniálnych časoch v Indii. Britská vláda sa rozhodla zareagovať na premnoženie jedovatých kobier v Novom Dilí tým, že za každého mŕtveho hada vyplatila odmenu. Spočiatku opatrenie fungovalo a podarilo sa zlikvidovať tisícky kobier. Časom však ľudia prišli na to, že chov kobier na farmách im môže priniesť slušné zisky.  Ako náhle to vláda zistila, vyplácanie odmien zrušila. Dôsledkom bolo, že ľudia vypustili tisíce jedovatých kobier do voľnej prírody, kde sa premnožili. Tzv. Kobrý efekt je v Indii mimochodom evidentný dodnes.

Epidémie a pandémie sú tak staré ako ľudstvo samo.  Vírusy a baktérie, ktoré ich spôsobujú sprevádzali človeka pri osídľovaní sveta a pravidelne decimovali svetovú populáciu. V nasledujúcom článku sa pozrieme na niekoľko najničivejších svetových nákaz v priebehu dejín, ako aj spôsob ako sa s nimi ľudstvo vyrovnalo.

Antoniov mor - niekedy nazývaný aj Galénov, bola pandémia medzi rokmi 165 - 180 n.l.. Podľa väčšiny historických prameňov išlo o mor, no niektorí historici hovoria aj o kiahňach či osýpkach. Po Rímskej ríši ho rozniesli vojaci prichádzajúci z východu. Po prvý krát sa nákaza objavila pri obliehaní starovekého mesta Seleukeia v dnešnom Iraku, no baktéria spôsobujúca mor pravdepodobne pochádzala z východnej Číny.  Počas vrcholu pandémie mal mor v samotnom meste Rím zabíjať 2000 ľudí denne. Celkovo zabil 5 milónov obyvateľov ríše, pričom zomrela asi štvrtina nakazených.  Rímske cisárstvo sa s pandémiou nevedelo vyrovnať a rímske vojsko nebolo naďalej chrániť hranice ríše. Ostávalo spáliť domy nakazených. Napriek celým vyľudneným oblastiam, možno ale konštatovať, že v nasledujúcich morových pandémiach bola smrtnosť (úmrtnosť zo skupiny nakazených) vyšia. Podľa niektorých historikov mohla za to lepšia výživa Rimanov.

Justiniánov mor - pandémia moru, ktorá prebehla za vlády byzantského cisára Justiniána I. medzi rokmi 541-542.  Nakázu spôsobovala baktéria Yersinia pestis, ktorá sa rozšírila z Číny a strednej Ázie (podľa niektorých z Etiópie). Mala na svedomí 30 až 50 miliónov obetí, čo predstavovalo 13-26% populácie známeho sveta. Nakazil sa aj samotný cisár Justinán, avšak prežil. Podobne ako u iných preživších mala choroba vplyv na Justiánovu psychiku. Po vyliečení evidentne stratil životnú energiu a zaoberal sa vieroučnými spormi, niektorí historici dokonca hovoria o istom druhu šialenstva.  Samotný mor sa stal v Malej Ázii endemickým čo znamenalo, že sa po opadnutí prvej vlny v určitých cykloch vracal a to celé dve nasledujúce storočia. To zabránilo efektívnejším zásahom zo strany ústrednej vlády. Ekonomické dôsledky boli katastrofálne. Pramene tvrdia, že zatiaľ čo pred epidémiou mala byzantská armáda aj 35 000 platených vojakov, v druhej polovici 6.storočia to bolo len 10 000.

Čierna smrť - najväčšia stredoveká epidémia pľúcneho moru, likvidujúca európsku a ázijskú populáciu medzi rokmi 1347-1351. Za prvé ohnisko rozmnoženia nebezpečnej baktérie sa všeobecne považuje stredná Ázia či severná India. Podľa najnovších výskumov pandémia súvisí s premnožením istého druhu stepných hlodavcov, ktoré ju mali rozniesť na Hodvábnu cestu - spojnicu medzi východom a západom. Do Európy sa nákaza dostala cez stredomorské prístavy, keď na lodiach boli infikované hlodavce, resp. blchy. Z talianskych prístavov sa nákaza rozšírila do Francúzska, Španielska, Portugalska a Anglicka. V nasledujúcich rokoch zasiahol mor celú Európu okrem Ruska a niektorých horských oblastí. Samozrejme rozšíril sa aj do Indie, na blízky Východ a väčšiny oblastí Číny.
Podľa najvyšších čísiel si Čierna smrť vyžiadala až 200 miliónov obetí (najnižšie 70 mil). Vymrela tretina európskej populácie, v niektorých oblasti Talianska, Flámska a Anglicka to bolo až 40%. Napríklad u obyvateľstva Florencie bol priemerný vek úmrtia 20 rokov, čo bolo o polovicu menej ako v roku 1300. Okrem priamych obetí tu boli ešte mŕtvi z radov minoritných zložiek spoločnosti, ako napríklad Židia, ktorí boli vinení a prenasledovaní za nákazu ako takú.
V čase pandémie prišli ľudia konečne aj z preventívnymi riešeniami. Už v marci 1348 Benátky zavreli svoj prístav pre prichádzajúce lode. Tie, ktoré chceli do prístavu vplávať museli ostať v 30 dňovej izolácií. Postupne bola doba predĺžená na 40 dní - od toho quarantine - karanténa. Tieto lode ostali v benátskej lagúne, pričom časom Benátčania časom založili karanténny ostrov Lazzaretto Vecchio. Okrem toho bolo najjednoduchšie, aby človek odišiel do hôr mimo civilizácie a nikoho (aj za cenu zabitia) k sebe nepustil.
Mor zmenil pohľad na život. Tí ktorí prežili začali veriť viac vo vlastné sily, resp. v sily človeka. Smrť obrovského množstva obyvateľov Európy mala aj svoje pozitívum, menej ľudí sa delilo o rovnaké zdroje. Čierna smrť tak stála paradoxne pri zrode Renesancie.

Epidémia kiahní v roku 1520 - rozšírili ju do Nového sveta Španieli. Keď v roku 1520 conquistador Hernán Cortes rozvrátil ríšu Aztékov a obsadil najväčšie mesto vtedajšej Ameriky Tenochtitlán, mal neviditeľného spojenca. Vírus kiahní pôsobil nevedomky ako biologická zbraň a v priebehu roka zabil podľa odhadov skoro 30 miliónov Indiánov. Ďalšie milióny zomreli v následných epidémiách vracajúcich sa v nasledujúcom storočí. Z pôvodného obyvateľstva ich prežilo asi 10%. Pre Aztékov, ako aj iné mezoamerické kultúry boli kiahne absolútne neznáme, takže mali na rozdiel od Europanov nulové obranné látky. Okrem toho sa ríša rýchlo rozpadala, takže sa epidémií nevedeli  brániť.

Tretí mor - posledná veľká moróvá pandémia, ktorá vypukla v roku 1855 v provincii Junan v juhovýchodnej Číne. Postupne sa rozšírila na všetky osídlené kontinenty a vyžiadala si 12 miliónov obetí, (avšak z toho 10 miliónov len v Indii). Pandémia dostala pomenovanie podľa tretej veľkej vlny pľúcneho moru, ktorý zasiahol Európu od roku 541, avšak v Európe už veľa škody našťastie neurobila. Ako sme uviedli najväčšie ohnisko bolo v Indií, kde sa vtedajšej britskej správe nedarilo efektívne zasiahnuť.
V Číne sa mor periodicky vracal a v roku 1894 prenikol aj do britského Hong Kongu. Práve tu došlo k dôležitému objavu. Francúzky baktériológ Alexandre Yersin izoloval baktériu Yersinia pestis (dostala napokon po ňom meno) spôsobujúcu pľúcny mor a určil spôsob prenosu nákazy. Jeho výskum viedol v budúcnosti k preventívnym opatreniam voči roznášačom - blchám a hlodavcom.  Následne si Briti v Indii dali za úlohu vytvoriť vakcínu, ktorá by zastavila baktériu ako takú. Bakteriológ ruského pôvodu Waldemar Haffkine v roku 1897 otestoval protilátku na sebe a na skupine väzňov - dobrovoľníkov. Všetci v nakazenom prostredí prežili.

Španielska chrípka - najväčšia pandémia v modených dejinách zasiahla svet na sklonku 1.svetovej vojny, resp. v rokoch 1918 a 1919. So Španielskom nemal pôvod chrípky nič spoločné. Keďže počas vojny existovala v bojujúcich krajinách cenzúra o nákaze bolo zakázané informovať. V Španielsku ako najväčšom neutrálnom štáte sa o chorobe písalo a tak zvyšok Európy nadobudol predstavu, že pochádza z Pyrenejského polostrova. V skutočnosti vírus H1N1 rozšírili americkí vojaci a jeho prvé ohnisko bolo v Číne. Od marca 1918 do marca 1920 si nákazala vyžiadala vyše 50 miliónov životov (aj keď podľa niektorých odhadov to bolo až dvojnásobok), čo bolo viac ako padlo v 1.svetovej vojne.  Pandémia mala dve vlny jarnú a jesennú. Niektoré časti sveta zachytili iba druhú vlnu, čo bolo paradoxne horšie.  Napríklad obyvateľstvo Rio de Janeira (v tom čase brazílskeho hlavného mesta) zasiahnuté iba druhou vlnou, utrpelo dva až tri krát väčšie straty, ako severoamerické mestá postihnuté jarnou a jesennou vlnou. U časti obyvateľstva sa totiž po jari zvýšila odolnosť a imunita.
O pandemii Španielskej chrípky sa hovorí, že zmenila svet. Oprávnene. Napriek tomu, že vedci presne nevedeli čo nákazu spôsobuje, vznikli prvé kampane na ochranu verejného zdravia. Poprvý krát sa na tvárach bežných ľudí objavili ochranné rúška. Došlo k zákazom masových akcií, zavretiu škôl a ľudia si začali dodržiavať medzi sebou odstupy. Karanténny prístup sa vrátil. Austrália napríklad dokázala predísť šíreniu druhej vlny nákazy tým, že uzavrela všetky svoje prístavy. Samozrejme v roku 1919 existovali miesta, kde o vírusoch či baktériach nechyrovali a podobné preventívne opatrenia boli nereálne. V španielskom meste Zamora odmietol miestny biskup rešpektovať zákaz zhromažďovania a nariadil obyvateľstvu účasť na omšiach. Ľudia sa mali modliť za oprávnený boží hnev. Efektom bolo, že mesto malo behom niekoľkých týždňov najvyššiu úmrtnosť v celom Španielsku. Mimochom biskupa po opadnutí epidémie vyznamenali za hrdinstvo.
Každopádne základné hygienické a protiepidemiologické postupy sa zrodili práve v dôskedku Španielskej chrípy.

AIDS - alebo aj Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti sa po prvý krát objavil v roku 1981 v USA. Prvé prípady boli evidované u homosexuálnych mužov, ako aj užívateľov injekčných drog. Postupne bol opísaný prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou. Napokon sa potvrdilo šírenie pohlavným stykom. Aj keď nešlo o skutočnú pandémiu (v zmysle uzavretého obdbobia), choroba si vyžiadala asi 30 miliónov životov. Z USA nákaza prešla do celého sveta, najviac do južných a východných oblasti Afrika. Tu je aj najviac infikovaných (60%) a mŕtvych. Vďaka osvete, prevencii (proti HIV) a samozrejme výskumu sa na západnej pologuli podarilo chorobu eliminovať na tisíce nakazených. V Afrike sú to stále milióny. 

História dokazuje, že diktatúry končia prinajlepšom potupne. S diktátormi to bolo často krát podobne. Mocní muži, ktorých sa vo svojej dobe obávali celé národy nezomierali v posteli obklopení rodinou a priateľmi. A to ani tí, ktorí zomreli prirodzenou smrťou, ako Stalin alebo Mao. Obaja v posledných rokoch svojho života trpeli paranojou z potenciálnych (často krát úplne vymyslených) ale aj skutočných rivalov.

oJozef Stalin zomrel 5. marca 1953. Štyri dni pred tým ho našli ležať pomočeného na zemi svojej pracovne v dači neďaleko Moskvy. V nočných hodinách predošlého dňa ho ranila mŕtvica, avšak služobníctvo sa  neodvážilo do pracovne vstúpiť. V poobedných hodinách komorník zavolal obávaného šéfa NKVD (všemocnej tajnej polície) Laurentija Beriju. Ten sa rozhodol zavolať lekára až naledujúci deň, čím prakticky podpísal Stalinovi rozsudok smrti. Keď do dače dorazila zdravotnícka pomoc, Stalin už len chrčal a zvracal, nebolo mu pomoci. Stalinovo mŕtve telo sa politbyro rozhodlo nabalzamovať a vložiť do mauzólea vedľa Lenina. Po oficialitách sa v Kremli začal boj o moc, z ktorého napokon vyšiel víťazne Nikita Chruščov. Ten sa v roku 1956 rozhodol zlikvidovať Stalinov kult, keď v tajnom referáte predniesol správu o diktátorovych zločinoch. V roku 1961 bolo napokon pod rúškou noci Stalinovo telo vynesené z mauzólea a pochované pri neďalekom kremeľskom múre.

Mao Ce- Tung trpel paranojou zo zvrhnutia či nahradenia posledných pätnásť rokov svojho života.  Aj preto rozpútal tzv. Kultúrnu revolúciu, ktorá ťažko skúšanú čínsku spoločnosť ešte viac destabilizovala. Obyvateľstvo bolo nútené prisahať vernosť Maovi a v snahe  prežiť muselo donášať na svojich kolegov, priateľov a rodinu. Tento sociálny experiment si vyžiadal smrť miliónov ľudí. Keď dostal jeden z najbližších Maovych spolupracovníkov Čou En-laj rakovinu, diktátor povolil liečbu až včase kedy bolo neskoro. V posledných rokoch sa Mao z politiky mierne stiahol a napriek postupujúcej Parkinsonovej chorobe holdoval sexu s mladými milenkami. Zomrel 9. septembra 1976, štyri dni potom ako utrpel svoj tretí infarkt. Dožil sa 82 rokov. Jeho telo bolo nabalzamované a dodnes je vystavené v Pekingu.

Pád Benita Mussoliniho začal v roku 1943. Po invázií spojeneckých vojsk na Sicíliu sa Veľká fašistická rada rozhodla diktátora zosadiť. V júli vydal kráľ Viktor Emanuel III. rozkaz Mussoliniho zatknúť a internovať na ostrove Ponza ležiaceho neďaleko talianskeho pobrežia. Nikto z diktátorovych spolupracovníkov ani bývalých praiteľov neprotestoval. Okrem jedného. Bol nim Adolf Hitler, ktorý sa rozhodol Mussoliniho oslobodiť a poslal na ostrov špeciálnu jednotku. Tá diktátora z ostrova odviezla, takže mohol na severe Talianska opäť obnoviť moc. Jeho politický kredit však vážne utrpel. V posledných dňoch 2. svetovej vojny Mussoliniho spolu s milenkou a ďalšími spolupracovníkmi chytili talianski partizáni. Všetkých do jedného postrieľali. Telá boli odvezené do Milána a znetvorené zavesené dolu hlavou na pouličné osvetlenie. Práve Mussoliniho príklad odstrašil Afolfa Hitlera ukrývajúceho sa v tom čase vo svojom berlínskom bunkri. Keď 20. apríla, v deň jeho 56tych narodenín padli na Berlín prvé sovietske granáty vedel, že pravdepodobnosť úniku je minimálna. O deväť dní neskôr sa oženil so svojou dlhodobou milenkou Evou Braunovou a 30. apríla 1945 obaja spáchali samovraždu. Hitler sa zastrelil, Braunova otrávila. Ich telá boli vynesené pred bunker, poliate benzínom a zapálené.

Pomerne známe sú aj okolnosti konca posledného komunistického diktátora Nicolae Ceausescu. Spočiatku relatívne progresívny vodca Rumunska vládol v krajine od roku 1965. V sedemdesiatych rokoch už ako doživotný prezident rozdával vysoké štátne posty svojim príbuzným, "systematizoval" krajinu (čo viedo k obrovskému štátnemu dlhu) a prebudovával Bukurešt. Ceausescu sa snažil dlhy riešiť zvýšením exportu na úkor domáceho obyvateľstva. V decembri 1989 bola situácia v krajine neúnosná. 16.12. v sedmohradskom Temešvári vypuklo anti-komunistické povstanie požadujúce Ceausescovo odstúpenie. Diktátor, ktorý vôbec nepochopil závažnosť situácie zvolal na 21.12. 1989 do Bukurešti veľkú provládnu manifestáciu. Tá však počas Ceausescovho prejavu prerástla do otvoreného neúhlasu s diktatúrou. Na druhý deň vnikol dav demonštrantov do budovy Ústredného výboru Komunistickej strany Rumunska. Ceausescovi sa podarilo len o vlások uniknúť zo strechy budovy  útekom v helikoptére. V nasledujúcich dňoch bola situácia v krajine absolútne neprehľadná. Média chŕlili správy o občianskej vojne medzi protestujúcimi a tajnou políciou Securitate, ktorá si mala vyžiadať až 60 000 mŕtvych (v skutočnosti zomrelo menej ako 1000 osôb). V tejto atmosfére armáda unikajúceho Ceausescua s jeho manželkou chytila a postavila pred improvizovaný poľný súd. Po krátkom procese, v ktorom boli obaja obvinení z genocídy a ďalších zločinov, boli prakticky okamžite spoločne popravení. Tesne pred streľbou popravčej čaty mal Ceausescu spievať Internacionálu, zatiaľ čo jeho ultra nepopulárna manželka Elena vojakom vulgárne nadávala.

O konci diktátorov z krajín tretieho sveta by sa dala napísať celá kniha (a niekoľko ich aj vyšlo). Je len málo afrických štátov, ktoré v druhej polovici 20.storočia nezažili niektorého z diktátorov. Väčšine z nich sa podarilo utieť do exilu a uniknúť tak spravodlivému trestu a tak paradoxne najhoršie skončil Muammar Kaddáfí. Otrasy tzv. Arabskej jari zvrhli diktátorov v Tunisku a Egypte no situácia v Kaddáffího Líbyi ostávala kľudná. Avšak aj tu 15. februára 2011 vypukli nepokoje. Niekoľko mesiacov trvajúca občianska vojna priniesla až 40 000 mŕtvych z radov rebelov, armády ako aj civilistov. 20.októbra 2011 obletela svet správa, že Kaddáfí bol zabitý. Všeobecne sa tvrdilo, že sa mu v ozbrojenej kolóne podarilo utiecť do Alžírska, takže odhalenie Kaddáfího skrýše bolo prekvapením. Povstalci diktátora najskôr ztĺkli a nechali ho potupne prosiť o milosť. Napokon ho ťažko zraneného zastrelili a jeho telo nechali vystavovať v mraziarňach.

V niektorých prípadoch sa diktátorom podarilo založiť dynastiu a odovzdať moc svojim potomkom. Fracois Duvalier, známy aj ako "Papa Doc", bol prezidentom Haiti bezprecedentných 14 rokov (potom ako sa vyhlásil za doživotného prezidenta). Po svojej smtrti v roku 1971 bol pochovaný na Národnom cintoríne, avšak neskôr boli jeho ostatky presunuté do monumentálneho mauzólea postaveného jeho synom, ktorý ho v prezidentskom kresle nahradil. Jean-Claude Duvalier zvaný "Baby Doc" viedol krajinu až do roku 1986 keď vypukli protivládne protesty. Z obáv o svoj život z Haiti utiekol a tak sa demonštranti vybúrili aspoň na hrobke jeho otca.

Vznik prvých víťazných oblúkov siaha do obdobia Rímskej republiky. Ako vyplýva z názvu, mali byť oslavou významného vojenského víťazstva rímskej armády, resp. jej konkrétneho generála. Prvé boli dočasné, drevené a tvorili v podstate slávobránu, pod ktorou prechádzala defilujúca armáda oslavujúca tzv. triumf. Triumf bola rímska ceremónia konaná so súhlasom Senátu, akási forma najvyššieho ocenenia pre víťaza. Generál v deň konania triumfu prechádzal ulicami Ríma v bojovom voze ťahanom štyrmi koňmi. Smel si obliecť purpurové rúcho, symbol moci a nesmrteľnosti. Sprevádzala ho jeho neozbrojená armáda, hrdo prezentujúca vojnovú korisť. Neskôr, v časoch rímskeho cisárstva bola táto pocta vyhradená iba cisárovi.

Víťazné oblúky z kameňa (v tom čase zvané fornix) vznikli podľa tradície v snahe uchovať pamiatku na vojenské víťazstvo pre ďalšie generácie. Jeden z prvých Rimania postavili v roku 196 BC na počesť víťazstiev Lucia Steritinia v Hispanii (v časoch druhej Púnskej vojny). Podobne ako ďalšie oblúky z obdobia Rímskej republiky sa dodnes nezachoval. Zaujímavosťou je, že republikánske víťazné oblúky mohli byť postavené zo súkromných peňazí, takže sa stávalo, že vojvodca si vybudoval "pomník" na vlastné náklady.

Najslávnejšie, dodnes zachované víťazné oblúky vznikli v časoch Rímskeho cisárstva. Logicky všetky boli postavené na oslavu úspechov cisárov, prípadne ich rodinných príslušníkov. Budovali sa na náklady štátu, prípadne za peniaze niektorého z vysokých štátnych úradníkov, ktorý sa takto snažil zapáčiť svojjmu imperátorovi. Okrem klasických slávobrán vznikali oblúky aj na križovatkách ciest.
V samotnom Ríme existovalo až 36 cisárskych víťazných oblúkov, z nich sa dodones zachovali tri. Najstarší - víťazný oblúk cisára Tita z roku 81 AD. Oblúk Septima Severa z rokov 203 až 205 AD stojaci na severozápadnom konci rímskeho Fóra a Konštantínov oblúk (315AD) postavený v bezprostrednej blízkosti Colosea.

Samotné oblúky sa snažili s pozorujúcim divákom komunikovať, resp. sprostredkúvali mu podstatné informácie. Ich súčasťou boli reliéfy a vlysy, ktoré odkazovali na udalosti z vojenského ťaženia, bitiek, či na získanú korisť. Nechýbali symbolické sochy bohyne víťazstva a nápisy oslavujúce cisára. Vnútornú stenu oblúku zdobili častokrát kazety.

Po páde Západorímskej ríše sa na víťazné oblúky, ako aj na iné rímske budovy na niekoľko storočí zabudlo. Obnovu zažili až v časoch renesancie. Kráľ Alfonz V. Aragónsky v roku 1446 nechal v rámci neapolského hradu Castel Nuovo postaviť bránu pripomínajúcu antický víťazný oblúk. Novovekým fenoménom bola stavba provizórnych víťazných oblúkov, ktoré  nemali s armádou nič spoločné. Stavali sa pri príležitosti kráľovských svadieb, návštevách význaných hostí alebo voľbe pápeža. Jeden vznikol pri príležitosti návštevy ruského cára aj v Bratislave.

Skutočné znovuzrodenie víťazného oblúku prišlo v období klasicizmu. Najväčším propagátorom rímskej kultúry bol Napoleon Bonaparte. Keď sa v roku 1804 korunoval za cisára Francúzska videl sám seba ako jedného z vojenských imperátorov antického Ríma. Z tohto dôvodu nechal v roku 1809 postaviť víťazný oblúk, tzv. Arc de Triomphe du Carroussel (dnes pred galériou Louvre). Odkazoval na Napoleonovo víťazstvo v bitke troch cisárov pri Slavkove (v roku 1805). Pôvodne bolo na ňom umiestnené súsošie (štvorzáprah s bojovým vozom) dovezené ako vojnová korisť z benátskeho dómu Sv. Marka.
Druhý, rozhodne slávnejší Arc de Triomphe sa začal stavať už v roku 1806. Práce však postupovali veľmi pomaly. Keď v roku 1810 prišiel Napoleon do Paríža so svojou novou manželkou, rakúskou princeznou Mariou Lujzou boli steny oblúka vysoké asi jeden meter. Preto boli pri tejto príležitosti vytvorené kulisy s kompletným oblúkom. Do Napoleonovej definitívnej porážky v roku 1815 oblúk prirodzene hotový nebol a vzhľadom na nové pomery nebolo jeho dokončenie žiadúce. Stavebné práce tak opäť stáli. Impulz k dostavaniu oblúka vyšiel od Ľudovíta Filipa, posledného kráľa Francúzska. Sám rozhodol o finálnom vzhľade tohto monumentu a jeho ikongrafii. Išlo v podstate o kompromis medzi republikánskym a monarchistickým odkazom. Víťazný oblúk dostavaný v roku 1836 je tak oslavou Napoleonskych, ale aj republikánskych vojenských úspechov. Na sochách a vlysoch sú teda tachytené obrazy z bojov 1.francúzskej republiky (1792-1804) a 1.cisárstva. Ná vnútornej strane oblúku sú mená francúzskych generálov. Mená tých, ktorí padli v boji sú podčiarknuté.
Po prvej svetovej vojne bol pod oblúkom umiestnený hrob francúzskeho nezámeho vojaka. Miesto sa tak stalo symbolickým pre všetkých Francúzov. Po druhej svetovej pribudli pamätné dosky oslavujúce padlých francúzských odbojárov a partizánov. V roku 1963 pribudol aj pamätník na padlých Francúzov počas vojny v Alžírsku.

Víťazné oblúky sa samozrejme rozšírili aj do ostatných častí Európy ba i sveta. V hlavom meste Nemecka vyrástla medzi rokmi 1788 a 1791 Brandenburská brána. Tento, v podstate víťazný oblúk nechal postaviť pruský kráľ Fridrich Wilhelm II. a pôvodne mal byť oslavou mieru. Prvý kto bránou spoločne so svojou víťaznou armádou prešiel bol však Napoleon v roku 1806. Ako vojnovú korisť odniesol do Paríža štvorzáprah so sochou bohyne víťazstva umiestnenú pôvodne na vrchole brány. Po pruskej okupácií Paríža v roku 1814 bolo súsošie vrátené späť a stalo sa symbolom víťazstva nad Napoleonom. Po druhej svetovej vojne stál oblúk na hranici východných a západných okupačných zón mesta a počas Studedndej vojny sa stal trvalým  dôkazom rozdelenia Berlína.
V 19.storočí vznikli napríklad dva londýnske víťazné oblúky. Medzi rokmi 1826 ať 1830 bol postavený tzv. Wellingtonov oblúk, dnes situovaný v Hyde Parku. Až do roku 1912 niesol monumentálnu jazeckú sochu víťaza nad Napoleonom lorda Wellingtona. Druhý - Mramorový oblúk (1825) stojí na križovatke Oxford Street a Park Lane, avšak pôvodne bol umiestnený pred Buckinghamským palácom. Centrálnym prechodom dodnes môžu prejsť iba členovia kráľovskej rodiny.

Povôdne drevený víťazný oblúk vyrástol aj v rumunskej Bukurešti. V roku 1878 po vojne za nezávislosť krajiny pod nim pochodovala rumunská armáda. V roku 1922 bol na rovnakom mieste postavený nový kamenný, výrazne inšpirovaný veľkým víťazným oblúkom v Paríži.  Je pamätníkom padlých v 1.svetovej vojne.
Za celkom iných okolností bol postavený oblúk v Barcelone. V roku 1888 sa v meste konala svetová výstava, obdoba dnešného Expa a víťazných oblúk bol vstupnou bránou na honosné výstavisko.
Víťazný oblúk nájdeme aj v New Yorku. Odkazuje na storočnicu voľby prvého amerického prezidenta. Dokončený bol v roku 1892 a nachádza sa na južnom konci Piatej Avenue.
Hneď niekoľko víťazných oblúkov je v Indii. Najznámejším je tzv. India Gate v Novom Dilí. Dostavaný v roku 1933, je pamätníkom 70 000 indických vojakov padlých medzi rokmi 1914 až 1921. V roku 1971 pod oblúkom pribudol hrob neznámeho indického vojaka a z objektu sa stal najdôležitejší a najväčší vojenský pomník v krajine.
Je zaujímavé, že v našich zemepisných šírkach sa žiaden skutočný víťazný oblúk nenachádza. S prižmúrením jedného oka možno zaň označiť jednu z brán viedenského Hofburgu (na Heldenplatz).  Nechal ju postaviť cisár František I. na pamiatku veteránov Napoleonskych vojen. Najbližší (k územiu Slovenska) skutočný víťazný oblúk je taktiež v Rakúsku. Vznikol v Insbrucku počas svadby budúceho cisára Leopolda II. a španielskej princeznej Márie Lujzy v roku 1765. Do výzdoby oblúka zasiahla predčasná smrť Leopoldovho otca - Františka Lotrinského. Vzhľadom na to, že zomrel krátko pred svadbou sochárska výzdoba severná strany oblúka je venovaná jeho pohrebu. Len južna strana zobrazuje motív svadby.

Najznámejším oblúkom modernej doby je Gateway Arch v Saint Louis. Svetoznámy fínsky architekt Eero Saarinen ho navrhol už v roku 1947, no dostavaný bol až v roku 1965. Niekedy nazývaný aj brána na západ, rozhodne nie je vojenským monumentom. Bol venovaný ľudu Spojených štátov amerických ako oslava expanzie federácie na západ. Ide o najvyšší oblúk zo všetkých.
Ešte novším je oblúk stojaci v modernej parížskej štvrti La Defense. Ležiac na jednej línií z Arc de Triomphe bol odhalený pri príležitosti dvestého výročia Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1989.

Vojnu nespôsobil systém spojeneckých aliancií
Mnoho ľudí je presvedčených, že vojna bola dôsledkom vzájomného nepriateľstva dvoch spojeneckých blokov európskych mocnosti. Trojspolok zahŕňal Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko, zatiaľ čo (Troj)Dohoda: Francúzsko, Rusko a Veľkú Britániu.
Spojenectvá boli budované od 70tych rokoch 19.storočia a boli priamou rekaciou na zvyšovanie nepätia medzi jednotlivými štátmi. Pri vypuknutí 1.svetovej vojny však žiadna z týchto aliancií prekvapujúco neviedla k vyhláseniu vojny.
Počas tzv. Júlovej krízy, v roku 1914, dalo Nemecko záruku podpory akýchkoľvek rakúsko-uhorských krokov voči Srbsku. Podpora známa aj pod termínom "Blanc Cheque" výrazne prekročila oficiálny obsah spojeneckých zmlúv Trojspolku. Francúzsko vstúpilo do vojny v reakcií na nemeckú mobilizáciu. Hlavným motívom vstupu Veľkej Británie taktiež neboli spojencké zmluvy Trojdohody, ale porušenie neutrality Belgicka Nemeckom. Taliansko sa vyše roka držalo mimo konfliktu, aby napokon vystúpilo proti svojim bývalým spojencom z Trojspolku.

V britskej armáde boli jednotky pre mužov nižšieho vzrastu
Minimálna výška dobrovoľníka, ktorý chcel vstúpiť do britskej armády bolo 160 cm. Samozrejme najmä v roku 1914 sa do vojska hlásilo množstvo nižších mužov. Keďže išlo predovšetkým o banníkov, ktorí mali množstvo skúseností s hĺbením tunelov, velenie armády (po tom ako sa na Západnom fronte rozvinula zákopová vojna) rozhodlo zriadiť špecialne jednotky pre nížších vojakov. S vývojom vojny sa však ukázalo, že takéto jednotky sú v boji veľmi neefektívne. Aj preto koncom roku 1916 britské velenie rozhodlo o ich zrušení, resp. začlenení medzi vojakov "normálnej" výšky. Je potrebné dodať, že reorganizácia súvisela aj so zavedením povinnej vojenskej služby v britskej armáde.

Vo vojne bojovalo aj Portugalsko
Tak ako mnoho ďalších neutrálnych krajín trpelo Portugalsko útokmi nemeckých ponoriek už od začiatku vojny. Taktiež portugalské kolónie Mozambik a Angola susedili, resp. boli ohrozované Nemeckou juhovýchodnou Afrikou. Okrem toho tu bolo historické spojenectvo s Veľkou Britániou, najstrašia vojenská aliancia v dejinách. Toto všetko napokon vyústilo do vstupu Portugalska do vojny v marci 1916 (po tom ako mu Nemecko vyhlásilo vojnu). Portugalskí vojaci bojovali na Západnom fronte, na mori ako aj v Angole. Padlo ich takmer 50 000.  Len pre porovnanie ľudnatejšie a väčšie, no vnútornými konfliktami zmietané Španielsko do 1.svetovej vojny nikdy nevstúpilo.

Prvý prelomili zákopovú vojnu Rusi
Zákopová vojna sa vyvinula na jeseň 1914 vo Francúzsku a Belgicku, no postupne sa rozšírila aj na ostatné fronty 1.svetovej vojny. O jej prelomenie sa pokúšali armády prakticky od začiatku. Vojenskí stratégovia najčastejšie volili masívny útok na jedno miesto s cieľom o prielom. Všetky takéto pokusy však zlyhali a stáli obrovské množstvo životov. Muž, ktorý po prvý krát vyriešil problém silnejšej obrany ako útoku bol ruský generál Alexej Brusilov. V roku 1916 vypracoval plán pomocnej ofenzívy ruskej armády proti Rakúsko-Uhorsku. Vychádzala z predpokladu útoku na veľkom úseku frontu. Pred ofenzívou Brusilov zozbieral všetky dôležité informácie o rozmiestnení rakúsko-uhorských vojsk. Všetky prípravy na útok boli prísne utajované. Ruskí vojaci pripravujúci sa na útok boli do zákopov presúvaní výhradne v noci.  Taktiež útok prebehol bez tzv. delostreleckej prípravy, ktorá v minulosti vždy prezradila miesto pripravovaného útoku. Výsledok bol ohromujúci. Absolútne prekvapení rakúsko-uhorskí vojaci už po prvých výstreloch v panike ustupovali. Po niekoľkých dňoch sa zastavili až o takmer 100 km od pôvodnej frontovej línie.

Na západnom fronte pracovali Číňania
Budovanie a najmä urdžiavanie zákopov, podzemných bunkrov a tunelov na frontoch si vyžadovalo obrovské množstvo pracovných síl. S postupom vojny však bojujúce strany využívali všetkých dostupných mužov ako vojakov. Väčšina robotníkov na západnom fronte tak pochádzala z Číny. Išlo o dobrovoľníkov z čínskeho vidieku, prepravovaných do Európy najmä po roku 1916. Pracovali za minimálny plat a veľkou mierou prispeli ku konečnému víťazstvu Dohody. Keďže boli nasadzovaní vo frontovom zázemí ich straty boli minimálne. V roku 1918 ich však decimovala pandémia Španielskej chrípky, takže ich napokon zomrelo v Európe tisíce.

Vojna trvala v skutočnosti o dva týždne dlhšie
Hoci prímerie medzi Nemeckom a Dohodovými mocnosťami začalo platiť 11. dňa 11. mesiaca roku 1918 o 11. hodine, poslední nemeckí vojaci sklonili svoje zbrane až o dva týždne neskôr. Išlo o vojakov generála Paula von Lettowa-Vorbecka bojujúcich guerilovou formou boja vo východnej Afrike. Lettow-Vorbeck sa počas vojny stal legendou. S malými zdrojmi a odkázaný sám na seba dokázal celú vojnu úspešne vzdorovať nepriateľskej presile. So svojimi vojakmi a ich rodinami neváhal niekoľko krát prekročiť hranice a vstúpiť do inej kolónie. Po ústupe do portugalského Mozambiku v novembri 1918 stále ovládal tamer 3000 vojakov. Na pomery afrického bojiska veľkú armádu. Po tom ako sa dozvedel o kapitulácii Nemecka v Európe, sa neporazený rozhodol vzdať sa Britom v Severnej Rodézií (dnešnej Zambii). Bolo to 25.novembra 1918.

V časoch normalizácie vznikla v Československu celá plejáda úspešných televíznych seriálov. Vzhľadom na nedostatok zahraničnej konkurencie sa väčšina z nich stala medzi mladými kultom. Vybrali sme pre vás päť najlepších dobrodružných televíznych seriálov natočených v Československu medzi rokmi 1975 -1989.

Spadla z oblakov
Trinásťdielny sci-fi seriál vznikol vo Filmových štúdiách Gotwaldov (Zlín) v roku 1978. Príbeh začína vo fiktívnom podtatranskom mestečku Čabovce. Mimozemšťanka Majka z planéty Gurun  sa tu po prílete z postsekundárnej paragalaxie zoznámi s miestnymi deťmi. Majka vedela zrýchľovať čas, chodiť po vode, lietať, replikovať zákusky a pod.. Jej schopnosti neunikli pozornosti tajných služieb, avšak deti ju vždy pred dospelými zachránili. Pre detských divákov sa Majka spája so svietielkujúcimi očami, typickým účesom a žltým pršiplášťom.
Seriál bol ale dokonalou ukážkou normalizačného socializmu. Detské postavy rozprávali až neprirodzenou spisovnou slovenčinou, čo je ale vzhľadom na cieľovú skupinu seriálu logické. Seriál bol hitom. Hlavní protagonisti Zuzana Pravňanská, Matej Landl  či Svetlana Majbová a ďalší sa stali doslova superstar. Dramaturgia, ale nebola najhoršia veď seriál sa stal známym až v šesťdesiatych krajinách sveta.

Dobrodružstvá kriminalistiky
Celkovo boli natočené štyri série tohto dobrodružno-náučného seriálu, avšak len prvá v roku 1989. Mala osem častí, pričom prvý Čs. televízia odvisielala 11. novembra 1989. Keď šesť dní na to začala Nežná revolúcia, takmer seriál pochovala, keďže sledovanosť bola veľmi nízka. Napokon však zvíťazila kvalita a seriál sa stal veľmi populárny.
Išlo o na seba nenadväzujúce príbehy objasňujúce počiatky rôznych kriminalistických disciplín. Každá séria mala sledovať inú generáciu detektívov a inovátorov v obalsti kriminalistiky. Keďže Dobrodružstvá kriminalistiky vznikali v západo-nemeckej koprodukcií predstavilo sa v tu aj niekoľko desiatok nemeckých hercov. Nezabudnuteľným dielom prvej série bol ten s názvom Krev. Detektív tu usvedčil vraha malých detí, potom ako vedeckou metódou odlíšil zvieraciu krv od ľudskej.

Arabela
Tento kultový seriál mal premiéru na Vianoce roku 1980. V trinástich, polhodinových dieloch bol vykreslený príbeh nečakaného prepojenia sveta rozprávok a skutočného sveta.  Potom ako pán Majer, televízny rozprávač, omylom zazvoní na čarovný zvonček spojí osudy svojej rodiny s ríšou rozprávok. Na scénu vstúpia rôzne bytosti ako kráľ Hyacint a jeho dve dcéry Xénia a Arabela. Nezabudnuteľným bol zlý kuzelník Rumburak, ktorý chcel vládnuť rozprávkový svet. Prekvapivo pozitívnu rolu zohrala v závere postava Fantomasa, pôvodne komiksová postava, preslávená z filmov s Louisom de Funesom.
Seriál kombinoval tradičný rozprávkový dej s niekedy až absurdnými prvkami. Samozrejme mal za úlohu zaujať v prvom rade detského diváka, čo sa mu určite podarilo. Vlastniť čarovný prsteň, či plášť chcelo v danej dobe každé dieťa. Z hľadiska normalizačnej ideológie dával seriál zabudnúť na starosti bežného života a prezentoval aj technologickú vyspelosť (najmä čo sa týka scén v televízií).

Vojna volov
Historicko-dobrodružný, možno pre niekoho menej známy seriál bol natočený v roku 1987. Dej sa odohrával v šiestich dieloch a sledoval nemecké sedliacke povstania proti šľachte. Rekonštrukcie bitiek boli pomerne slabé a tak seriál zachránili krásne exteriéry, sympatické postavy a napínavý dej (scenár napísla aj Jaroslav Dietl). Išlo o rakúsko-nemecko-československú koprodukciu, takže v seriáli hralo aj mnoho "nových tvárí". Hlavní seriáloví hrdinovia Jula Runotterová a Lampert Someiner boli, ale vo svojej dobe známi skoro ako Bud Spencer.
Z hľadiska historických reálií Vojna volov krásne vykresľuje život v neskorom stredoveku. Ľudia chodia v roztrhanom oblečení, dokonca si vyberajú vši. Samozrejme za tvrdú západnú menu sa natáčalo a muselo natáčať inak. Napriek tomu, ale seriál plnil aj ideologické motívy. Boj nemeckých sedliakov za sociálnu spravodlivosť korešpondoval s vtedajšou socialistickou historiografiou (resp. téma nebola tabu).

Teta
Sedemdielny koprodukčný seriál z roku 1987 bol produktom režiséra Juraja Jakubiska. Celá plejáda skôr rozprávkových ako strašidelných postáv, výborný dej a pekné scény rakúskeho Hallstattu, tak možno seriál charakterizovať. Veľmi známou sa stala aj úvodná skladba.
Niekedy bol tento seriál označovaný aj ako najlepší československý seriál 80tych rokov. Samozrejme je to odvážne tvrdenie, keďže koprodukcia bola naozaj široká (SRN, Rakúsko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko, Švédsko). Žánrovo sa seriál od ostatných trochu líši, keďže išlo skôr o rodinný ako o dobrodružný seriál. Cieľom bolo nevystrašiť detského diváka postavami ako gróf Dracula či Vlkodlak, čo sa použitím vtipných prvkov celkom podarilo.

Najnavštevovanejšia pamiatka v Paríži
Keďže Francúzsko je z pohľadu turistov najnavštevovanejšou krajinou sveta nie je prekavapením, že interiér katedrály videlo po minulé roky v priemere 13 miliónov ľudí. V návštevnosti mimo Paríža ju predbehol Euro Disneyland. Denne do katedrály vstúpilo 35 000 turistov a bolo by ich aj viac. Predpokladajme, že dlhočizné rady pred vstupom ďalšie tisíce návštevníkov odradili.

Katedrála stojí na ostrove
850-ročná katedrála bola vybudovaná v centre stredovekého Paríža, na ostrove Ile de la Cité (Mestský ostrov). Po porážke Keltov (resp. Galov) Rimanmi v roku 52 BC bolo na, ako aj na ľavom brehu postavené mesto Lutecia. Od týchto čias bol ostrov rozdelený na dve časti. Západná časť bola vyhradená pre palác, kde mohol prebývať vládca v čase návštevy mesta. Na východe stáli svätyne a niekoľko rimských a galských obetných oltárov. Toto rozdelenie ostrova na sakrálnu a svetskú časť pretrvalo až do stredoveku. Rímsky palác na západe bol prebudovaný na sídlo kráľa, dnes tu stojí Justičný palác.  Pohanské svätyne na východnej časti ostrova boli nahradené kresťanskými kostolmi. Notre-Dame vyrástla práve na základoch týchto chrámov.

 Zvony katedrály žijú vlastným životom
Tak ako to vo veľkých chrámoch býva, zvony majú svoje mená. Desať zvonov v Notre-Dame sa volá: Marie, Emmanuel, Gabriel, Anne-Genevieve, Denis, Marcel, Etienne, Jean-Marie, Benoit-Josef a Maurice.
Najvýznamnejší je zvon Emmanuel. V minulosti ohlasoval korunovácie kráľov a cisárov a napríklad návštevu pápežov. Zvonil aj v deň konca prvej a druhej svetovej vojny, taktiež na znak piety po útoku na Svetové obchodné centrum v roku 2011, ako aj pri iných dôležitých smútočných či sviatočných udalostí. Narozdiel od iných zvonov unikol roztaveniu počas Veľkej francúzskej revolúcie. Zvoní tónom F a váži 13 ton.
Druhým veľkým zvonom je Marie. Bol vyrobený v Holandsku a je špecifický pre obrazy Sv. Márie na vonkajšej strane. Taktiež zvoní v mimoriadnych chvíľach. Ohlasuje napríklad príchod nového roka, či menovanie nového parížskeho arcibiskupa.
Najmenší zo všetkých Jean Marie, bol pomenovaný podľa kardinála Jean-Marie Lustigera. Zvoní napríklad počas svatieb.

Nie všetky sochy sú gotické
Chrliče a sochy chimér, diablov a iných bytostí sú všeobecne považované za špičkovú gotickú výzdobu exteriéru katedrály. Nie všetky však pochádzajú zo stredoveku. Pôvodne slúžili na odvedenie vody zo stien katedrály, tak aby nenarúšala pieskovcový obklad katedrály. Práve výkyvy počasia poškodili chrliče natoľko, že museli byť v podstate každých 100 až 150 rokov menené. Niektoré, nachádzajúce sa na veľkej galérii, boli počas rekonštrukcie v 19.storočí jednoducho pridané.

Katedrálu zachránil Napoleon a Quasimodo
V roku 1793 vyhlásili Jakobíni katedrálu za ateistický chrám rozumu, neskôr bola dokonca používaná ako sklad či sýpka. Takže je jasné, že po Veľkej francúzskej revolúcii bola vážne zničená a uvažovalo sa o jej demolácii. V roku 1804 sa tu však Napoleon (spolu s manželkou) korunoval na prvého francúzskeho cisára, čím katedrálu v podstate zachránil.
Keď v roku 1831 Victor Hugo napísal svoje najznámejšie dielo Zvonár u Matky božej, zasadené do katedrály  polovice 15. storočia, Notre-Dame opäť vstúpila do popredia záujmu Francúzov. Sláva románu podnietila sponzorov natoľko, že francúzsky architekt a historik umenia Viollet-le-Duc mohol začať v polovici 19.storočia s rekonštrukčnými prácami. Tým bol tento gotický skvost zachránený natrvalo.

Strecha bola nazývaná lesom
Až do momentu kedy katedrálu, 15.4.2019 nezničil požiar, bola jej strecha nazývaná taktiež lesom. S dĺžkou 127 a šírkou 43 metrov je prekvapujúce, že bola celá z dreva. V 12.storočí na jej konštrukciu zoťali vyše 1300 stromov.
Strecha ako aj celá katedrála ostala takmer nepoškodená aj počas oboch svetových vojen. Počas roku 1918 síce hrozil zásah z nemeckého ďalekonosného dela, no žiaden projektyl katedrálu nezasiahol V roku 1940 Francúzi rozhodli o vydaní Paríža bez boja a počas bojov v roku 1944 bolo poškodený len niekoľko sklenených vytráži.

V katedrále sa stínali hlavy
Samozrejme, že išlo o časy Veľkej francúzskej revolúcie, resp. obdobie tzv. Jakobínskeho teroru. Po vyhlásení prvej francúzskej republiky bolo potrebné odstrániť všetky symboly práve zvrhnutej monarchie. Neubránili sa ani sochy na priečelí katedrály. 28 z nich bolo znehodnotených "odťatím" hlavy v domnienke, že ide o podobizne francúzskych kráľov. V skutočnosti išlo o rôzne podobizne biblického Judáša.

Architektúra katedrály sleduje zlatý rez
Zlatý rez je v architektúre používaný od čias antiky. Pomer 1:1,61 považovaný za znak architektonickej dokonalosti bol použitý aj v častiach katedrály Notre-Dame. Ide napríklad o západnú fasádu. Výška  a šírka katedrály približne korešpondujú s pomerom zlatého rezu. Celková výška je 1,61 násobok prvých dvoch poschodí.

Notre Dame je domovom významných artefaktov
Je prirodzené, že útroby tak významného chrámu ukrývajú rôzne vzácne kresťanské artefakty. Ide napríklad o časti kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus, či klince ktorými bol na kríž pribitý. Relikviám však kraľuje kristova tŕňová koruna. Tú možno vidieťiba  počas sv. omší každý prvý piatok v mesiaci, alebo počas niektorých cirkevných sviatkov, ako napríklad  na Veľký piatok.